Blížia sa Vianoce, zbierka 4 esejí Štyri epištoly k ľuďom je práve o Vianociach- ale v súvislosti s mnohými inými vecami. Ponúkam len pár myšlienok z množstva, ktoré ma oslovili.
„Neviem presne, kedy sa pominul čas, v ktorom sme sa, dospelí, este vedeli dívať na Vianoce ako na zázrak. Kedy prišiel čas, keď si sviatočne čisté veci prestali všímať našu dušu a ona osamela. Stiahla sa pod povrch, aby príliš neprekážala tomu, čo potom prišlo ako nevyhnutnosť každodennej existencie, jej vozdajšieho chleba.“
Nuž, dospelý človek sa už nevie tak tešiť. Možno je to vekom, možno skúsenosťami, možno len tým, že sme dospeli (čo je mne osobne niekedy ľúto.)
"Čo je dieťa? Nepretržitá prítomnosť zázraku, pocit dôvernej nekonečnosti, sviežosť a čistota zmyslov, schopnosť jednoty, závideniahodného stotožnenia sa s tým, čo ho obklopuje, schopnosť vidieť, napríklad, v lieskovom kríčku vysokú zelenú nesmiernu klenbu, uchopiť a pochopiť jeden z jeho lístkov takako ho nie je schopná opísať ani najpodrobnejšia botanika, splynúť s jeho podstatou, mať v sebe odrazu drsnosť jeho povrchu i jeho trochu trpkastú chuť a vôňu, a to všetko, akoby mimochodom, bez priameho pozorovania ; svet, v ktorom je zázrak prirodzeným úkazom obsiahnutý vo všetkom, v každom predmete, pretože tu, ak to tak možno povedať, sa myslí zmyslami priamo." Niet čo dodať. Jednoduché dieťa so žiariacimi očkami, vystierajúce ruku k otcovi, mame. Vie sa smiať a plakať. Vie veriť. Celkom. Jednoducho. Úprimne. A smeje sa tak, akoby sa maličké zvončeky hojdali v letnom vánku. Veselo.
„Pochopte teda, že pred svetom dieťaťa sú vaše prednosti súčasne vaším nezmeniteľným nedostatkom a jeho slabosti sú zároveň jeho výsadou, krehkou a ľahko napadnuteľnou.“
„Pochopte, prosím, svoje deti: nemáte pred sebou hlupáčikov, ktorých jedinou záchranou je čím skôr sa vám podobať. Máte pred sebou iný svet. Taký svojprávny a krásny ako svet z inej planéty. Nemáte dôvod pohŕdať jeho zmyslovosťou. Tí, ktorí v ňom majú tak nepretržite blízko od smiechu k slzám a pri každej vete od vzrušenia kričia, sú vlastníkmi tajomstva, vám už neznámeho.“ (Rúfus, 1968)
A potom, hľa, človek.
„Až uvidíme človeka ako prišiel na svet a žije v ňom ako nahý v tŕní, sám proti sebe, opustený všetkým mimo seba, ani zviera, ani boh a jedno i druhé všetkých a ničí, často ani svoj nie, choroba i liek zároveň, strelec i terč, do ktorého sa strieľa a, panebože, vidiaci na to všetko, -až potom uzrieme jeho skutočnú veľkosť, danú veľkosťou jeho údelu.“
"Údelu, aký by nebol schopný uniesť nikto mimo neho, človeka, tej zázračnej i strašnej bytosti, ktorá, okrem toho, že je pokrvným bratom všetkých živočíchov, nesie v sebe aj dych mocného a vidiaceho božstva, ktorého si je synom i otcom zároveň. Nuž teda človek. Nuž teda jeho údel."
Milan Rúfus bol veľkým človekom. A stále je, žije vo svojom diele. Na záver si dovolím použiť citát z jeho básne: ".. no nech nás ako skúša, z celého tela nás vie najviac bolieť duša.."
