Kedysi som na banovala, keď šibači neprišli. Moje zbojnícke časy (na Zbojníckej chate) sa zas niesli v znamení „schovaj sa kto môžeš“.
U cudzincov sa naše veľkonočné tradície stretávali s nepochopením. Šibanie korbáčom. Oblievanie vodou. Kropenie kolínskou. Hádzanie do potoka....
Aj sám osebe by to bol drsný zvyk. Ibaže je ušitý len na ženy.
Mokrá do nitky, v ľadovom vetre, skúšaš sa vymaniť ale držia ťa. Vzduchom letí ďalšia dávka ľadovej vody a z druhej strany korbáč s farebnou mašľou. Ty sa však namiesto hnevu tešíš. Keď ťa konečne pustia, odmeníš násilníkov maľovaným vajíčkom, štamprlíkom či klobásou. So širokým úsmevom. Poslušne.
Nechápavé pohľady a zdvihnuté obočia zahraničných turistov na tom nič nezmenia. Nerozumejú. Je to súčasť našej identity. Tak ako je ňou Jánošík. Je to také naše, tradičné.
Sme národ, ktorý v glorifikovanom zbojníkovi uctieva krádež a v šibaní žien oslavuje dominanciu sily.
Môžete ma ukameňovať. Vylúčiť z kmeňa. Ale moje pocity im dnes dávajú za pravdu.
Šibajte si, polievajte, uctievajte údené a klobásy, pite pálenku. Ale neťahajte do toho nás ostatné. Niektoré tradície nám škodia zdravotne aj reputačne.
Napokon, aj Španieli už opúšťajú corridu.
