Absorbovala by svieži vzduch každé ráno spoločnou prechádzkou po chodníkoch ukrytých v kukurici či obilí. Stála by na moste nad cestou a započúvala by sa do zvuku rýchlosti áut. Vychutnávala by si dané momenty spoločne, ale aj osamote. Po prechádzke by si spolu sadli k stolu, zaliali do šálky kávu, zašušťali papierom, z ktorých vytiahli ešte čerstvé pečivo. Rozprávali by sa, smiali, tešili z nového dňa. Po raňajkách nejaký ten výlet a následný relax.
Keby bola vedela, že je to naposledy, možno by viac spoločne výletovali. Možno by im ešte chcela dopriať spoločné dobrodružné zážitky. Možno by im ešte chcela dopriať fotografické momentky, na ktoré by sa pri pohľade o rok neskôr najprv úprimne pousmiala. A tak chtiac či nechtiac aj zaplakala.
Keby bola vedela, že je to naposledy, možno by práve že menej spoločne výletovali. Možno by bola chcela dopriať viac času na oddych, pohodu. Nikam sa nenáhliť. Užívať si len spoločný čas, spoločnú kávu, obed či večerný pohár vína.
Keby bola vedela, že je to naposledy, hrali by spolu na klavíri častejšie, odporúčali by si knihy a citáty z nich a pohár vína by si dali hoc aj každý večer, počas ktorého sa prerozprávali do neskorej noci.
Keby bola vedela, že je to naposledy...
Keby bola vedela, že vtedajšie lúčenie bude lúčenie navždy.
Nevedela.
Dnes však vie, že človek nemá ani páru, kedy sa z aktuálneho momentu môže stať už len spomienka.
Nezabudnuteľná, neuchopiteľná, vecná.
Teraz už vie, že tá je už navždy.
Hoc je srdce spomienok plné, priestor s danou osobou ostal prázdny.