Stratená rukavica II.

Trvalo nám týždeň, kým sme sa so Sárou zhodli na mene pre nášho psíka. Dostal meno Fredy. Po imaginárnom priateľovi Sárinej imaginárnej priateľky Ernesty.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)
Obrázok blogu
(zdroj: Koláž: Adriana Bogdanová)

(Stratená rukavica I.)

Fredy sa hneď stal najobľúbenejším členom celej rodiny. Mne so Sárou ráno kradol paplón, pretože škola volala, s ockom chodieval na ryby a mamine pri varení vylizoval všetky hrnce.

Dovtedy bola pre mňa Sára len otravná mladšia sestra, ktorej bolo všade veľa a neustále ju bolo treba strážiť. Ako Sára rástla, Fredy nás naučil tráviť viac voľného času spolu. Už žiadne príkazy od rodičov, Sára sa stala mojim parťákom, väčšinu vylomenín sme dokázali zosnovať spolu. Samozrejme, s Fredyho plnou účasťou.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Fredy, Sára a ja. Nerozlučná trojka.

Všetci dospelí hovoria, aké krásne je byť dieťaťom. Asi majú pravdu. Keď ste dieťa, veľa vecí neriešite. Nepremýšľate nad tým, odkiaľ zohnať peniaze, aby ste zaplatili nájom za dom, v ktorom bývate, lebo ste dieťa. Nemusíte po nociach sedieť pri počítači a hrabať sa v papieroch, ktoré ste nestihli dorobiť cez deň v práci. Pokiaľ máte napísané domáce úlohy, môžete ísť von hrať futbal.

Keď ste dieťa, nenapadne vám, že môžete zo dňa na deň stratiť niekoho, koho máte tak rád. Keď ste dieťa, nemáte jednoducho prečo myslieť na smrť. Na to, aká je rýchla. A smutná. Dnes sa asi cítim ako dospelý. A rád by som zaspal a zobudil sa zajtra ráno ako dieťa.

SkryťVypnúť reklamu

Dnes ráno, tak ako každý deň, sme so Sárou vybehli z domu, aby sme stihli školský autobus. Vonku mrzlo a po pár metroch sa k nám došmýkal Peter od vedľa, s ktorým som si dohováral poobedňajší hokej. Autobus ešte nebolo vidno, keď ulicu ohlušil akýsi tlmený zvuk škrípajúcich bŕzd. Obaja sme sa naraz otočili a môj svet sa odrazu zmenil na film roztrhaný na políčka. Ostalo z neho len pár základných farieb a úplne zmizol zvuk.

Sárina aktovka ležala odhodená pár metrov odo mňa. Pri zabrzdenom aute, v strede cesty, kľačala Sára chrbtom ku mne. Odprisahal by som, že ešte pár sekúnd predtým kráčala vedľa mňa. Stále som nechápal, čo sa deje. Na ceste sa skrížili ďalšie dve autá, ktoré do seba hlasno narazili. Celý ten čas som si myslel, že len stojím a prizerám sa situácii, ktorá sa ma netýka. No moje nohy sa hýbali, aj keď som necítil žiadnu rýchlosť. Ako vo sne. Ľudia vychádzali z áut, chodci stáli na tom istom mieste, kde ich zastihol zvuk nárazu a ukazovali prstom kamsi rovno predo mňa. A ja som bežal. Tých pár metrov akoby bolo vzdialených niekoľko dní. Pod nohy som nepozeral, pred očami som mal Sáru a jej červenú čiapku. Sára sa ale odrazu sklátila na bok dole k zemi. Padala úplne pomaly. Ako bábika z handričiek. Ležala nehybne, neprirodzene a chrbtom ku mne. Srdce mi bilo po celom tele, najviac v ušiach. Keď dopadla, zbadal som za ňou kaluž krvi. Vpíjala sa do snehu na ceste a zdala sa mi nekonečná. Šmykol som sa na zem tesne pri Sáriných nohách. Keď som ňou začal zúfalo triasť, až vtedy som uvidel Fredyho, ktorý dovtedy splýval so snehom. Bola to jeho krv. Začal som plakať a kričať Sárine meno. Schmatol som ju za vetrovku a triasol ňou. Ani sa nepohla, bola ticho. Zem sa mi zdala istejšia, nedokázal som sa na tom ľade postaviť a tak som ležal na bruchu a snažil sa Sáru otočiť k sebe. Ktosi ma zozadu zdrapil za vetrovku a začal ťahať preč. Zakvačil som sa rukami o Sárinu bundu a podarilo sa mi ju tak otočiť na chrbát. Vytrhol som sa z cudzieho zovretia a v rozbehu som dopadol rovno na Sáru. Oči mala doširoka otvorené, ale pozerala skrz mňa. Mrkla a otočila hlavu znova na bok Fredyho smerom. Natiahla skrehnutú ruku k nemu a pohladila ho po zasneženej srsti. Jej biela rukavica trčala z Fredyho tlamy. Fredy sa nehýbal, nedýchal, ale stále upieral svoje mŕtve oči na šokovanú, ale inak nezranenú Sáru.

