Pár kusov starej sanitárnej keramiky by tomuto môjmu stavu pomohlo. Keď tu zrazu - moja obľúbená formulácia zvratu deja :) - podišlo ku mne umývadlo. Ale samozrejme srandujem. Prihovoril sa mi pán. Nebol ani starý ani mladý - typla by som mu takých 35. Prekvapil ma, cez topiace sa oči sa mi naňho zo začiatku pozeralo dosť zle. Prečo ma zastavil? Nieže by sa mi to nestávalo často, ale tento pán mi asi nechcel porozprávať o menštruačných problémoch svojej dcéry ako to bolo naposledy, keď ma zastavila tá milá staršia pani. Dokonca nevyzeral ani na jehovistu, tak som začala byť zvedavá kam náš rozhovor bude smerovať. Úprimne to neviem ani teraz kam smeroval. Rozprávali sme nejaké dve hodinky. Najprv to boli zážitky s našimi blcháčmi a potom to bola téma deti, či komunikácia medzi ľuďmi.
Pomedzi otázky - prečo sa na vek dieťaťa pýtame "aké staré máte deti" keď vôbec nie sú staré či prečo nevieme úprimne povedať ostatným do očí, že to jedlo nám vôbec nechutí - som aj zabudla na tú moju depresiu. A z toho zachmureného dievčaťa sa konečne zase stala tá lampa blúdiaca ďalej svojou cestou.
Jeden autor, ktorého ja mám veľmi rada raz vyslovil myšlienku, že ľudia potrebujú vyrozprávať svoj životný príbeh, aby sa dostali dopredu. Ja by som túto myšlienku ale kuštik riadne pomenila:
..." každý deň potrebujem stretnúť človeka, ktorý ma len tak zastaví"....
