<?xml version="1.0" encoding="UTF-8"?>
<rss xmlns:atom="http://www.w3.org/2005/Atom" version="2.0">
  <channel>
    <title>Blog - Slavka Kmeťová</title>
    <link>https://blog.sme.sk/slavkakmetova</link>
    <description>blog.sme.sk</description>
    <webMaster>blog@sme.sk</webMaster>
    <language>sk</language>
    <item>
      <title>Ako som objavila svoju vnútornú bohyňu.</title>
      <description>Prechádzala som obdobím, ktoré bolo nestabilné citovo, pocitovo, aj finančne.  Z mojej bývalej energie bola len polovica. Ja, ktorá som bola vždy plná optimizmu, schopná čeliť problémom a riešiť ich, povzbudzovať druhých, som zrazu mala v duši prázdno, cítila som sa vyhorená a plná beznádeje z budúcnosti. Fungovala som zotrvačnosťou, akoby som zapla autopilota, ktorý všetko riadil bez mojej vôle. Mala som strach, že to už takto zostane. Že už to inak nebude. Že už nikdy nebudem ako pred tým.</description>
      <guid isPermaLink="false">1a326886-7427-4855-b4bc-7566b90cd0b2</guid>
      <pubDate>Wed, 15 Oct 2014 05:12:53 +0000</pubDate>
      <link>https://blog.sme.sk/slavkakmetova/lifestyle/ako-som-objavila-svoju-vnutornu-bohynu</link>
    </item>
    <item>
      <title>Naučila som sa rozhodovať podľa seba</title>
      <description>Keď som v minulosti  stála pred nejakým rozhodnutím, konzultovala som ho s priateľmi, rodinou, blízkymi. Pýtala som sa, čo si myslia, ako by konali oni... Každý mal iný názor, poznačený svojím životom, svojimi skúsenosťami a ja, mladá a neskúsená, som sa nechávala ovplyvňovať.  I keď som často vnútorne nesúhlasila s tým, čo hovorí moje okolie, svoje názory a rozhodnutia  som si nevedela obhájiť.  Prvý zlom nastal po narodení moje dcéry.</description>
      <guid isPermaLink="false">6e2ab970-41c5-4075-a5ca-d465885c2366</guid>
      <pubDate>Tue, 12 Aug 2014 04:40:04 +0000</pubDate>
      <link>https://blog.sme.sk/slavkakmetova/lifestyle/naucila-som-sa-rozhodovat-podla-seba</link>
    </item>
    <item>
      <title>Kedy sa končí úloha rodiča?</title>
      <description>Prvá odpoveď, čo každému z nás napadne je „Nikdy“. Presne tak, kým žijeme a máme deti, sme rodičmi. Práca na celý život. Ale kedy by mal nastať čas, že z rodiča „ vychovávateľa“ sa stane rodič „poradca“? Moja dcéra dospieva a ja sa stále častejšie zamýšľam nad tým, či budem vedieť určiť čas, kedy už nemám vychovávať, ale byť len bútľavou vŕbou a poradcom. Do určitého veku sa snažíme svoje deti vychovávať viac-menej na svoj obraz.</description>
      <guid isPermaLink="false">3acb6c87-a558-4452-911a-ae4167d9be2f</guid>
      <pubDate>Wed, 02 Jul 2014 19:14:24 +0000</pubDate>
      <link>https://blog.sme.sk/slavkakmetova/nezaradene/kedy-sa-konci-uloha-rodica</link>
    </item>
    <item>
      <title>Sama medzi ľuďmi.</title>
