Prečo (ne)nenávidím futbal?
Futbal je zvláštna aktivita. Dá sa na ňu nazrieť z mnohých uhlov.
Množstvo upotených chlapov v mladom veku, ktorí sa ženú za guľatým objektom a nezmyselne do neho kopú. Keď kopnú do štvorca tešia sa, keď mimo, tak nie. Keď sa nad tým zamýšľam, po napísaní to znie zvláštne. Je v tom azda paralela s ľudskou sexualitou?
Iný pohľad na tento šport, pohľad krásny svojou absurditou je ten, ktorý patrí citátu: ,,Futbal je športom, kde 22 milionárov pobehuje po ihrisku, zatiaľ čo tisíce členov pracujúcej chudoby po nich pokrikujú, aby bežali rýchlejšie.” Tento citát vyjadruje niečo krásne. Určitú beztriednosť, ktorá dlhé roky patrila k futbalu, ktorý bol vášňou pracujúcej triedy. Táto beztriednosť sa žiaľ dnes zo štadiónov vytráca a to hlavne kvôli silnej kapitalizácii tohto športu, kvôli ktorej sa futbal na štadiónoch stáva statusovým koníčkom kravatových elít, zatiaľ čo skutočným zarytým fanúškom ostáva povzbudzovanie pri telke, či v krčme pri pive. Surreálnosť tohto trendu je tak obludná, že ceny lístkov na tohtoročné finále ligy majstrov sa pohybovali v rozmedzí 3000 - 120 000 eur za lístok.
Biznis, biznis, biznis. Tak prečo k futbalu necítim odpor? Prečo ho nebojkotujem ako bojkotujem reality show? Prečo podporujem hru, ktorá patologicky nafukuje platy športovcov, ktoré ani zďaleka nezodpovedajú ich spoločenskému úžitku? Prečo podporujem niečo, čo je zrkadlovým obrazom trhu?
Mágia futbalu
Futbal má totiž aj svoju mágiu. Ide o mysteriózny komunikačný kanál, cez ktorý som si našiel cestu k svojmu otcovi. Keď som bol malý, neviedli sme dialógy ale každý víkend sme si rituálne sadli k televízii a sledovali spoločne Premier League. Aj keď sme si veľmi iní a máme iné pohľady na svet, futbal nás proste vždy spájal. Aréna, v ktorej existuje dialogická transferencia na hráčov dvoch tímov a ja s otcom ostávame v emočnom spojení.
Ako malý som sa ho vždy pýtaval: ,, Tati? Ktorí sú dobrí a ktorí sú zlí?” On mi jednoznačne odpovedal a fandilo sa. Nebolo o čom polemizovať.
Keď som sa snažil hrať futbal
Rástol som a moja láska k futbalu rástla tiež, tak som ho začal hrávať. Na strategické pokyny mozgu však telo kategoricky odmietalo odpovedať a bol som teda vždy najhorší z tímu.
Periodická šikana je jednou z temnejších stránok tohto športu ale naučiť sa ako ostať stáť vzpriamený aj v týchto situáciách tlupovej prevahy ma psychicky posilnilo. Nezlomilo ma to. Bol som tvrdý.
Otec pochopil moju hráčsku neschopnosť rýchlejšie ako ja, ale zároveň vyzdvihoval moje teoretické znalosti tohto športu. Kamarátom hovorieval: ,,Bude z neho tréner!” A ja som bol rád, lebo sa mi konečne dostalo jeho uznania.
Individuácia
Vekom sa však dieťa mení, profiluje a začína sa odlišovať od rodiča.
Písal sa rok 2006. Bol som doma bez otca a mal som 10 rokov. V telke som akurát sledoval finále Ligy majstrov Arsenal - Barcelona. Arsenal hral skoro celý zápas s desiatimi hráčmi a aj tak väčšinu zápasu udatne vyhrával 1:0. Až na konci pod drvivým tlakom Ronaldinhovej Barcelony hrdinsky padol 1:2. Od tohto dňa som bol fanúšikom Gunners. Paradoxne môj otec fandil vždy jednému z ich najväčších rivalov, Chelsea.
