Chodenie po obchodoch celkovo nemám rada, ale toto bola hotová tortúra. Buď boli topánky len malé, alebo len veľké, príliš tenké, v príšernej farbe, alebo inak neprijateľné. Po niekoľkých hodinách hľadania však svitla nádej. Topánočky také akurát pre malú slečnu, dokonca sa zdalo, že aj veľkosť by mohla sedieť. Keď som ich ale chytila do ruky, boli úplne tenučké. Peťke som povedala, že mi je ľúto, ale v týchto by jej bolo na snehu zima. A Peťa na to:
"Ja viem, teta Majka takýmto topánkam hovorí, že sú semafórové."
"Peti, semafórové topánky? To sú aké?"
"Ja neviem, ale teta Majka tak hovorila."
Poobzerala som tie topánočky zo všetkých strán, ale žiadnu podobnosť so semafórom som nenašla. Nuž, vo svete je ešte mnoho záhad, ale túto som sa rozhodla vyriešiť. Keď sa vrátime do domova, musím sa na to kolegyne Majky spýtať.
Cestou domov sme šli cez svetelnú križovatku. Bola už tma, semafóry žiarili do diaľky. Tesne pred prechodom pre chodcov sa Peťa zastavila, pozrela na semafór, sivo-bielu zebru prechodu na ceste, hlboko sa zamyslela a víťazoslávne zahlásila:
"Teta už viem!!! Tie topánky nie sú semamfórové, ale PRECHODNÉ!!!"
P.S.: Topánky sme nakoniec kúpili. Nie semafórové, ale poriadne, zimné.:-)