Na chleba sa ťažko robí

Táto ľudová múdrosť nie je z mojej hlavy, ale na pravdivosti vôbec nič nestratila ani v dnešnej modernej dobe 21. storočia. Sama som mala tú česť sa presvedčiť o jej pravosti...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (8)

Všetko sa začalo presne na Medarda. Bol 8. jún a ja som sa snažila, brázdiac uličky mesta, nájsť na výkladoch obchodíkov a butikov, akúsi ponuku na prácu. Mala som šťastie. V troch príjemne vyzerajúcich butikoch so šatami prijímali predavačky, hoci iba brigádne, ale šanca na prácu tu bola. Smelo som vošla dovnútra a aj sa informovala a nechala svoje číslo a životopis s nádejou v duši, že sa majiteľka alebo majiteľ predsa len rozhodne a vyberie si mňa. Ženu v najlepšom veku, plnú optimizmu a chuti pracovať a aj času venovať sa iba práci, keďže deti mám už v pubertálnom veku a vedia sa o seba postarať samé. Preto zamestnať sa a nájsť si prácu by mala byť hračka. Nakoniec som skončila v uličke, kde bola reštaurácia a na nej taktiež ponuka práce. Dvakrát som nemala chuť vojsť dnu, ale rozhodla som sa, že si prácu nájdem za každú cenu a hocijakú. Tak som sa ocitla pred barovým pultom a opýtala sa čašníka na majiteľa, ktorý by mi zodpovedal moje otázky. Nebol však prítomný, a keď mám vážny záujem, nech ráčim prísť na druhý deň od 9-tej hodine, mala by som ho zastihnúť. Tak plná uspokojenia vo svojej dušičke, že som urobila maximum pre to, aby som sa zamestnala, som sa vybrala domov.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 Ráno 9. júna po deviatej hodine som naklusala pekne oblečená a upravená so životopisom a žiadosťou o prácu do reštaurácie. Čašník mi ukázal, kde nájdem kanceláriu majiteľa a ja som ako srna vybehla na prvé poschodie, zahla doľava a tam našla pootvorené dvere, ktoré boli presne tie, ktoré som hľadala. Vstúpila som dovnútra, pekne pozdravila, veď tak sa to patrí, a na moje veľké prekvapenie som natrafila na mladíka v mojom veku, nesmierne príťažlivého muža, ktorého som dokonca poznala. Skoro mi vyrazilo dych. Momentálne prejednával a podpisoval akési dokumenty, čo mu dávala ekonómka a tak ma požiadal, aby som mala chvíľu strpenia a sadla si do kresla. Poslúchla som. Zabávala ma jeho tvár, na ktorej bolo ako v knihe možné pozorovať, ako v rozpakoch lovil v pamäti rozmýšľajúc, odkiaľ som mu povedomá, kam ma zaradiť, a čo som vlastne zač. Keď konečne všetko vybavil aj telefonáty a stále sa na mňa milo usmievajúc, akoby ospravedlňoval, že nemôže zato, že sa mi nevenuje, pomohla som mu aspoň v tom, že som sa priznala odkiaľ sa poznáme. Vybral si ma totiž na konkurze na recepčnú v jednom krásnom horskom penzióne, kde sme spolu pracovali. „Náhoda je blbec“ pomyslela som si, už raz mi k práci pomohol a teraz ako vo filme sa stretávame znovu. Bol to totiž tak krásny muž, že o ženy nemal núdzu a ani sa tým netajil. Ja som ale prácu dostala vtedy, iba kvôli svojim pracovným skúsenostiam a praxi, aj preto, že som bola na správnom mieste a v správny čas. Bohužiaľ sa majitelia nezhodli a on odišiel, tak ako aj celý vtedajší personál a nový majiteľ si dosadil svojich ľudí. Tak som sa vtedy ocitla bez práce.

SkryťVypnúť reklamu

História sa mi zopakovala lebo v ďalšej súkromnej firme, kde som nastúpila ako sekretárka, boli obdobné problémy, firma skrachovala a ja znovu na Úrad práce som putovala. Vystriedala som už niekoľko zamestnávateľov a aj profesií, ktoré ma mnohému naučili a posunuli ďalej. Často boli fyzicky náročné a trochu aj pre mňa ponižujúce, ale žiť treba, a keďže nie som lenivá, tak som ako aj teraz zobrala čo sa ponúklo.

