<?xml version="1.0" encoding="UTF-8"?>
<rss xmlns:atom="http://www.w3.org/2005/Atom" version="2.0">
  <channel>
    <title>Blog - Miroslav Smolíček</title>
    <link>https://blog.sme.sk/smolicek</link>
    <description>blog.sme.sk</description>
    <webMaster>blog@sme.sk</webMaster>
    <language>sk</language>
    <item>
      <title>Laughter Yoga – Jóga smiechu.</title>
      <description>Niekto by mohol namietať, že len blázon sa smeje len tak bez  príčiny. Smiech bez zjavného dôvodu sa javí na prvý pohľad ako niečo nemiestne. To určite neplatí pre ľudí, cvičiacich Jogou smiechu. Asi pred rokom som videl v televízii krátky spot v ktorom sa skupina väzňov smiala ako o závod. Tlieskali a robili divné pohyby.</description>
      <guid isPermaLink="false">a64d0448-4468-4c84-89bc-26f408ed228d</guid>
      <pubDate>Mon, 06 Dec 2010 20:24:37 +0000</pubDate>
      <link>https://blog.sme.sk/smolicek/lifestyle/laughter-yoga-joga-smiechu</link>
    </item>
    <item>
      <title>Televízia je droga a zbraň.</title>
      <description>Televízia je droga a zbraň namierená na vás a vaše deti. V takej forme ako ju poznáme dnes, je jej hlavnou úlohou okupovať myseľ človeka, tak aby ho ani nenapadlo rozmýšľať o svojej identite.</description>
      <guid isPermaLink="false">fa4a2f4e-9de7-4449-80ec-8d4632e2811e</guid>
      <pubDate>Fri, 24 Sep 2010 18:02:43 +0000</pubDate>
      <link>https://blog.sme.sk/smolicek/media/televizia-je-droga-a-zbran</link>
    </item>
    <item>
      <title>Slepí sluhovia.</title>
      <description>Žijeme vo svete kde neznášame jeden druhého. Na vonok sa tvárime inak. Pri väčšine pozdravov si prišpendlíme úsmev na tvár, lebo sa to patrí. Je to úplne formálne a neosobné. Všetci to tak robíme. Zaujíma nás predovšetkým to čo si ten druhý o nás pomyslí. Sme takí slušní a uhladení.</description>
      <guid isPermaLink="false">639347f7-e3ed-4110-8819-30523bbc385f</guid>
      <pubDate>Wed, 24 Mar 2010 13:44:14 +0000</pubDate>
      <link>https://blog.sme.sk/smolicek/nezaradene/slepi-sluhovia</link>
    </item>
    <item>
      <title>Súdruh Husák v reštaurácii.</title>
      <description>Dobrý deň súdruh Husák, nemôžem uveriť tomu, že vás vidím v takejto zapadnutej reštaurácii. Sadnite si, nech sa páči. Takýchto hostí tu nemávame často. V poslednej dobe tu vlastne ani nikto nechodí. Prepadla nás kríza, určite ste už o tom počuli.</description>
      <guid isPermaLink="false">440106b0-c8a4-453d-a332-8f5ed6e88b01</guid>
      <pubDate>Wed, 24 Mar 2010 07:15:42 +0000</pubDate>
      <link>https://blog.sme.sk/smolicek/proza/sudruh-husak-v-restauracii</link>
    </item>
    <item>
      <title>Nový článok Kvety a tiene</title>
      <description>Hroty každodenného prežívania predstierajú, že sú pravda. Bolesti a zármutky sa snažia dokázať, že sme živí, ale my sme - netreba to dokazovať.</description>
      <guid isPermaLink="false">8fc1300e-d813-4f7b-9ee6-1fcd769313ae</guid>
      <pubDate>Wed, 17 Mar 2010 09:02:08 +0000</pubDate>
      <link>https://blog.sme.sk/smolicek/proza/novy-clanok-kvety-a-tiene</link>
    </item>
    <item>
      <title>Svetlo prosím</title>
      <description>Cinema. Ten lístok nebol drahý. Na film ma pozvali dvaja mladí ľudia pred 39 rokmi počas vášnivej noci. Uvádzačka mi láskavo roztrhla lístok a posadila ma do poslednej rady v rohu. "To sa tí dvaja nezmohli na lepší ticket ?! " Objavilo sa zrazu na plátne obrovským písmom. Pocítil som uspokojenie vo svojom hneve - konečne tu niekto rozumie. Všade tma, tak som to využil a presunul sa dopredu, aby mi nič neušlo. Prvá facka a zmeravel som. Sčervenala mi tvár a vyhŕkli slzy. Úplne som zabudol, že som. Dokelu - oni mi tvrdili, že je to o slobode a o láske! Svetlo prosím</description>
      <guid isPermaLink="false">4d6168da-8386-4f5d-9452-d96857e07251</guid>
      <pubDate>Mon, 18 Jan 2010 16:05:55 +0000</pubDate>
      <link>https://blog.sme.sk/smolicek/nezaradene/svetlo-prosim</link>
    </item>
    <item>
      <title>Bolesť a utrpenie.</title>
      <description>Utrpenie chápem ako bolesť plus vyhýbanie. Bolesť prináša život, ktorý žijeme. Je jeho integrálnou súčasťou. Človek nikdy netuší akú čokoládu si vytiahne z bonboniéry, ktorú obdŕžal pri narodení. Niektoré bonbóny sú plné slasti a iné trpké. Je paradoxné, že vypľutím trpkého bonbónu, odvrhneme život sám. Ten sa nevyhnutne vráti späť vo forme utrpenia, pretože nič sa nemôže stratiť, iba zmení svoju formu.  Toto je jeden s kľúčových mechanizmov akým sa v našom tele zakoreňuje strach. Ten neskôr manifestujeme správaním, ktoré nie je v súlade s našou prirodzenosťou. Harmonické fungovanie človeka získava trhliny vo všetkých aspektoch. Na upozornenia vysielané naším telom sme menej a menej vnímaví. Nasledovné štuchnutie môže mať podobu prepuknutia vážneho ochorenia.</description>
      <guid isPermaLink="false">6ff21bbe-d694-4f01-8e1e-14b1aaa8bb54</guid>
      <pubDate>Mon, 18 Jan 2010 15:05:03 +0000</pubDate>
      <link>https://blog.sme.sk/smolicek/lifestyle/bolest-a-utrpenie</link>
    </item>
  </channel>
</rss>
