Napísala som 138 cestovateľkých článkov, môžu sa zdať osobnejšie, píšem v nich o mojich dobrodružstvách a zážitkoch na cestách.
Tento článok však bude ešte osobnejší, bude o našej Lole. Zaradím ho do môjho blogu, keďže Lola bola cestovateľkou s veľkým C.
Milovala hory a ani more jej neprekážalo ....:-)
Lola bola výnimočná, takmer 13-ročná Rhodézska Ridžbečka.
S jej príchodom prišla do domu radosť, láska a dobrá nálada. Lola postupne preberala čoraz dôležitejšiu úlohu v našich každodených životoch.
Ovplývala všetkými charakteristickými črtami svojej rasy: inteligencia, vernosť, oddanosť, citlivosť.
Mala aj niečo navyše, tzv. separačnú úzkosť, ktorá sa prejavovala tým, že si vyžadovala našu neustálu prítomnosť. Asi by sa s tým dalo bojovať, my sme však zvolili cestu permanentnej logistiky...
Lola vzbudzovala rešpekt, bola mohutná, fyzicky zdatná ale i nežná, verná a hravá. Vonku si vyberala psov s ktorými sa popreháňala, trebárs i na kopci na Dlhých Dieloch. Slabosť mala na rovnoko starého RR Brixa. Stačilo spomenúť jeho meno a jej pohľad spozornel a znežnel.
Milovala cestovanie. Kým si však nebola istá, že cestuje aj ona, na kufre pozerala veľmi nedôverčivo....
Doma mala najobľúbenejšie, strategické miesto, pod stolom. Tam bola pre všetkých takmer neviditeľná, ale ona mala výhľad na každého z nás.
Ako väčšina psov vedela oceniť jedlo, okrem granulí mala svoje vychytávky vo forme šunky či syra. Chutil jej švajčiarsky syr Gruyère a ja som jej ho zo Švajčiarska s radosťou nosila.
V horskom stredisku Leysin sme zažili toľko nezabudnuteľných momentov, dokonca i posledné Vianoce.
Keď spomínam Švajčiarsko, musím tiež spomenúť, že Lola milovala Alpy, bola úžasnou spoločníčkou na turistiku. Po skalách behala ako kamzík. Niekedy sa tak motala na vrcholkoch hôr, že som odvracala zrak. Syn ma však ubezpečoval, že ona to má pod kontrolou, že pozná svoje limity.
Dopriali sme jej výhľad na našu obľúbenú horu Matterhorn, v švajčiarskom Zermatte.
V lanovkách necítila pevnú pôdu pod nohami, čomu nasvedčuje tento upretý pohľad, ale zvládla každú z nich.
Na túrach sa vždy držala vpredu, napriek tomu mala prehľad o každom z nás. Ked niekto zaostával, počkala si na neho. Najradšej bola, keď nás mala všetkých pokope...
Minulé leto sme ešte spolu zvládli Top of Europe, magické miesto, ktoré som jej tak veľmi chcela ukázať.
Bolo fajn, že bola s nami, inak by nás Róbert vytiahol až na vrch Mönch. Obe sme mu však dali jasne najavo, že to už nie je nič pre nás...:-)
Nielen v Alpách sa cítila dobre, často sme s ňou vyrážali aj do slovenských či českých hôr.
Rada sa vyhrievala na slniečku, ale zahrala sa aj na snehu...
Do dažďa sa jej nikdy nechcelo. Keď musela, sklopila hlavu i uši a ostentatívne dávala najavo, že v daždi sa nechce prechádzať.
Milovala pohodlie gauča, na zemi sa vždy usadila iba na koberčeku.
Zažili sme s ňou toľko nádherných túr, vychutnávala si ich plnými dúškami.
Dvojdennú túru vo švajčiarskych horách kantónu Appenzell sme absolvovali za hustého nepretržitého dažďa. Lola si o tom určite myslela svoje...
Napriek nepriaznivým podmienkam sme však zdolali vytýčenú trasu a pri zostupe navštívili kultovú horskú chatu Berggasthaus Ascher, na úpätí skalného masívu Ebenalp.
Lole sa páčilo i v ikonickom lyžiarskom stredisku Verbier.
Robert a Monika boli s Lolou prepojení jedinečným putom, ktoré môžu pochopiť len majitelia psov. Písali spoločný príbeh o láske, živote, odchode a smrti.
Lolu milovali členovia rodiny i blízki priatelia. Mala v sebe niečo, čím si získala každého, napriek tomu, že sa o to veľmi nesnažila...
Lola odišla do psieho neba začiatkom júla tohto roka, v auguste by sa dožila 13 rokov. Výnimočný vek pre veľkého psa.
Počkala si, kým sa v rodine dajú veci do poriadku a mohla s kľudom odísť...
Posledné Vianoce, jej trináste, boli nádherné, plné lásky a vďačnosti. Postupne však začala strácať sily i svoju nákazlivú iskru v očiach.
Začali sme si uvedomovať, čo nás tento rok čaká, nikto to však nechcel pomenovať:-(
Lola odišla dôstojne a hrdinsky, presne tak ako žila. Pre nás nastáva obdobie smútku a vysporiadania sa s bolestnou stratou.
Prázdno po nej spôsobuje až fyzickú bolesť...
Lola, dotkla si sa našich sŕdc, bola si výnimočná. Budeš nám nesmierne chýbať, no tvoje svetlo bude žiariť v nás. Budeme si ťa pripomínať v spomienkach. Leť vysoko do psieho neba a my ťa budeme hľadať na nočnej oblohe. Na druhej strane dúhového mosta na teba čaká celý zástup priateľov, možno aj tvoj Brix. Posielame ti veľa lásky, bambulka naša.
Bez Loly prišla ťaživá prázdnota. Už nepočuť jej ostré neostrihané pazúry klopkať po podlahe, pod stolom je prázdno, pri dverách nikto nevíta tou neúnavnou úprimnou hlučnou radosťou. Ešte stále si však viem vybaviť jej vôňu, ktorá mi bude tak veľmi chýbať...
Aby som nekončila tak tragicky, ešte zopár informácii o tomto jedinečnom plemene, Rhodézsky ridgeback.
Majestátny Rhodézsky ridgeback, známy aj ako „leví pes“, podmaňuje svojím výrazným hrebeňom uprostred chrbta, kde srsť rastie v opačnom smere. Pôvodne bol vyšľachtený v Južnej Afrike na lov levov, dnes je milovaným a verným rodinným psom.
Toto robustné plemeno sa vyznačuje svojou prispôsobivosťou, inteligenciou a lojalitou. Rhodézsky ridgeback je vynikajúcim ochrancom a spoločníkom pre aktívne rodiny.
Vyznačuje sa sebavedomou a nezávislou povahou. Napriek svojmu hrdému vzhľadu sú Rhodézske ridgebacky veľmi citlivé a empatické. Rozpoznávajú nálady svojich majiteľov a podľa toho reagujú.
Lola nás naučila, že kľúčom ku šťastiu sú malé radosti každodenného života...