Pracovný rozhovor sa týkal troch profesií v reštaurácií. 1. profesia bol kuchár. Na túto prácu som nemala vzdelanie, nebola som vyučená v odbore a ani by som si netrúfla, veď variť doma, aj keď rada a s láskou, je odlišné ako pre rôznych ľudí a rozličné špeciality, ktoré som sama ani nejedla. 2. profesia bola čašníčka, tú som už robila, ale nie v reštaurácii s takou kapacitou, a aj keby som ju zvládla, o čom majiteľ nepochyboval, najviac mu chýbala sila do kuchyne, ako pomocná kuchárka. Keďže varím rada a viem sa v kuchyni pohybovať aj mám skúsenosti s prácou v horskom hoteli, tak som dostala prácu ihneď. Nečakala som to vôbec a nastúpiť som mala už na druhý deň ráno na 8 hodine. Ešte sme sa dohodli na plate, a forme zmluvy, ktorá mala byť iba brigádna dohoda, ale až po mojom vyskúšaní si to v reáli, ako sa ujmem a či sa mi to bude pozdávať. No nadšenie, ktoré sa mi v tom okamihu rozplynulo po celom tele, ako slnečné lúče po vode, som ani nevedela zadržať a zrejme som žiarila ako hviezda na oblohe, keď sme si podali ruku a lúčili sa s tým, že na druhý deň sa uvidíme už v práci.

SkryťVypnúť reklamu

„Mala som jednoducho šťastný deň.“ vravela som si cestou domou. V duchu som si predstavovala to prekvapenie na tvárach mojich najbližších a hlavne manžela. Kvôli nemu som vlastne tak veľmi chcela ísť do práce, lebo aj keď iba zo srandy občas nadhodil, že ma živí a neprispievam našej domácnosti finančne a môj plat, ktorý bol síce vždy veľmi biedny aj tak chýba a aspoň sa ním vtedy pokryli šeky a účty. Tak som veľmi chcela dokázať sebe aj jemu, že sa viem uživiť aj sama a pomôcť domácnosti, že som bola ochotná zobrať hocičo a akúkoľvek prácu, len nech nemám ten nepríjemný pocit, ktorý som si nosila v sebe odkedy to povedal. Doma tomu ani nechceli uveriť. Ja sama som tomu neverila. Ešte som si musela prehrabať skrine a nájsť biele nohavice, blúzku a vhodnú obuv v ktorej by som dokázala stáť, chodiť a aj lietať po kuchyni 14 hodín v kuse. Celú noc som nemohla spať a rozmýšľala som ako to na druhý deň všetko zvládnem a či vôbec zvládnem. V myšlienkach sa my vynorili vety ako „Nevzala si si toho na seba priveľa? Je to to, čo skutočne chceš? Bude to dobré robiť od vidím do nevidím aj piatky aj sviatky , cestovať 20 km z domu a k tomu vlastným autom, lebo spoje nemáš ?“ Zahlušila som malého diablika, čo ma pokúšal vzdať sa skôr, ako to skúsim.

SkryťVypnúť reklamu

9.jún ráno 8 hodín, a ja som už od pol ôsmej nedočkavo prešľapovala pred reštauráciou čakajúc na majiteľa, ktorý ju mal otvoriť. Onedlho prišla dobre vyzerajúca dáma vo veku, ktorý keď mi prezradila, div som nespadla z nôh. Mala 75 rokov. Ľudia, to ste nezažili. Tá žena bola vitálnejšia než ja alebo hociktorá 20 ročná slečna. Fialové vlasy a moderný účes by som pochopila. No šok, ktorý mi spôsobila, keď vytiahla cigaretu a zapálila si ma vyviedol úplne z miery. Táto obdivuhodná pani piekla zákusky a nie hocijaké ale špeciálne, aké len dokážu staré mamy podľa prastarých receptov, ktoré sa neprezrádzajú a dedia z generácie na generáciu. Onedlho prišla ďalšia úžasná žena, len o 10 rokov mladšia ale taká ukecaná, že ja, čo sa mi ústa nevedia zavrieť, som k nej mohla ísť za učňa. Táto pani upratovala a tiež dochádzala pekne z ďaleka , ibaže len 3x do týždňa, alebo podľa potreby. Nakoniec došiel sympatický mladík na aute, ktorý obe dámy vybozkával a predstavili mi ho ako šéfkuchára Emila, ktorý síce už pre túto reštiku nepracuje, lebo si našiel lepší flek, ale chodí vypomáhať, keď v tej druhej reštaurácii má voľno. Keď došiel majiteľ, ktorý meškal 20 minút a ospravedlnil sa tým, že to urobil naschvál, aby sme sa navzájom všetci spoznali, vstúpila som do tej Svätyne, ktorá sa mala stať mojím novým pracoviskom. Pekne prezlečená v bielom ako nevesta som sa zoznámila s pracoviskom. Kuchyňa sa mi páčila, bola moderne zariadená a aj neskutočne priestranná a dlhá snáď 20 metrov. Jedálenská časť reštaurácie bola tiež úchvatná, dopĺňal ju bar a vpredu veranda, ktorá sa tiahla pozdĺž celej jedálenskej časti s výhľadom na jazero. K tomu ešte dva nádherné salóniky. Jeden v renesančnom duchu a druhý rybársky, boli naozajstným skvostom. Mňa však zaujímala časť, kde boli chladničky a mrazničky a skladíky a pivnica na zeleninu, mraziaci box na mäso, priestory na umývanie tanierov a príborov a osobitný nerezový dres na panvice, hrnce, kastróly....

