V tomto roku uplynie takmer 30 rokov odkedy sme zistili, že vrakunská skládka kontaminuje podzemné vody a ohrozuje pitnú vodu na Žitnom ostrove.
V 60. až 80.tych rokoch minulého storočia boli uložené oceľové sudy s toxickým odpadom z bývalých CHZJD do časti koryta Mlynského ramena Malého Dunaja. Po vybudovaní Vodného diela sa zdvihla hladina podzemných vôd, sudy skorodovali a toxické látky začali migrovať smerom na Žitný ostrov.
Skládka má rozlohu 46 500 m2 a uložených v nej bolo okolo 121-tis. m³ skládkového materiálu.
Doteraz skládka nebola sanovaná.
Naozaj v nás nezobudí zodpovednosť ani fakt, že Žitný ostrov je najväčším zdrojom pitnej vody v strednej Európe a v jeho podzemí sú zásoby pitnej vody pre celé Slovensko?
Paradox spočíva v tom, že i keď je Žitný ostrov de jure chránený ako Chránená vodohospodárska oblasť, tak v súčasnosti de facto nie je nijako chránený pred toxickými látkami z vrakunskej skládky, ktoré sa šíria v podzemnej vode, pôde aj horninovom prostredí. Neustále sa zvyšuje množstvo látok, ktoré migrujú v smere prúdenia podzemných vôd a takzvaný kontaminačný mrak už teraz zasahuje 5-6 km na Žitný ostrov. Každý rok sa rozširuje o 200 až 400 metrov. Za rok sa takto vysoko kontaminuje 450 000 m3 vody.
Už v roku 2016, keď opakované geologické prieskumy a analýzy potvrdili vysoké koncentrácie toxických látok v pôde a podzemných vodách, vláda poverila uznesením č.515/2016 Ministerstvo životného prostredia SR, aby ako povinná osoba zodpovedná za sanáciu, zabezpečilo riešenie tejto environmentálnej hrozby.
Sanácia sa roky pripravovala (projekt, povoľovania, zmluvy), no v roku 2024 vláda zrušila rozbehnutý postup (enkapsuláciu). Následne sa hľadalo nové riešenie, ale podľa správ z roku 2025 je postup stále nejasný.
Jediným rozumným riešením je požadovať od kompetentných rýchle obnovenie procesu sanácie.
Neodkladná sanácia by si vyžadovala vytvorenie právneho rámca, ktorý by dával kritickým environmentálnym záťažiam, ako je vrakunská skládka, špeciálny štatút, aby štát mohol začať so sanáciou okamžite. Veľkým prínosom by boli zmeny v zákone, ktoré by urýchlili konanie vo verejnom záujme: kratšie lehoty, prísnejšie kritériá.
Už niekoľko rokov pociťujem obavy z následkov vrakunskej skládky. Čo budeme hovoriť našim deťom a vnúčatám, keď vyrastú...? Veľmi ma znepokojuje predstava, že by som mala mojim vnúčatám zanechať takéto deštruktívne dedičstvo.
Treba konať teraz, kým nie je neskoro.