Vzbura proti otcovi? Zrazu som bol individuum. Dialóg sledovania futbalových zápasov medzi mnou a otcom sa zmenil. Už to neboli dobrí a zlí ale dynamika “moji a tvoji”.
Jazyk zvaný futbal
Ako som už spomínal, cez futbal som našiel s otcom spoločnú reč. Je to jazyk nám obom spoločný a spája nás doteraz. A nebolo tomu tak iba s otcom. Láska k futbalu je cesta, ktorou som spoznal mnoho ľudí. Mnoho ľudí, s ktorými by som sa možno inak nikdy nerozprával. Most, ktorý spája ľudí. Keď som bol v Kerale v Indii, o tretej ráno hral Arsenal. Našiel som tu bar, kde lokálna komunita Indov hlučne fandila Arsenalu uprostred tichého večera. Iné etnikum, iná farba pleti ale zrazu sme boli všetci bratia. Samozrejme, môže to vystreliť aj opačným smerom, ku konfliktnej tribalite ale nechcem sa tu sústrediť na túto negatívnu stránku športu, keďže ma nikdy veľmi nezasahovala.
Po celom svete ma futbal vždy smeroval ku komunite.
Hlbinná spomienka
Moja láska k futbalu naplno vyvrcholila tento rok. Mal som to šťastie, že ma otec ako vianočný dar zobral na Emirates Stadium na zápas Premier League Arsenal proti Evertonu. Nervy drásajúci zápas, ktorý sa rozhodol až v samotnom závere víťazstvom Arsenalu. Historický moment! Na vlastné oči sme videli gól najmladšieho hráča v histórii Premier League.
Zažiť niečo také, po boku svojho milovaného otca je niečo, čo sa dá len ťažko vyjadriť slovami. Viem, že tento iracionálny moment krásy, plný emócií a futbalového ošiaľu, bude zarytý v mojej pamäti navždy. A najdôležitejším v živote sú spoločné zážitky s našimi blízkymi. Tento bol o to silnejší, že tohto roku môj tím vyhral titul Premier League po dlhých 22 rokoch. Prvý titul Arsenalu, odkedy im fandím.
Estetický zážitok
Okrem ľudských príbehov a naratívov, o ktorých som už písal, má futbal aj estetickú kvalitu. Rovnako ako sa niekto vie zahlbať do krásy obrazu, či hudobného diela, sa vie človek kochať aj krásou futbalového umenia. Ide o silný audiovizuálny zážitok, kedy je esencia futbalu, stratégií a individuálnych parád doplnená o synchronizovanú vizuálnu kulisu v podobe fanúšikov. Keď zaznejú ich chorály, na štadióne vzniká akustický kotol. Človek sa cíti synchronizovane a je súčasťou krásneho orchestru niečoho väčšieho ako je on.
Myslím si, že kategorické pohrdanie futbalom zo strany mnohých intelektuálov je skôr povrchný a reakčný akt. V hre sa podľa mňa dá vidieť rovnaká hĺbka ako v každom inom vizuálnom umení, ak sú oči schopné túto hĺbku zazrieť.
Jestvuje mnoho intelektuálov, ktorí si užívali futbal. Za zmienku stojí španielsky filozof Antonio Escohotado, ktorého povestné komentáre k zápasom Realu Madrid, kde prirovnával hru k filozofii, znejú španielským futbalovým vedomím dodnes.
Zhrnutie
Futbal je mystérium, ktoré zatiaľ pobýva v mojej psyché a hlavne v mojom srdci. Mnohokrát som znechutený z jeho povrchnosti a mafiánskych praktík, či politických machinácií, ktoré sa v aréne uskutočňujú. Neraz som sľúbil, že s jeho pozeraním prestanem. Je to predsa iracionálne a mohol by som azda využiť svoj čas na omnoho zmyselnejšie aktivity.
Ale myslím si, že je zdravé dať v živote priestor aj iracionalite a pudu. Hlavne keď vám to pomáha harmonizovať vzťahy a zažívať krásu, ktorá je v živote fundamentálna.
Preto nenenávidím futbal.
