Niekedy nemám chuť vidieť známu tvár. Len sa prechádzať po meste, môcť si odpľuť, keď budem chcieť, zahrešiť na tento svet, nadýchnuť sa vzduchu, tancovať počas červenej na semafore... a nemať tú blbú myšlienku v hlave, že ma niekto uvidí. Niekto, kto ma "pozná"... A zbaviť sa tak toho odporného pocitu, keď rozmýšľam, čo si ľudia myslia. Viem, že by som nemala ale neviem sa zbaviť toho môjho druhého ja - "Edmunda". Hej, volá sa Edmund, Ed, Edy... aj Muďo, ale to už, keď je veľmi zlý.
Mať tak neviditeľný plášť, či čarovný prútik. Odmala som snívala o Harrym, ako o budúcom mužovi. Skôr kvôli výhodám, než kvôli jeho osobnosti. Keď som o ňom prvýkrát počula, mala som krátko pred jedenástimi narodeninami a ako každý fanatik do Potteroviek, som čakala list z Rokfortu. Najradšej by som o sebe tvrdila, že som ten najväčší fanúšik ale viem, že to tak nie je... ešte nemám slipy s Dumbledorom!
Zmiznúť. Niekedy o mne iní hovoria ako o Klaudii v krajine zázrakov a musím priznať, že sa tak neraz aj cítim. Vraj som príliš zasnívaná a nežijem v realite... a čo? Mne je fajn. Veď čo by to bol za svet bez lietajúcich plachiet?
Som v tom, že môj život niečo znamená. Ak to, že mám ostatným ukázať ako sa nemá žiť, beriem.
A prečo Edmund? Neviem...
P.S. Neviete, kde zoženiem slipy s Dumbledorom?
