Správy o haciendach, postavených z odcudzených európskych fondov sa nezastaviteľne šíria médiami. Tie, čo mali byť ubytovaniami.
Vravím si, neboli by hodní zmienky aj tí, ktorí žiadne fondy neukradli a budovali svoju prevádzku od nuly?
Aby si celý národ nemyslel, že na Slovensku sa nedá vybudovať ubytovanie (a dokonca aj funkčné) len zneužívaním verejných zdrojov, prinášam vlastný príbeh.
Ubytovanie, o ktorom je reč, funguje od roku 2004. Nikdy to nebol žiaden luxus, ani okázalé napodobeniny historických prvkov či „autentický“ kameň.
Najväčšou ubytovanou celebritou bola pred mnohými rokmi Ministerka hospodárstva Španielska, nenáročná na štandard ale zanietená turistka. Jej bodyguardi to mali náročné, na túrach ich takmer uštvala. Šťastím pre ňu bolo, že na Slovensku ju nikto nepoznal.
Vrátim sa však do roku 2003, kedy som sa s Beou dohodla na investovaní do chaty, ktorú sme chceli kúpiť, zrekonštruovať. Potom čo sme brigádnicky odpracovali niekoľko sezón na Zbojníckej chate, mali sme spoločnú víziu ba priam sen, ostať v Tatrách a ubytovávať.
Bea žila v tom čase v Španielsku. Kurz horskej sprievodkyne, ktorý si tam urobila, využívala na sprevádzanie nielen v španielskych horách, ale aj v Maroku či na Kapverdských ostrovoch. Jej srdce však ostalo na Slovensku.
Asi rok som hľadala vhodný objekt pod Tatrami, dostupný verejnou dopravou. Objekty v tatranských osadách boli cez náš rozpočet. Napokon som ho našla v Tatranskom Lieskovci, v blízkosti zubačky. Bea zúrivo pracovala a chatu, do ktorej investovala, videla len na fotke. Spoľahla sa na mňa a poslala svoju polovicu peňazí.
Chata Poľnohospodárskeho družstva v Štrbe zvonku vyzerala celkom fajn. Katastrofa nastala, keď ste vošli dnu. Nebudem to detailizovať, ale bol to autentický socializmus. Celé zle. Po rokoch sa mi Bea priznala, že po prvej návšteve svojej investície sedela na priedomí a zhlboka predychávala ten šok.
Museli sme ju kompletne zrekonštruovať. Na spoločnom pozemku sa nachádzala ďalšia chata, patriaca Pivovaru Tatran. V ešte horšom stave ako tá poľnohospodárska.
Bea bola odhodlaná ju kúpiť a bolo šťastím, že majiteľ ju chcel predať. Ja som už jednu hypotéku mala a ďalšiu som si na krk zavesiť odmietla. Napokon si zobrala hypotéku sama. Pár rokov potom spávala nie viac ako 3 hodiny. Budil ju stres zo splátok.
Zahraničné skupiny, ktoré som sprevádzala aj ja (urobila som si príslušný kurz), časom prestali chodiť. Dôsledne som pracovala na zaradení ubytovania na online portály.
Asi by som nespočítala všetky tie prístavby a prestavby, ktoré sme museli urobiť. Po každej sme si povedali, stačilo. Teraz si zisk rozdelíme.
Ale naše dve chaty v Tatrách neustále „pýtajú jesť“. Aj tento rok je naplánovaná rekonštrukcia strechy. A potom už naozaj stačilo.
Do nášho ubytovania sme preniesli aj naše hodnoty. Mnohých prekvapí, čo všetko obsahuje v ubytovací poriadok. Ale nemyslím, že si ho ľudia čítajú. Aj keď link naňho posielam v každom maili.
Už je to viac než 20 rokov. Ešte stále sme sa nerozkmotrili. Dokonca sme ešte stále kamarátky a chodievame spolu na turistické dovolenky a vandre. Viete prečo? Lebo náš vzťah je pre nás prioritou pred peniazmi.
Skúšam si predstaviť, aké to je, keď si po kamarátskej linke zabezpečíš niekoľko stotisíc na dom, ktorý mal byť ubytovaním. Postavíš si ho vo veľkom štýle, luxusný, priestranný, okázalý.
Oboženieš ho betónovým plotom a zamestnáš strážnika. Na verejnú príjazdovú cestu osadíš zákaz vjazdu, zákaz natáčania, zákaz...
A potom sa skrývaš v dome alebo luxusnom aute, aby ťa nenachytala nejaká hnusná protislovenská prostitútka rozumej novinár, ktorý by ti mohol poklásť nepríjemné otázky.
Myslíte, že si to užívajú?
PS.1 Sme v tomto malom biznise dve. Rovnako boli Levosphere, moje dve vzorové dámy. Treba dodať, že v neporovnateľne väčšom biznise. Vydržali však kratšie. Mrzí ma to.
PS.2 Pre tých, ktorí by chceli zažiť zimnú či skorú jarnú atmosféru pod Tatrami, víkend 20-22.február ale aj celý marec je voľný. Bežky požičiavame na 1 deň zdarma. Základy techniky vysvetlím. Učila som aj bežky. Viac info o nás tu: www.chaty-tatra.com
