O kultúre i nekultúre v prvý adventný víkend...

Niekedy sa stane, že sa za krátku dobu udeje veľa a človek musí nejako spracovať pozitívne i negatívne emócie...

O kultúre i nekultúre v prvý adventný víkend...
Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Vysvetliť iránskemu šoférovi Boltu v sobotu podvečer, že sa chcem dostať čo najbližšie k priestorom Teatra Coloráta na Františkánskom námestí v Bratislave, nebolo vôbec jednoduché...ale nakoniec sa mi to po anglicky podarilo a na miesto určenia som dorazila včas. V podzemných priestoroch, ktoré ma nostalgicky vrátili do čias mladosti a divadla v Klube u Rolanda, ktorý sa kedysi nachádzal len pár metrov odtiaľ, bolo už hľadisko takmer úplne zaplnené. Vládla tu rodinná atmosféra ľudí, ktorí vedeli, prečo sú tu. Divadlo Dúhadlo, ktoré pracuje s deťmi a mládežou s Downovým syndrómom, tu prezentovalo svoje autorské predstavenie ČUDO o strachu z inakosti, ktoré vzniklo dávno predtým ako sa teraz o inakosti začalo hovoriť. Predstavenie ponúklo neskutočne silný zážitok z toho, ako inakosť vnímajú deti, ktoré sú sami iné...ťažkú tému tlmočili prirodzene, s ľahkosťou a zároveň s nadšením, ako to len takéto deti vedia...slzy v očiach mal snáď každý z divákov a po skončení aj predstavenia aj z účinkujúcich, ktorých výkon bol ocenený nadšeným potleskom. Posolstvo predstavenia doznievalo a stále doznieva a len ľutujem, že ho nemôže vidieť viac ľudí...zážitok, na ktorý sa nezabúda...

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ako studená sprcha na mňa následne zapôsobila hlučná haravara vonku...na námestí a v podstate všade od Hlavného až po Hviezdoslavove námestie boli davy a davy ľudí...ako keby po dvoch rokoch korony, kedy boli zrušené vianočné trhy, zrazu každý potreboval mastnú klobásu či punč alebo varené víno...bolo to vyslovene predieranie sa davom, kde bolo „telo na telo“…Na Hviezdoslavku, kde sa točil svetielkujúci kolotoč, jednoducho nebolo kde stúpiť a keď ste na niečo stúpili, boli to obyčajne papierové či plastové taniere a poháre...do toho sa miešali hrubé a často až vulgárne výrazy...zobrali sme s priateľkou pred Carltonom taxík a prchali domov...

SkryťVypnúť reklamu

V sobotu sme mali lístky na koncert...po skúsenostiach s taxikármi, neznalými Bratislavy, som poprosila syna, aby nás zaviezol...podujatie sa konalo v Koncertnej sieni Slovenského rozhlasu a prístup tam bol naozaj značne problematický...hlavne pre nás, menej mobilných, bolo veľkým umením sa tam vôbec dostať… celá budova bola ohradená plotom spoza ktorého vykúkali siluety bagrov a kopy zeminy a jediný prístup cez úzku tmavú uličku, plnú hrboľov, do ktorej ste sa dostali iba cez cestu s električkovými koľajami a nefungujúcimi semaformi...jediné miesto široko - ďaleko, kde mohlo zastať auto, bola autobusová zastávka, čo sa, samozrejme, nesmie a tak sme prišli s priateľkou dnu celkom slušne vystresované. Našťastie, keďže sme sme si dávku nekultúry už vyčerpali dopredu, mohli sme sa sústrediť na samotný koncert, ktorý bol nesporne zážitkom...Podobne, ako v prípade spomínaného divadla, aj tu išlo v podstate o amatérov...projekt Bratislava spieva gospel sa vrátil do hlavného mesta po dvoch rokoch a opäť združil hudobníkov, ale hlavne spevákov, ktorí nechceli nič iné, iba jednoducho spievať. Tento projekt im dal príležitosť a my sme si mohli vychutnať, čo dokázala skupina ľudí, ktorí sa prvýkrát stretli pred ôsmimi týždňami, vytvoriť. Spievali s takým nadšením a radosťou, že množstvo pozitívnej energie v sále bolo priam hmatateľné. Z môjho uhla pohľadu bolo trochu chybičkou krásy, že organizátori premietali na veľkoplošnú obrazovku texty piesní, preložené do slovenčiny...neviem, aký bol zámer, verila som, že všetci diváci vedeli, že idú na gospel a čo vlastne gospelová hudba je a že nemuseli byť o tom informovaní aj slovenskými textami, ale možno som to tak vnímala iba ja, ktorá by si bola rada spolu s účinkujúcimi zaspievala...spev je totižto niečo, čo bolo kedysi bežnou súčasťou našich životov a nejako sa z neho vytráca...ja sama som v mladosti spievala v súbore i v zbore a neskôr pri táboráku úplne bežne...teraz si už nespievam ani v sprche, čo je určite škoda...spev má totižto pre nás benefity nielen z hľadiska zdravotného tým, že hlbokým dýchaním podporuje rozvoj pľúc, ale má aj významné uvoľňujúce účinky... Naši predkovia spievali kedysi stále – pri práci, pre radosť i zo žiaľu, a pomocou spevu tak, aj keď úplne podvedome, samozrejme, spracovávali svoje emócie...dnes namiesto toho emócie potláčame alebo o nich len hovoríme a nenecháme ich jednoducho vyplaviť von...a tak vďaka ze tento projekt, ktorý mi túto možnosť pripomenul...la..la..la...

Soňa Bulbeck

Soňa Bulbeck

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  179
  •  | 
  • Páči sa:  948x

Spisovateľka, blogerka, učiteľka angličtiny, vdova po anglickom architektovi, momentálne žijúca v Brne, stále píšuca o svojom živote na Blízkom Východe a v Anglicku, ale aj o všeličom inom... Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
SkryťZatvoriť reklamu