SkryťVypnúť reklamu

Podľa vodiča auta, ktorý Fredyho zrazil, sa nedalo nič robiť. Ledva zbadal bieleho Fredyho bežiaceho po zasneženom chodníku pomedzi stromy popri aute. Pre istotu už vtedy ešte viac pribrzdil, keďže cesta bola klzká. Odrazu však Fredy zastal. Zamával chvostom, zaštekal a o pár sekúnd na to sa vrhol krížom cez vozovku. Šmyk dostalo nielen auto, ale aj Fredy. Kolesá sa krútili, pokiaľ ich nezastavil nešťastný náraz.

Fredy pravdepodobne našiel v záhrade ležať Sárinu rukavicu, ktorá jej musela vypadnúť z vrecka a rozhodol sa odniesť jej ju, kým príde autobus. Na jeho zaštekanie, ktoré som ale nepočul, sa Sára otočila a rozbehla sa za ním. Ešte keď zhadzovala aktovku, musel byť Fredy živý a Sára ani netušila, že keď k nemu dobehne tých pár smiešnych metrov, bude ležať mŕtvy v kaluži krvi.

SkryťVypnúť reklamu

Naozaj, všetko mi vtedy prišlo ako večnosť. Nepamätám si ani, keď k nám dobehla mamina, ktorú náraz ďalších áut prinútil pozrieť sa z okna v kuchyni. Viem však, že nás niesla na rukách domov. Oboch a naraz. Sára bola ticho, ja som zo zotrvačnosti stále vzlykal. V podstate som nevedel, čo iné by som mohol robiť. Nebolo dôvodu prestať.

Sára dostala tabletky na upokojenie, po ktorých na pár hodín zaspala. Keď sa prebudila, začala vzlykať. Len tak tíško, ako keby nevládala naplno plakať. O pár hodín a po ďalšej tabletke sa znova upokojila, ale od nehody nepovedala ani slovo.

Ešte včera sme stavali snehuliaka v záhrade. Fredy krútil chvostom a vydychoval paru z úst. Presne tak, ako ja teraz pri okne. Ach.

Sára prestala plakať. Možno zaspala od únavy a možno len predstiera, že spí. Držím ju za ruku a hladím po vlasoch. Tak, ako to robieva mamina, keď nemôžeme zaspať.

- Sára, aj mne je veľmi smutno. Najradšej by som vrátil čas, ale dobre vieš, že to nie je možné. Fredy tu už nie je. Ale ostal som tu ja. A ja sa o teba postarám, dobre? - pošepol som tíško, aby som ju nezobudil, keby náhodou ozaj spala.

Dal som jej pusu na dobrú noc a šiel si potichu ľahnúť. Ešte dlho som premýšľal nad tým, čo nám poobede povedala mamina. Že každým dňom bude všetko oveľa lepšie, že pomaly zabudneme a smútok prebolí. Že už zajtra bude všetko iné. Ja však chcem zabudnúť len na dnešné ráno. Na Fredyho bezvládne telo pod kolesami, na všetko to červené more na snehu, na svoj strach, že som takmer stratil aj Sáru. Pokiaľ zabúdame v spánku, už nikdy nechcem zaspať. Nezavriem oči, pokiaľ mám zabudnúť na všetky tie úžasné roky s Fredym. Chcem si pamätať všetko a navždy. Každučký moment. Nechcem zabudnúť.

- Si hore? - Spýtala sa tichučko Sára, až som si nebol istý, či sa mi to len nezdalo.

- Áno. - Odpovedal som jej s rukami zloženými za hlavou.

- Čo myslíš, kde je Fredy teraz? - Podľa hlasu mala Sára slzy tesne na krajíčku.

- To neviem. Ale v našich spomienkach ostane navždy. Vieš čo? Povedz mi nejaký pekný zážitok s Fredym, na ktorý si najskôr spomenieš. Aby sme si všetko ešte lepšie zapamätali.

- Hm. Pamätám si na Vianoce, keď sme ho dostali. Vybrala som ho zo škatule veľkej ako svet a Fredy bol maličký ako klbko. Obliekla som ho do svetríka a Ernesta do mňa pichala dovtedy, pokiaľ sme ho nevzali na prechádzku do záhrady a... - predstavovala si ako za starých dobrých čias Sára. A napriek neskutočnej únave a všetkému zmätku v hlave som sa usmial. Bol som si totiž istý, že so Sárinou predstavivosťou a mojimi spomienkami na Fredyho nemôžeme niky zabudnúť.

Koláž: Adriana Bogdanová

Stanislava Longauerová

Stanislava Longauerová

Bloger 
  • Počet článkov:  7
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Rada periem. V práčke. Zoznam autorových rubrík:  CestyNestalo sa, mohloStratená rukavica

Prémioví blogeri

Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Lívia Hlavačková

Lívia Hlavačková

43 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

53 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
SkryťZatvoriť reklamu