1. deň v práci som zvládla v pohode. Bol taký jednoduchší. Odrobila som iba 8 hodín pre začiatok a pozostával s čistenia zeleniny, zemiakov, prípravy šalátov a nekonečného umývania nádob. Aj tých osem hodín mi stačilo. Mala som dosť. Nejedla som nič lebo nebol ani čas a nemala som ani chuť, tak moje telo reaguje vždy, keď nastúpim do nového zamestnania. Je to môj najlepší spôsob chudnutia a verte ono to funguje a ja znamenite zhodím všetky prebytočné kilá a som ako modelka :).

2. deň bola sobota, to už náročnosť presahovala moje možnosti, lebo bola svadba. 80 ľudí to činilo toľko tanierov a príborov. Mali predkrm, hlavné jedlo a neskôr švédske stoly a teplý bufet. Svadba bola honosná zakončená ohňostrojom po polnoci a pečeným prasiatkom . Na tento deň už boli kuchári dvaja, pani čo pečie zákusky a moja maličkosť. Vyzeralo to všetko tak, že okrem prípravy na svadbu, ktorá začínala na 18 hodine sme reštauráciu mali otvorenú a varilo sa aj pre pocestných. Kmitala som ako robot a večer o 22 hodine, kedy mi dovolili odísť domov, iba kuchári ostali do rána, som ani neviem akým zázrakom sama odšoférovala moje „Biancho“ a šťastne zastala na dvore pred domom.

3. deň bola nedeľa a ja som normálne nastúpila na svoju šichtu nevyspatá a unavená, som od rána pracovala ako strhaná , kým sa kuchyňa dala do želateľného stavu po tej svadbe. Bol nádherný slnečný deň a tak o návštevníkov nebola núdza. V kuchyni nás bolo až 3 kusy, a keď nastal o 13-tej hodine frmol a kuchár nestíhal pripravovať jedlá, musel nastúpiť samotný majiteľ, vzal zásteru a klepal pekne rezne a to, čo mu kuchár nakázal. Keďže neskôr som veľa pochopila o politike šetrenia na pracovných silách, sama som na sebe zistila, ako to je, keď človek drie za troch, zarába za polčloveka a ešte je za to vďačný.

