reklama

Meditácia Vipassana: ako som to prežila

Sedím v rýchliku, ktorý závratnou rýchlosťou uháňa do mojej staroby. Už je za polovicou jazdy.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (5)

Chronické stavy, zhoršujúce sa duševné zdravie; časom ešte možno pribudne nejaký ten „bonus“ v podobe choroby a následný kokteil rôznych liekov. Je šanca to zvrátiť? Rozhodla som sa a vyplnila som prihlášku. Dôkladne a obšírne, márne dúfajúc, že uvedením všetkých mojich pekuliarít ma do kurzu neprijmú. Mýlila som sa.

V určený septembrový deň som našťastie cestovala do Poľska s kamarátom, ktorý sa stal tiež obeťou Beatinho presviedčania. Cesta do centra a späť nie je v celej veci kľúčová, ale nekonečné, neprehľadné, plné a zle označené poľské cesty boli celkom náročným sústom. Po príchode do centra nás privítala Bea, ktorá práve skončila 30-dňový kurz a chystala sa dobrovoľníčiť v tom našom, 10-dňovom. Aby sme sa mohli zvítať a objať, vyšli sme za plot centra, keďže akékoľvek dotyky v areáli nie sú povolené.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Nasledoval pohovor s učiteľom, ktorý ma chcel vidieť, vzhľadom na ťažkosti mnou uvedené v žiadosti. Kombinácia stresu z cesty a uvedomenia si toho, na čo som sa dala, ma úplne premohla a nevyhla som sa slzám, ktoré som pri rozhovore s učiteľom len ťažko potláčala.

Dostala som zopár rád, ktoré môj stav nijako nezlepšili. Ani nemohli. Nebol tam nikto, kto by ma ľutoval. Ľutovala som sa sama.

Večer sme prestali komunikovať. To bol deň 0. Na 10 dní som sa vzdala kontroly nad svojím životom a vložila ju do rúk Vipassany. Začala som boj so svojimi démonmi.

Niekoľko večerov som prenerváčila, lebo som nemohla zaspať a zároveň si uvedomovala, že vstávam o 4 ráno. Moje precitlivelé podvedomie si od druhého dňa nastavilo biobudík a budík, ktorý som si priniesla som vôbec nepotrebovala. Budila som sa 5 minút pred štvrtou, teda pred oficiálnym ranným gongom. Migrénu som zahnala tabletkou (lekárom predpísané lieky sú povolené).

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Druhý deň som porušila ticho, keď mi po ceste z jedálne do izby spadol do výstrihu mimoriadne urastený pavúk. Pocity na hrudi som si všimla až v izbe a urýchlene som pavúka vytiahla na pavučine von. K prírode mám nadštandardný vzťah a tak som sa mu spontánne prihovorila, pokarhala ho za to ako ma vyľakal a zároveň ho upozornila, že výstrih nie je bezpečné miesto pre pavúky. Bol vynesený na lopatke na smeti.

Chvíľu som uvažovala nad tým, nakoľko som porušila zásadu noble silence jednostrannou komunikáciou s pavúkom. Treba dodať, že už v prihláške sa zaväzujete, že počas pobytu nezabijete žiadne stvorenie. Na odstraňovanie neželaného hmyzu sú všade v centre plastové poháriky s tabuľkami, kam ho chytíte a vypustíte von.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Priemerne som spávala asi 4-5 hodín. Keď´ som pri vstupnom pohovore učiteľovi dôvodila, že moje spacie minimum je 8 hodín, najlepšie však 9 a ak ich nespím, nie som človek, jediné čo som sa dozvedela bolo, že počas prestávok budem mať množstvo času na oddych. Množstvo času znamenalo cca 1+1 hodinu, pričom počas tohto času bolo treba ešte riešiť iné základné veci (spojené s hygienou a pod).

Táto spánková deprivácia samozrejme denne narastala a tak som v záujme svojho spánkom podvýživeného tela počas nepovinných sedení zvolila meditáciu v izbe (zväčša bolo na výber – v hale alebo na izbe; povinné meditácie sú 3 hodiny denne), keď som občas upadla do krátkeho spánku a občas len chvíľkovo vypla. Inak som sa snažila byť (ako už za školských čias) vzornou žiačkou, nakoľko mi to moje telo dovoľovalo.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Prvé dni mi moje vnemy vnukli myšlienky o koncentračnom tábore. Vzápätí prišla odpoveď: „na koncentrák tu fakt dobre varia“. Jedlo som si maximálne užívala, bolo to totiž jediné potešenie (okrem spánku). Málokedy predtým som sa na raňajky tak napratala ako tu a po pár dňoch a zrelej úvahe som to musela obmedziť, vzhľadom na problémy z toho vyplývajúce pri následnej meditácii. Dodnes sa pokúšam vyčariť si takú ovsenú kašu akú podávali v centre. Na cereálnom chlebe s tahini a džemom som uletela od prvých raňajok a do bežného života som si to nepriniesla len kvôli tomu, že by som sa o chvíľu kotúľala. O výborných zeleninových obedoch raz so špenátovým pestom, inokedy s vegánskou tatárskou omáčkou ale aj inými, mne absolútne vyhovujúcimi nuansami vegetariánskej kuchyne ani nehovorím.

