Z prezidentov bol principiálny len(?) Kováč(2.)

Písmo: A- | A+

Prezident ku kauze Lexa: „...osud Slovenska nemožno spájať s vymenovaním alebo nevymenovaním jedného člena vlády. Za mimoriadne dôležité považujem dodržanie ústavných princípov. Je to v záujme stability štátu.“

Dokončenie textu z knihy Vedieť odísť:

„Po prílete hlavy štátu z Bruselu netrpezlivý a znervóznený premiér  prifrčal v pondelok večer na Hrad. Aby rokoval s prezidentom zoči-voči o svojom ultimáte. Sprevádzal ho Mečiarov dôverník Roman Zelenay, ktorý nemohol tušiť, že sú to posledné chvíle jeho života. Cestou do Prahy nešťastne narazilo jeho auto do stojaceho kamiónu. Práve na slovensko–moravskej hranici, na ktorej on pred rokom symbolicky zakreslil kriedou budúcu hraničnú čiaru medzi Českom a Slovenskom.

Keď si Mečiar nevedel vynútiť Kováčov súhlas s vládou s Lexom, tak naňho ako na bývalého podpredsedu HZDS apeloval blížiacimi sa voľbami. Strana má prázdnu kasu a jeho potrebuje za ministra privatizácie, aby stranu finančne nafutroval. Túto nehoráznosť predsedu vlády mi zopakoval prezident na druhý deň ráno tvrdšou autentickou vetou: „Pán Sitko, vari by som mohol po výroku premiéra schváliť Lexu za ministra, aby vo funkcii pre HZDS nakradol?“

Slovné prestrelky na obrazovke

Prestrelka najvyšších ústavných činiteľov však pokračovala aj v médiách. Predseda vlády v televíznom Press klube klamal, že mu prezident pôvodne prisľúbil, že prijme jeho návrh aj s Lexom ako ministrom privatizácie. Kováč vzápätí v médiách dôrazne vyhlásil, že ide o zjavnú lož. Následne prišla na Hrad vláde poplatná Slovenská televízia, aby hlavu štátu pritlačila k „múru“ a vyostrila kritickú situáciu. Prezident si však zachoval pokoj a rozvahu, nedal sa otázkami redaktora zmiasť a vyprovokovať. Odpovedal štátnicky a zodpovedne:

„Verím, že koalícia pochopí môj postup a bude schopná predložiť mi nový návrh. Veď osud Slovenska nemožno spájať s vymenovaním alebo nevymenovaním jedného člena vlády. Za mimoriadne dôležité považujem dodržanie ústavných princípov. Je to v záujme stability štátu. Jeho dôveryhodnosť sa vo svete zvyšuje vtedy, keď všetky ústavné orgány a ich predstavitelia rešpektujú v súlade s ústavou a zákonmi deľbu moci, pričom vzájomne úzko spolupracujú.“

            Ešte ani spor s ultimatívnym návrhom premiéra v médiách neutíchol a impulzívny  Mečiar už vyvolal ďalší incident. Keď nová vláda, v ktorej však nebol Ivan Lexa skladala ústavný sľub, znova lživo osočil hlavu štátu: „Boli by sme vám zaviazaní, pán prezident, ak môžeme rátať s vašou podporou, že slovo, ktoré dávate ústavným činiteľom v jeden deň, bude platiť aj v deň druhý ...“

            Ešte ani nedokončil svoje klamstvo, keď diváci na obrazovkách videli ako predseda parlamentu Ivan Gašparovič neprotokolárne potiahol Michala Kováča za rukáv. Zabránil tak  jeho okamžitej reakcii, ktorá by naisto vyvolala ďalší škandál. Mal však potiahnuť za jazyk svojho straníckeho šéfa, aby neklamal a nesprával sa ako chuligán.

            Príčinou sporov však nebola rivalita       

Vladimír Mečiar hľadal každú príležitosť, aby svojmu niekdajšiemu podpredsedovi HZDS čo najviac uškodil a nahlodal jeho autonómny postoj. Postačilo mu aj to, keď Kováča mohol aspoň verejne ponížiť.

Smiešnosti a nedôstojnosti sa diali aj v januári 1994 v Prahe, kde sa konal summit piatich prezidentov na čele s prvým mužom USA Billom Clintonom. Naša delegácia sa mala večer pred stretnutím poradiť, ako na najmocnejšieho muža sveta  zapôsobiť krajším Slovenskom. Teda iným, aký o ňom informovala svetová tlač.

Desať minút pred siedmou večer sme už všetci sedeli za veľkým stolom prezidentského apartmánu hotela Praha: prezident, jeho najbližší spolupracovníci, asi deviati ministri aj  šéfka sekretariátu premiéra Anna Nagyová. Spolu nás bolo temer dvadsať.  Mlčky a trpezlivo sme čakali na Vladimíra Mečiara. Hlava štátu už stačila očervenieť viac než vlčí mak, kým po polhodine omeškania suverénne vstúpilo do miestnosti Jeho Veličenstvo premiér. Navyše sa ani neospravedlnil, keďže nevychovanosť považoval za svoju prednosť. Chcel aj týmto protokolárne nevídaným grobianstvom prezidenta pokoriť a demonštrovať prítomným , kto je na Slovensku skutočným vládcom.

Ešte doobeda som zažil zábavnú príhodu, ktorá sa nedá vidieť ani v kabarete. Keď sa asi siedmi nečinnosťou a čakaním znudení ministri bavili vo vestibule hotela Praha,  prišla k nim pani Nagyová, a všetci hneď stíchli.  Nepovedala ani slovo, iba rukami zatlieskala. Ako na povel sa všetci zdvihli a kráčali za ňou ako poslušné húsatá za matkou.

Nevraživosť predsedu vlády voči prezidentovi som osobne zažil už v marci 1993 tiež. Keď som nastúpil u Michala Kováča ako jeho tretí pracovník, mohol som v prvé dni úradovať iba na dvore Hradu, kde sme vtedy sídlili. Aj tam by mi chýbal stôl, stolička, telefón a písací stroj (mobily a počítače ešte neboli). Cez ochranku  sa mi kopili požiadavky najmä od zahraničných novinárov, aby som ich informoval o novom prezidentovi a vo svete novovzniknutej republike. Dohodnúť si so mnou stretnutie však nemohli. Zrejme s podobným Kocúrkovom sa ešte v inej civilizovanej krajine  nestretli.

V dôsledku dezinformácií by sa politicky nerozhľadenému občanovi zdalo, že príčinou sporov Mečiar – Kováč bola ich vzájomná rivalita, kto má byť v štáte prvým a rozhodujúcim občanom. Premiéra však hnevalo, že Západ nášho prezidenta za snahu o demokratický vývoj krajiny oceňoval a chválil, kým jeho hodnotil kriticky, s nedôverou a značným dešpektom. Hoci práve „On“ bol dominujúcim politikom doma. Ale podstata napätí a sporov medzi najvyššími ústavnými činiteľmi spočívala v spomínanej rozdielnosti názoru, na akých princípoch sa má budovať a kam by sa mal uberať náš mladý štát.“

            Kováčov príbeh má i pre dnešok aktuálnosť

            V živote funkcia, moc a peniaze často zradia charakter a menia i slušných ľudí na nepoznanie a darebákov. Preto som očakával u prezidenta, kedy a za aký čas ho najvyššia funkcia a postavenie v štáte zmení. Čakal som na to dva roky. Ale sa nedočkal. Michal Kováč bol stále rovnaký, akého som pôvodne spoznal od prvého dňa a potom už z každodenného osobného styku. K návštevám a podriadeným bol slušný, ohľaduplný a trpezlivý.

Dokonca trpezlivosť si zachoval aj voči mne a to už je čo povedať. . Pretože do mojej práce  sa snažili zasahovať nekompetentní starší páni z jeho poradného zboru. Aby boli v obraze a zaujímaví, prichádzali aj s „mediálnymi návrhmi“. Tie však boli pre mňa z odbornej stránke neprijateľné. Napriek dobrým vzťahom a rešpektu prezidenta k výsledkom mojej práce  výnimočne tak vznikal medzi nami aj vzájomný nesúlad.

             Tieto zriedkavé situácie sa vyskytli preto, že prezident  každý návrh či návštevníka si pozorne a trpezlivo vypočul, kým si o tom či o ňom vytvoril vlastný názor. Na pravidelných denných poradách s najbližšími spolupracovníkmi, ktorých bolo za mojej pôsobnosti uňho asi sto, som ani raz nezaznamenal, že by prezident sa snažil „silovo“ presadiť svoj názor, svoju „pravdu“ bez prijateľnej argumentácie. Lebo si uvedomoval, že presadením svojho ega by sa mohol ľahko zmýliť.

            O svojom prvom prezidentovi (Tisa nepovažujem za svojho prezidenta) si vytvorila verejnosť nepravdivý a falošný obraz, ktorý jej vsugerovali denné lži politici HZDS a predovšetkým médiá. Teda práve tie vplyvné sily poplatné premiérovi. Čechoslovakisti mu neodpustili to, že pomáhal rozbiť náš spoločný štát. Ale nacionalisti aj národovci zase ignorujú skutočnosť, že sa ako predseda bývalého Federálneho zhromaždenia výnimočne zaslúžil o osamostatnenie Slovenska. A mnohí ho kritizujú práve opodstatnene, že bol spoluzakladateľom HZDS.