      <description>Žila slušne a poctivo celý svoj život. Kým zdravie slúžilo, pracovala.  S láskou vychovávala a starala sa o svojich synov a manžela. Snažila sa pomáhať tým, ktorí to potrebujú. Mala veľa priateľov, známych, bola obľúbená. Bola šťastná. Až pokým sa pred nejakým časom nezačal jej život dramaticky meniť k horšiemu.Dlho trvalo, kým zistila „odkiaľ vietor fúka“. Spoznať pravdu bola pre ňu najväčšia rana. „Vietor zafúkal“ priamo z jej rodiny. Z jej najbližšej rodiny.To, čo sa začalo diať, by sa dalo nazvať psychickým šikanovaním, ktoré trvá dodnes.</description>
      <guid isPermaLink="false">1131bd00-c880-4435-95b2-0f35ebcc0191</guid>
      <pubDate>Wed, 04 Jun 2014 16:25:45 +0000</pubDate>
      <link>https://blog.sme.sk/slavkakmetova/nezaradene/sama-medzi-ludmi</link>
    </item>
    <item>
      <title>Prečo sa nám niekedy zdá, že sú muži z inej planéty?</title>
      <description>Lebo oni naozaj sú z inej planéty. Inak rozmýšľajú, inak sa správajú, inak konajú. Dôkazom toho je aj to, že je medzi nimi menej konfliktov. Lebo sú priami. Jednajú medzi sebou na rovinu a povedia, čo si myslia. Aj sa vykričia, pohádajú, ale potom fungujú normálne. Väčšina normálnych mužov nemá potrebu robiť intrigy. Medzi nimi to funguje. Prečo im to tak často nefunguje so ženami? Zo skúsenosti viem, že je to preto, lebo my nedokážeme (vo väčšine prípadov) povedať priamo na rovinu, čo nás hnevá a čo sa nám nepáči. Očakávame, že náš partner to tak nejako vycíti, vytuší. Ale tak to nie je. Ak na otázku „Čo ti je?" odpovieme „Nič", tak to pochopí tak, že nič.</description>
      <guid isPermaLink="false">93818eed-f572-45f4-a14b-fa2a2d26a7dd</guid>
      <pubDate>Tue, 13 May 2014 04:21:45 +0000</pubDate>
      <link>https://blog.sme.sk/slavkakmetova/nezaradene/preco-sa-nam-niekedy-zda-ze-su-muzi-z-inej-planety</link>
    </item>
    <item>
      <title>Dala som prednosť dieťaťu</title>
      <description>Čo je lepšie - snažiť sa slušne zarábať na úkor rodiny a dať dieťaťu všetko, čo sa za peniaze kúpiť dá alebo sa uskromniť a tráviť s ním viac aktívneho času každý deň? Pre mňa bola odpoveď jednoznačná. Nikdy som sa nehnala za kariérou, stačilo mi mať prácu, ktorá ma baví a uživí. Radšej menej drahých darčekov, ale byť spolu. Dať dieťaťu lásku, pozornosť, vybudovať v ňom prirodzené sebavedomie, byť mu oporou a istotou. A tak, keď som sa pred trinástimi rokmi stala matkou krásnej dcérky, mala som v tom jasno. Keď mala necelé tri roky, s jej otcom sme sa rozišli. To bolo veľmi zlé obdobie. Končila som materskú, prácu som nemala a jediný príjem bol výživné na dieťa...</description>
      <guid isPermaLink="false">72a73c61-c4ad-4c0b-bee4-b026c47937f6</guid>
      <pubDate>Sun, 06 Apr 2014 13:06:36 +0000</pubDate>
      <link>https://blog.sme.sk/slavkakmetova/nezaradene/dala-som-prednost-dietatu</link>
    </item>
    <item>
      <title>Len nech ti to, dieťa moje, vydrží.</title>
      <description>Dosť často sa rozčuľujem nad pubertálnymi prejavmi mojej trinásťročnej dcéry. Nič sa jej nepáči, všetko je zlé, hrozné, ona je hrozná, nemá si čo obliecť, má zlý účes, chcela by to a ono... No, býva to pestré, väčšinou to končí hádkou. Vie ma dosť rozčúliť, mám pocit, že napriek láske, ktorou ju zahŕňame, je nevďačná a neváži si, čo pre ňu robíme. A to je, podľa skúsenejších rodičov, iba začiatok. Až ma mrazí pri predstave, že by to malo byť ešte horšie, veď už teraz mávam pocit, že je to príliš a ak to takto pôjde ďalej, tak sa zbláznim... A potom sa to stalo...</description>
      <guid isPermaLink="false">1963311f-cd53-4ca8-ac47-16f0cdae8fbc</guid>
      <pubDate>Thu, 13 Mar 2014 04:25:16 +0000</pubDate>
      <link>https://blog.sme.sk/slavkakmetova/nezaradene/len-nech-ti-to-dieta-moje-vydrzi</link>
    </item>
    <item>
      <title>Už ma môžeš pustiť, mami...</title>
      <description>Povedala mi moja dcéra po ťažkom pristávaní na viedenskom letisku. Bola búrka, turbulencie, okolo nás krúžili iné lietadlá, čakajúce na povolenie pristáť. V jednom momente, keď nás poriadne triaslo, som ju objala a držala som pevne až do momentu pristátia. Verila som, že pilot to zvládne, lebo moje dieťa má celý život pred sebou a ja si chcem užiť dôchodok s vnúčatami.</description>
      <guid isPermaLink="false">96cdb7e2-eff5-4861-8745-8e27bd0da5e9</guid>
      <pubDate>Tue, 25 Feb 2014 22:42:46 +0000</pubDate>
      <link>https://blog.sme.sk/slavkakmetova/nezaradene/uz-ma-mozes-pustit-mami</link>
    </item>
    <item>
      <title>Odpustila som si...</title>
      <description>V živote som bola párkrát na úplnom dne. Sociálnom, finančnom, citovom.  Dlho, niekedy celé roky som si vyčítala, keď som niečo nezvládla alebo urobila zlé rozhodnutie. Svoje viny som si nosila ako akýsi batôžtek bolesti stále so sebou. Keď som stála pred nejakým rozhodnutím, vždy som si pripomínala minulé neúspechy a to výrazne ovplyvňovalo moju  sebadôveru a intuíciu, bola som neistá a váhavá, čo ma logicky nikam neposunulo.</description>
      <guid isPermaLink="false">356cca71-bf24-4354-833d-794dcdfd3ada</guid>
      <pubDate>Tue, 25 Feb 2014 04:05:09 +0000</pubDate>
      <link>https://blog.sme.sk/slavkakmetova/nezaradene/odpustila-som-si</link>
    </item>
    <item>
      <title>Keď sa rozhodneme odpustiť...</title>
      <description>... už sa k hriechom z minulosti nevracajme. Boli spolu roky, vychovali tri úžasné deti. A on si potom našiel milenku. Ona sa rozhodla riešiť to rozvodom. On nechcel. Stále ju mal rád, nechcel ju stratiť. Vedel, že je to len úlet. Ale rozviedli ich. Boli odlúčení niekoľko mesiacov, on sa snažil získať si ju späť, ona odmietala. Ale nakoniec sa k sebe vrátili. Uvedomila si, že ho má stále rada, nevie zabudnúť na tie roky, čo spolu prežili. O jeho láske už nepochybovala. Sú opäť spolu a šťastní ako keby mali dvadsať rokov. Až na to, že ona mu jeho prešľap pripomína dennodenne.  Vždy si nájde príležitosť, ako mu pripomenúť, že zlyhal a môže byť rád, že mu odpustila. Ale naozaj mu odpustila? Prečo má potrebu každý deň to spomenúť? Dokedy to vydrží počúvať? Chce ho ďalej trestať? Určite jej to veľmi ublížilo, veď si to nezaslúžila, bola vzorná matka, manželka...  A aj tak si našiel inú.</description>