Napriek zákazu čítať aj písať som sa asi tretí deň prichytila s perom v ruke, keď mi v hlave vírilo množstvo myšlienok a mala som potrebu ich zaznamenať. Uvedomila som si, že moja obava z tohto kurzu bola taká veľká, že mojím hlavným očakávaním s malou nadsázkou bolo prežiť.

Tretí deň som tiež vyhodnotila, že ma chrbát už neznesiteľne bolí a musím zmeniť sedenie tak aby som bola schopná to vydržať. Zistila som, že keď si ruky spustím na zem a jemne sa nimi podopriem, chrbát bude odľahčený a ja tak dokážem vydržať. Uľavilo sa mi. Nie nadlho.

Štvrtý deň som si pri meditácii po raňajkách uvedomila silné búšenie srdca, a tak som pri otázke učiteľa ako mi to ide (každé cca 2 dni sa nás pýtal na pokroky), celkom po lopate odpovedala, že mi srdce vyskakuje z hrude a nemôžem sa sústrediť. Učiteľ si ma pozval na poobedné interview.

Nedozvedela som sa nič nové. Mám objektívne sledovať pocity. Chcela som mu povedať množstvo vecí o mojich kopiacich sa problémoch počnúc zúfalým nevyspatím, niekoľkodňovou prítomnosťou hudobného červa (Blackmore´s night) a končiac sedením s podopretým chrbtom, ale nedal mi príležitosť. Na nič sa ma totiž nespýtal. Opäť som zistila, že sa ľutujem. Prízvukovala som si, že som dospelá a niečo predsa vydržím. Spomenula som si na knižku Tulák po hviezdach.

Búšenie srdca sa opakovalo každé ráno. Obchádzali ma pocity paniky a bezmocnosti. Videla som sa s mozgovou alebo inou príhodou na invalidnom vozíku, vinu som celú pripisovala Bee (ona tam každý deň sedela, neustále som ju vídala ale nesmela som sa jej ani pozrieť do očí) a predstavovala si, ako ma doopatrováva. Počkať, kdeže! Ona by ma strčila mojim rodičom vo vysokom veku alebo mojej dcére študentke a ona by si cestovala po svete, ako vždy. Pritom by po tých 8 rokoch meditácie už mala matne svetielkovať a levitovať tak meter nad zemou. Hľadala som na nej chyby a s ľahkosťou som ich nachádzala. Asi som k nej bola zlá. Ale mala som pocit že si to zaslúži a v mnohých veciach som si dávala za pravdu. Ona mi pritom vraj posielala silu v meditáciách..

V hale na čísle 38 vedľa mňa sedela „vzdychačka“. Mladá žena vzdychala počas meditácií každým dňom hlasnejšie, až som sa nemohla sústrediť. Po pár dňoch mi bolo jasné, že ju bolia kríže. Dostala opierku a potom aj stoličku, ale vzdychala tak, že mi pripadala ťažko uveriteľná... Naopak krížom predo mnou sedela „superžena“. Bývala vedľa mňa. Nevynechala ani minútu meditácie, meditovala vždy v hale a nikdy sa neulievala. Po hodine meditácie bez pohnutia (takéto sú 3 hodiny denne myslím od 4.dňa) som vždy vystrelila z haly, aby som si narovnala telo a potom sa natiahla v izbe na posteli a uľavila si aspoň na chvíľku! Ona kráčala z haly pomaly, zastavovala sa, privierala oči a natáčala svoju usmievajúcu sa tvár k slnku. Niekto z nás tu bol mimo. Bola som to ja?

Pomaly sa vlečú dni v centre a spomalí sa aj celé vaše bytie. Prestanete pobiehať s hlavou, ktorá neustále rieši niekoľko vecí naraz a skáče do minulosti, aby sa vzápätí rozbehla do budúcna. Stále má tendenciu to robiť ale je na odvykacej kúre. Ešte aj piaty deň sa mi zdá, že počujem zvoniť svoj mobil. Ten, ktorý je už šiesty deň vypnutý a bezpečne odložený mimo môj dosah. Neuveriteľné, akí sme zmagorení. Naša myseľ je ako opica, čo skáče z konára na konár. Vraj keď ju vycvičíme, dokáže byť silnejšia ako slon. A nič nám nedokáže ublížiť viac ako myseľ, ktorú nevieme správne používať.

