Ale čo je to vlastne hypochonder?
Nechcem tu písať presnú definíciu, pretože tá je jasná. (komu nie: tu čítajte )
Mňa zaujíma pohľad laickými a hlavne rôznymi očami. Pretože zvykneme ľudí pomenovať hypochondrom v rámci srandy, a nepozeráme na to z odborného hľadiska. Ak to môžem k niečomu prirovnať: tiež hockoho počastujeme tým, že je IDIOT či DEBIL, a nemyslíme tým zrovna presnú lekársku diagnózu.
Moja nevesta sa nestará o seba a deti tak ako by mala. - tak to vníma svokor. Málokedy u nej vidím nejaké vitamíny, nad každou chorobou mávne rukou, neviem, načo jej to všetko vykladám, keď som na návšteve, ani moje zdravie ju netrápi.
Môj svokor JE hypochonder - tak to vníma jeho nevesta. Hlce neprimerané množstvo vitamínov a stále sa bojí o seba. Občas je u nás na návšteve a je niekedy na zbláznenie.
Moja dcéra JE hypochonder (po svokrovi) - tak to vníma jej mama. Žije s ňou dennodenne a občas sa uškŕňa nad tým ako dcéra schmatne vademekum medici zakaždým, keď ju niečo zabolí.
Ja NIE SOM hypochonder - myslí si o sebe dcérina mama. Držím sa iba zásady: radšej preháňať, lebo dnešní lekári sa nesnažia nájsť problémy, spoľahnú sa na to, s akou domyslenou diagnózou príde za nimi pacient, a pridŕžajú sa jej.
Moja mama JE hypochonder - tak sa na to porerá jej dcéra. Niekoľkokrát denne si meria tlak: zakaždým, keď ju niečo rozruší. Nevynechá deň, kedy by si nedala svoju dávku vitamínov, ktoré ako poklad schováva v zásuvke. Hádam by bez nich ani nefungovala.
Všetci sú hypochndri, ale nikto nie je hypochonder. Kto je vlastne hypochonder?
Ja som hypochonder - prizná sa mamina dcéra.
A tu sa zrazu nájde niekto, kto ju vysmeje - neblázni, nehraj sa na zaujímavú.
Ja sa priznám, že ma vždy zaujímala medicína, aj keď som sa teraz pobrala iným smerom. Už od detstva som si čítala odborné knihy a nebudem zatajovať, že ma najviac zaujímali také témy, ktoré sa mohli týkať mňa. (je jasné, že som ako dieťa preskakovala kapitoly o srdcovo-cievnych chorobách, keď mi to bolo vzdialené) Ale pri iných som sa už trochu masochisticky nechávala fascinovať tým, čo by ma mohlo postihnúť a pri každej boliestke, ktorá ma trápila a nevedela som jej prísť na kĺb som sa utiekala ku knihám, kde som s veľkou sebatyraniou nachádzala choroby, pre ktoré by moja boliestka mohla byť vedľajším príznakom. Čím viac ich bolo, tým viac som sa začala strachovať. Vlastne som sa do toho strachu dohnala sama.
Z jednej stany to však malo aj pozitívny charakter. VĎaka tomu môjmu netradičnému "koníčku" mám výborný prehľad v chorobách. Určite sa mi to raz zíde (mininálne keď budem mať vlastné deti) Avšak dnes už nemám čas na podobné zábavky, musím riešiť iné veci. Tým pádom sa týmto smerom viac nevzdelávam. (Aj keď moja úchylka neumrela. Stále niekde drieme :-)
Niekedy mám pocit, že "hypochondri" majú svoje hypochondrické úchylky rôzne a úplne odlišné.
Úchylka 1 - poviem to každému, nech ma ľudia ľutujú. Budem hrať skleslého. Keď ma ľutujú, je mi dobre.
Úchylka 2 - nepoviem to nikomu a budem sa odúvať: ako to, že si to nikto nevšimol? Nikto ma nemá rád. V sebaľútosti je mi dobre. Nikto nevie, ako mi je, ale len uvidí, keď sa mi niečo stane! Budú plakať, akí boli nevšímaví.
Úchylka 3 - vykričím to všetkým do sveta: aký som ja chorý najviac na zemi a aký som silný, že mi to vôbec nevadí. Budem viesť silné reči a čakať, že mi to vyvrátia a práve preto ma budú obdivovať. Ľútosť s obdivom je najväčšia rozkoš.
Úchylka 4 - Človek s úchylkou 3 opovrhuje človekom s úchylkou 1 a naopak. Človek s úchylkou 2 opovrhuje človekom s úchylkou 3 a naopak. Človek s úchylkou 1 opovrhuje človekom s úchylkou 2 a naopak.
Huh, ale som sa dostala do začarovaného kruhu :-)