            Pre mňa sú však podstatné iné veci. Keď padla predčasne po prvý raz Mečiarova vláda, vtedy ešte HZDS nevzniklo, dostal Kováč ako minister financií ponuku od nového premiéra Čarnogurského, aby naďalej pokračoval v tejto významnej funkcii. On odmietol. Šiel spoluvytvárať novú politickú stranu od piky. Vtedy nemala ani základné predpoklady pre perspektívnu politickú činnosť. Čo dosvedčuje že jej pracovný štáb „sídlil“ ako hosť na Miestnom úrade Bratislava II.

Môcť byť ministrom alebo začínať od nuly veľmi neistý osobný život na to treba odvahu a predovšetkým presvedčenie, že ide o správnu voľbu a vec. No v tom čase nemohol Kováč ani snívať, že sa môže stať prezidentom.

Zatiaľ čo doma prezidenta deklasovali na koristníka, „neschopáka“ a škodcu Slovenska, zahraničie ho čoraz viac uznávalo ako muža na správnom mieste. Dosvedčujú to aj tieto dve mimoriadne udalosti. Na jeho inaugurácii do najvyššej štátnej funkcie sa zúčastnili iba piati prezidenti z okolitých štátov. Ale do Levoče na neoficiálnu rozlúčku s prezidentom Kováčom sa zúčastnilo pred jeho odchodom do dôchodku  až dvanásť hláv rôznych krajín.

Až po odchode z funkcie poradcu vzniklo priateľstvo s M.K.  

Osobne by som nemal mať dôvod ho „chválorečiť“. Veď môj predčasný záver v Kancelárii prezidenta sa neobišiel bez nepohody. Rok pred dôchodkom som dal výpoveď, keďže som nesúhlasil s mojím preradením do vyššej funkcie poradcu prezidenta. Zopár kolegov, ktorých si nominoval za spolupracovníkov Kováča práve Mečiar, môjho šéfa presvedčilo o     „racionálnej kumulácii “ zlúčiť môj riaditeľský post na tlačovom odbore s funkciou hovorcu prezidenta. Lebo vraj tento model spoľahlivo funguje v Prahe.

Prezident ma síce potom vymenoval  do formálne vyššej funkcie – za svojho poradcu pre média,  aleže by šlo o dobré riešenie, ma nepresvedčil. Ani argumentom, že sa budem môcť venovať len mediálne koncepčným otázkam a projektom. Takejto  „zmene“ som sa dlho bránil a oponoval jej  aj písomne: „Pán prezident, je to zlé riešenie, hoci v Čechách zrejme funguje. Vzťahy Havla a Klausa sú síce napäté,  ale štandardné, celkom  iné ako Vaše s Mečiarom. V novej funkcii budem kibicom a  generálom bez vojska.“  

Michal Kováč ma však tentoraz nepočúvol. No neskôr sám priznal svoj omyl, čo len potvrdzuje, aký mal charakter a sebareflexiu. Náš navzájom seriózny vzťah však ani potom neutrpel . Dokonca vyzrel v priateľstvo, až keď bol doma prezidentom vo výslužbe.

Už po dvoch mesiacoch som to v novej lukratívnej funkcií s parádnym platom, bez zodpovednosti, nadbytkom voľnosti, bez akejkoľvek kontroly pracovného času zabalil a odišiel. Mojou jedinou povinnosťou bolo zúčastniť sa poobedňajšej hodinovej porady u prezidenta, predstierať múdro moju nenahraditeľnosť a občas mu aj nejaký návrh od stola pošepkať „do uška“. V tom čase som bol jeho jediným plateným poradcom. Tým vôbec netvrdím, že by rady mnohých poradcov neboli v súčasnosti nevyhnutné a užitočné.

Ubíjala ma nečinnosť bez konkrétnych výsledkov práce. Cítil som sa ako parazit, ktorý poberá plat zadarmo. Moje dôvody „vedieť odísť“ (a v 59-rokoch začať odznova) určite vyznievajú naivne a hlúpo, ale manželka ma plne chápala, že len peniaze a funkcia nestačia k spokojnému životu. A mala pravdu. Mal som zase veľké šťastie. Čoskoro som vyhral konkurz na konateľa kedysi tradičného denníka Práca a následne založil jednu vtedy z najvýznamnejších nadácii na Slovensku Slovak Gold, ktorej so bol 14-rokov výkonným riaditeľom.

 

 

Skryť Zatvoriť reklamu