Šiesty deň bol opäť kritický (aj štvrtý bol). Bolesti v chrbte boli zase neznesiteľné. Rozmýšľala som nad tým, koľko asi váži ľudská hlava. Keby sa dala odložiť, chrbát by hneď menej bolel... K tomu sa pridala moja stará známa, chronická bolesť. Začali hrať Hotel California (v mojej hlave). Tak už sme kompletní... Hovorím si dokola Aničá, Aničá... to prejde, všetko prejde. Neviem sa dočkať, kedy toto peklo skončí. Predstavujem si ako ma čoby zadosťučinenie Bea pozve na ozdravno-kuratívny, ortopedicko- rekondičný pobyt.

Cez obednú prestávku ležím na karimatke a vyhrievam si chrbát na slnku. Pozorujem lúčne koníky. Včera tu boli v tráve bedle. Dnes sú tu už len hlúbiky, niekto im ošklbal klobúky. Po krátkej úvahe viem, kto to bol. Bea má ešte aj v tomto vlastný rukopis.

Siedmy deň ma viac ako bolesť prepadol záchvat strachu z bolesti, že to nezvládnem, že tie štyri ostávajúce dni nevydržím. Na koberčeku u učiteľa majú všetky ženy logické problémy, len ja mám panický strach z bolesti. Vlastne ma už ani tak nič nebolí. Len mám strach. Uvedomujem si to a rumádzgam, čo som to ja za exota? Kedy sa zo mňa stal taký alien? Večer ma prepadá triaška a slabosť. Som troska.

Zákaz rozprávať mi vyhovoval, a ako sa dni pomaly vliekli ku koncu, ticho mi bolo stále milšie. Uvedomila som si, koľko človek vyprodukuje zbytočných rečí. Škodlivé tliachanie. Zistila som, že som vlastne zvukoplachá a to ticho by som najradšej aplikovala všade.

Deviaty deň som sa rozhodla neísť na rannú meditáciu. Prvý raz som vypla svoj biobudík a trochu viac si pospala. 

V tomto živote mám k dispozícii len toto telo. Úprimne, mohlo byť oveľa horšie. Vlastne mám veľké šťastie. Musím ho zosúladiť s mysľou, myseľ ho musí zvládať tam kde sa dá. Tam, kde sa nedá, musí myseľ ostať pokojná. Najdôležitejšie pritom nie sú činy ani slová ale úmysly. Treba si preto dávať pozor na myseľ. Všetko, čo sa nám v živote deje, je výsledkom našej mysle.

Desiaty deň sa po rannej meditácii rozviazali jazyky a študenti si našli toho či tú, s kým do centra prišli, aby zdieľali svoje zážitky. Ja som najprv dostala záchvat plaču, ktorý som prečkala v lesíku. Oplakala som aj ticho, ktoré sa v ten deň nenávratne stratilo. 

Kurz mi skrátil život, možno aj o pár rokov. Tie roky, čo mi ostávajú, by ale mohli byť vďaka meditácii kvalitnejšie a šťastnejšie. A to mi za to stálo.

PS1. Superžena bola čerstvo vydatá za pána, nadšenca Vipassany a po prvý raz bola na kurze (bol tam aj on, samozrejme v mužskej časti).

PS2. Vzdychačka mi po kurze vysvetlila, že má skoliózu.

PS3. Denný rozvrh    

4:00 Budíček
4:30-6:30 Skupinová meditácia
6:30-8:00 Raňajky
8:00-9:00 Skupinová meditácia v hale
9:00-11:00 Meditácia v hale alebo na izbe
11:00-12:00 Obed (posledné jedlo dňa)
12:00-13:00 Oddych a rozhovory s učiteľom
13:00-14:30 Meditácia v hale alebo na izbe
14:30-15:30 Skupinová meditácia v hale
15:30-17:00 Meditácia v hale alebo na izbe
17:00-18:00 Čajová prestávka (ovocie, čaj)
18:00-19:00 Skupinová meditácia v hale
19:00-20:15 Prednáška Goenku v hale
20:15-21:00 Skupinová meditácia v hale
21:00-21:30 Otázky v hale
21:30 Rozchod na izby. Zhasínajú sa svetlá

Soňa Kallová

Soňa Kallová

Bloger 
  • Počet článkov:  87
  •  | 
  • Páči sa:  793x

Prírodný tvor a (preto) skeptik. Viac tu: https://plnielanu.zoznam.sk/rozhovor-sprievodkyna-sona-kallova/ Zoznam autorových rubrík:  Slovenská spoločnosťPamiatkyPolitikaSúladCestovanie a turistikaSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu