V poslednej dobe mám akýsi čudný pocit. Profesia lekára začala mať príchuť akejsi nespokojnosti. My obyčajní ľudia sme nespokojní tiež, povedzme si pravdu. Akurát u nás sa tá nespokojnosť nemiesi s prívlastkom – o život. My obyčajní ľudia radi používame formulku :
„Keď nejde o život nejde o nič“ a fakt nejde.
Rada by som zopakovala, že rešpekt ( či ako sa to teraz používa) .
Náš kocúr ochorel a tak sme s ním išli navštíviť zverolekára. Bola som veľmi milo prekvapená. Pán Doktor bol veľmi milý, ústretový, kocúrika pohladkal, zopakoval mu asi 10 x, nech sa nebojí... Cítila som sa naozaj veľmi dobre. A aj kocúr sa už má lepšie J. Tu sa natíska konštatovanie, že ide o biznis, ale nie o tom som chcela.
Moja mamka mala nešťastný úraz a keďže je chorá na srdce bol problém hlavne s tým, že berie lieky na úpravu zrážanlivosti krvi. Chaos, plač, strach a nenašiel sa nik, kto by bol milý, kto by ju utešil, pohladkal. Ostal len krik a nepochopenie. Bolo mi veľmi ľúto a smutno iba z rozprávania tohto príbehu. Našťastie všetko dobre dopadlo....
Je to ťažké, nespokojnosť sa odrazila v strate ľudskosti, ostal len hnev, ktorý sa zákonom „padajúceho hovienka“ prejavil na tých ,ktorí za to nemôžu a potrebujú niekedy naozaj len pohladiť slovom. Veľmi dobre vieme, aký sme smutní a zraniteľní keď nás niečo bolí. Chýba mi úsmev a veta: „ Nebojte sa, my sa o Vás postaráme, všetko bude fajn“
Presne tá, akú počul náš kocúr, i keď ani za máčny mak nerozumel....