      <guid isPermaLink="false">9b4eab97-8761-4e4d-a030-25738ef327a5</guid>
      <pubDate>Tue, 18 Feb 2014 05:12:04 +0000</pubDate>
      <link>https://blog.sme.sk/slavkakmetova/nezaradene/ked-sa-rozhodneme-odpustit</link>
    </item>
    <item>
      <title>Keď sa vám otvárajú nové možnosti...</title>
      <description>... treba hľadať riešenia a nie prekážky. Každá životná situácia má svoje pozitívne aj negatívne stránky. Treba sa snažiť nájsť vo všetkom, čo sa okolo nás deje, niečo pozitívne. Pretože aj negatívna situácia alebo skúsenosť je pre nás školou, poučením, posilnením.</description>
      <guid isPermaLink="false">3d529c07-f6e5-4305-baaa-15c16c1dca5f</guid>
      <pubDate>Thu, 30 Jan 2014 19:25:34 +0000</pubDate>
      <link>https://blog.sme.sk/slavkakmetova/nezaradene/ked-sa-vam-otvaraju-nove-moznosti</link>
    </item>
    <item>
      <title>Ak potrebujem pomoc, požiadam o ňu.</title>
      <description>Veľa žien ktoré poznám, sú úspešné, pracujú, majú deti, rodinu a snažia sa vytvárať zázemie svojmu partnerovi...Chodia upravené, starajú sa o seba, majú prehľad a napriek tomu nie sú šťastné alebo majú pocit, že sú nedocenené. Tiež pracujem a mám rodinu, dcéru v puberte... Chodievam domov unavená, niekedy neskôr ako môj partner. A je pravda, že nie vždy som schopná sa postaviť k šporáku a variť večeru. Viete čo je ale úžasné? Že keď mám takéto dni, môj muž nemá problém sa postarať o všetko sám a nechať ma oddýchnuť...Nevadí mu to. Nevíta ma s otázkou „kde si doteraz bola" a „čo bude na večeru". Sme vo vzťahu rovnocenní. Naša rodina je naša spoločná vec a spoločne sa na nej podieľame. Vzťah je vnútorná spojitosť. V dobrom aj v zlom. Neužíva si len pohodlie, ktoré vytváram ja jemu, ale aj ja si môžem užívať pohodlie, ktoré vytvára on mne. Sú dni, keď nevládzem, bolí ma chrbát, som umrnčaná alebo som dlhšie  práci... ale on ma bez problémov v domácnosti zastúpi. Nemám pocit, že mu je to na príťaž. Je mi oporou.</description>
      <guid isPermaLink="false">5ff74860-6b69-41de-b942-3eed7ecb11bc</guid>
      <pubDate>Sun, 26 Jan 2014 19:23:24 +0000</pubDate>
      <link>https://blog.sme.sk/slavkakmetova/nezaradene/ak-potrebujem-pomoc-poziadam-o-nu</link>
    </item>
    <item>
      <title>Muži potrebujú nielen dobré jedlo ...</title>
      <description>Veľa žien sa sťažuje, že si ich partner nevšíma, že ich odmieta fyzicky, je unavený, nerozpráva sa s nimi.. Staré porekadlo hovorí, že láska ide cez žalúdok. Iste s tým môžeme súhlasiť. Láska všeobecne. Keď s radosťou a láskou pripravujem jedlo pre svoju rodinu, dávam tým najavo, že ich milujem, že mi na nich záleží. Chcem, aby boli spokojní, dobre najedení, lebo vtedy aj starosti vyzerajú znesiteľnejšie. S plným bruškom je svet krajší.</description>
      <guid isPermaLink="false">bd48b5a1-c91f-4c0f-87ed-824a0d9771a2</guid>
      <pubDate>Thu, 23 Jan 2014 21:10:00 +0000</pubDate>
      <link>https://blog.sme.sk/slavkakmetova/nezaradene/muzi-potrebuju-nielen-dobre-jedlo</link>
    </item>
  </channel>
</rss>
