Varanasi: Mesto života a smrti
Varanasi, Banaras alebo Kaši je pre hinduizmus najposvätnejším mestom vôbec. Jedná sa o historické srdce tohto orientálneho náboženstva. Cez mesto preteká posvätná rieka Ganga, o ktorej hinduisti veria, že ak sa v nej okúpu v meste Varanasi, tak dosiahnú osvietenie alebo Mokshu.
Dnes vás pozvem do tohto čarovného mesta a povieme si o tom, ako sa tu žije, ale aj ako sa tu umiera.
Šivovo mesto
Varanasi je mestom indického boha Šivu. Hovorí sa, že sa tu pred tisíckami rokov zjavil ako nekonečný svetelný lúč (lingam). Na mieste tohto zjavenia sa nachádza najposvätnejší hinduistický chrám Kashi Vishwanath.
Kashi je divoké mesto, kde jediné pravidlo, ktoré platí, je pravidlo Chaosu a rešpekt a úcta voči bohovi Šivovi. Mesto bzučí nekonečnými zvukmi, životom a ide o čistú nefalšovanú inkarnáciu anarchie. Ak by mesto mohlo byť bohom, tak Varanasi by bolo jednoznačne Šivom, keďže bezchybne znázorňuje archetypálnu podstatu tohto ničiteľa Ega.
Vo Varanasi som strávil tri týždne a to počas najväčších sviatkov, ktoré sa oslavujú v tomto meste, Diwali a Dev Diwali. Nikdy v živote som v meste nezažil tak silné zmyslové preťaženie ako tu. Tieto sviatky sa charakterizujú svetlami, ohňostrojmi a silnými delobuchmi, ktoré vybuchovali všade okolo mňa v mori miliónov domácich, ktorí si tieto auditívne vzruchy nesmierne užívajú. Mne nebolo všetko jedno a mnohokrát som sa cítil ako v zákopoch.
Nájsť ticho v tomto hlučnom meste veru nie je ľahké. Je to silná výzva, nájsť vnútorný pokoj a meditovať uprostred tohto centra Chaosu. Božské vône rôznych korení a vonných sviečok sa tu striedajú so silnými zápachmi v sekundových intervaloch. Nos každého európskeho návštevníka tu veru dostane zabrať.
Okrem tejto intenzity som mal v tomto svätom meste silný pocit bezpečia, harmónie a pokoja.
Rieka Ganga
Mesto je obmývané riekou Ganga, ktorá je najposvätnejšou riekou Indie. Jedná sa o bohyňu, ktorá čistí karmu alebo hriechy a kúpanie v nej pomáha očistiť dušu človeka a priblížiť ho k oslobodeniu.
Rieka tiež slúži ako najsvätejšie pohrebisko mŕtvych, ktorých telá Indovia pália na brehoch tejto rieky v takzvaných ghatoch. Sen každého hinduistu je byť pochovaný v rieke Ganga. Hovorí sa totiž to, že ten, kto je tu pochovaný, toho duša dosahuje ihneď Mokshu alebo osvietenie. Jedná sa o vyslobodenie sa z cyklu reinkarnácií (znovuzrodení), ktorými podľa nich prechádza každá duša. Existencia v týchto inkarnáciách sa berie ako utrpenie a väčšina Indov sa túži vymaniť z tohto kolobehu života aj keď táto cesta je náročná a môže trvať veľmi dlho.
Pochovávanie v Gange
Indovia majú na rozdiel od nás Európanov, veľmi blízky a zdravý vzťah k smrti. Ľudia sú tu už od malička v kontakte so smrťou a každý je si vedomý svojej smrteľnosti. Smrť sa nevytláča na spoločenskú perifériu ako to je žiaľ dnes v Európe. To, že vnímajú smrť im dáva úplne iný náhľad na život a zdravú spoločenskú spolupatričnosť a vzájomnosť, ktorú v Európe vídam len zriedka. Na ulici veľkomesta tu komunikuje každý s každým akoby šlo o súrodencov alebo jednu veľkú rodinu.
Väčšina Indov sa pochováva tak, že mŕtve telo je donesené rodinou na pleciach ku brehu rieky. Tu sa telo uloží na kopu dreva, ktorá je poukladaná špecifickým spôsobom a zapáli sa. Keď oheň dohorí, zvyšky tela, ktoré nezhoreli sú pozbierané a odnesené loďkou do stredu rieky, kde sú hodené do Gangy.
Ak však umrelo dieťa, svätec alebo tehotná žena postup je iný. V tomto prípade ide o čisté duše a telo sa nepáli, ale je hodené priamo do rieky.
Zaujímavé je, že počas pohrebu nikto neplače. Nie je to však preto, že by nesmútili ale Indovia veria, že ak by počas pohrebu smútili, držali by tým dušu zosnulého viazanú k našej realite a cesta tejto duše k oslobodeniu, by bola sťažená. Na pohreboch sú prítomní len muži. Keď som sa spýtal Indov prečo, dostal som zaujímavé, aj keď možno sexistické odpovede o tom, ako by ženy nedokázali počas pohrebu neplakať. Taktiež mi povedali ako niekedy ak je zosnulým ich manžel, tak neudržia emócie a zo žiaľu alebo lojality k mužovi skočia do ohňa a upália sa s ním zaživa. Táto divoká praktika kedy vdova buď dobrovoľne alebo niekedy aj z donútenia skočí do ohňa a upáli sa na pohrebe svojho manžela sa nazýva Sati. Ide o jeden z hlavných dôvodov, ktorými Briti argumentovali svoju kolonizáciu Indie, keďže išlo podľa Britov o divošskú praktiku a šli Indov “skultúrniť” ako to väčšinou u kolonizátorov býva.
Indovia smrť nezakrývajú. Pochovávania sú úplne verejné a pozrieť sa môže hocikto. Je veľmi silným zážitkom sledovať mocný oheň umierania, ktorý spieva ódu o krehkosti a pominuteľnosti ľudského života.
Temnou stránkou indického pohrebníctva je však kastovný systém, ktorý je aj tu veľmi prítomný. Pochovávanie sa podľa Hinduizmu považuje za nečisté a venujú sa mu exkluzívne mimokastovní ľudia- Nedotknuteľní. Jedná sa však sčasti aj o benefit, keďže pri tomto povolaní si príslušníci nedotknuteľných môžu veľmi dobre zarobiť, čo je pre nich žiaľ pri iných povolaniach komplikované.
Keďže rieka Ganga preteká pred Varanasi viacerými industriálnymi mestami, pôsobí dosť špinavo. Indovia ale tvrdia, že táto rieka je svätá a čistá. Preto sa v nej aj napriek jej zakalenosti veselo kúpu a to aj pár metrov od miesta, kde sa pochovávajú mŕtvi. Veľký kontrast, len ťažko pochopiteľný pre európske oko.
Keď som sa rozprával o kúpaní sa v Gange s inžinierom, ktorý bol expertom na čistotu vody, vysvetľoval mi ako sa v Gange nachádzajú mikroorganizmy, ktoré požierajú zvyšky mŕtvych tiel a čistia tým vodu. A že keď aj keď Ganga vyzerá vo Varanasi špinavo a mútne, je v skutočnosti čistá. Musím povedať, že aj keď som sa ešte neodvážil skočiť do tejto posvätnej rieky, tento argument bol dosť presvedčivý a do budúcna určite zvážim tento svätý ponor.
UPDATE:
Nakoniec som sa veru do svätej rieky celý ponoril. A som stále tu, aj keď očistený endemickým mikróbom Gangy.