V pondelok a utorok som mala voľno. To som sa liečila z boľavých nôh a zapálenej krčovej žily a na ľavú nohu som nevedela ani stúpiť. Doma som tiež musela niečo porobiť, aj navariť, čo som ani nemala chuť, aj keď varím veľmi rada. Ani tie dva dni mi nestačili na regeneráciu a nevedela som si predstaviť, ako budem s boľavou nohou robiť. Nastúpila som v stredu a pri tom blázinci a robote som nemala čas ani si nohu namastiť a s tlakovým obväzom som to akosi vydržala do 22 hodiny. Znovu som odšoférovala ani neviem ako a po ceste bola ešte nepríjemná reťazová havária, lebo pršalo a ja som sa iba modlila, nech dôjdem šťastne. Vo štvrtok som pracovala znovu, ale to som si povedala, že sa budem snažiť šetriť. Nemala som šancu, bola akcia ,300 ľudí sa bavilo a mali vonku gril a na kuchyni bolo, aby sme im pripravili do večera kuracie krídelká a stehienka. Pekne sa museli napacovať a ešte aj pečené klobásky mali a pritom sa riadne obsluhovali pocestní. Keďže práce bolo vyše hlavy a v kuchyni sme boli 4 ľudia, tak nebol čas ani na jedlo. Ja som však dostala taký hlad, že som bola schopná zjesť aj suchý chlebík, len aby mi neškŕkalo v bruchu. Pani, čo piekla zákusky, mi poradila, nech si dám pekne nami uvarenú slepačiu polievočku a to mi urobí na lačný žalúdok iba dobre. Tak som si pekne nabrala rezanky a idem k hrncu, že si dolejem slepačí vývar, keď na mňa zrúkne mladý 20 ročný kuchár či mám dočistené zemiaky. Odpovedala som, že mám a už iba 10 mi ich treba dokrájať, ale ani som nestihla vysloviť aká som ukrutne hladná, keď on sediac na stole mi povedal, že jesť nebudem a nech pekne dorobím robotu, lebo ma čaká ešte postrúhať kapusty na šalát a tak ďalej... No nič iné mi neostalo iba položiť tanier a odkráčať ako malé dievča k robote... V hlave mi vírilo 1000 myšlienok a čudovala som sa sama sebe, čo tam vlastne hľadám.... či ja mám zapotreby hladovať a drieť ako mulica za pár šupov a nechať si ešte rozkazovať od sopliaka, čo mi pomaly môže byť synom. Pracovalo sa v kuse bez obedňajšej pol hodinovej prestávky, vôbec bez akejkoľvek prestávky, iba na toaletu som si odskočila na okamih. Keď som dokončila zemiaky a pustila sa do prípravy šalátu, kuchár ku mne došiel a dovolil mi zjesť polievku. To bola sila. Cítila som sa ako na nútených prácach za trest, hlavne keď som sa pozrela na zamrežované okno kvôli zlodejom. Polievku som do 5-tich minút nahádzala do seba a do 22 hodiny som makala ďalej. V piatok sa mi do práce vyslovene nechcelo ani vstávať, ale donútila som sa, lebo tak ľahko sa nevzdávam a nie som žiadna „bábovka“. Ten kuchárik vzrastom menší odo mňa, mal zaručene napoleónske komplexy a vybíjal si ich na mne. Preháňal ma ako špinavé prádlo raz do komory, raz do pivnice „ale veď ja som nohy na lotérii nevyhrala“ vravím mu. „Pozri sa, čo všetko potrebuješ naraz a nie za každou blbosťou aby som dve poschodia do suterénnu letela.“ Znovu som bola hladná, ale nemala som odvahu ani poprosiť o jedlo. Zato som dostala pripraviť cesto na palicinky z litra mlieka a do 15-tich minút ich aj na dvoch panviciach upiecť. Stihla som sa popáliť v tom strese. Odmena bola, keď si čašníčka dala moje palacinky na obed a pochválila ich, že citujem „Môžeš sa vydávať“, padlo mi to neskutočne dobre. Keď som utierala nerezový prípravný stôl, nevšimla som si čepeľ noža, čo trčal a rovno som sa na neho nabodla pravým ukazovákom. Niečo ma zaštípalo a krv sa mi začala valiť po ruke. Zohnali mi leukoplast a robila som ďalej v práškoch a vode. Ubolená som iba ticho stonala, hlavne keď som zistila, že kuchárik odišiel na fajčiarsku prestávku a ja nemôžem ísť ani na vzduch, lebo niekto v kuchyni ostať musí... To ma už riadne napálilo a vtedy som si uvedomila, že ani nie tá drina mi tak prekáža, veď človek si zvykne aj na šibenicu, ale ľudia a ich bezcharakternosť, ktorá ničí druhým pekný deň a miesto pomoci v práci, v ktorej som bola 6 deň aj s cestou a pochopenia som sekírovaná a zneužívaná na najhoršie práce a ešte bez jedla a oddychu. Bola to poučná skúsenosť pre mňa, aby som si uvedomila, že mám na lepšiu prácu a vyšší plat a vážim si sama seba natoľko, že tam pracovať neostanem v takýchto podmienkach a s takýmito ľuďmi, kde sa sústavne mení personál a práca nakoniec je len na letnú sezónnu, bez riadnej pracovnej zmluvy a ja oddriem celé leto a v septembri som tam, kde aj teraz na Úrade práce, lebo brigáda, je dnes nič a aj tak sa musíte na úrad hlásiť a nosiť potvrdenia, že si hľadáte stále zamestnanie. Veľa šťastia pri tom prajem sama sebe... a aj všetkým čo vedia, aké to je byť bez práce a poriadnej pláce...

Iveta Špaková

Iveta Špaková

Bloger 
  • Počet článkov:  108
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Je obyčajná,mladá žena,ktorá sa presťahovala z rušného mesta na pokojný vidiek.Miluje prírodu a ticho jej pomáha pri tvorbe vlastných príbehov,ktoré však ležia v jej zásuvke a rada by to zmenila.Podarilo sa jej však aspoň to,že dva jej články boli uverejnené v oblastných novinách,čo ju inšpirovalo k ďalšiemu písaniu.Už učiteľka na základnej škole tvrdila,že jej slohy sú najlepšie a bola by z nej dobrá spisovateľka.Ktovie, možno sa jej to raz podarí... Zoznam autorových rubrík:  ÚvahaVlastné zážitkyPostrehyCestovaniePotulky prírodouV živote sa stávaSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

53 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

275 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
SkryťZatvoriť reklamu