Na zastávku sme dorazili, autobus a ja spoločne a o desiatej som už kráčal prekrásnou jesennou prírodou po chodníku ku chate pod Kľačianskou Magurou v Malej Fatre. Išlo sa mi fajn, nikde nikoho, iba v lese pár hubárov. Nie na huby teraz nejdem! Určite po nedeli sú vyzbierané, obzriem si „svoje" miesta až cestou späť, ak budem mať čas.
Asi v polovici výstupu sa mi naskytol prekrásny pohľad. Obloha už jasná a celá Turčianska „záhradka" v jemnom „závoji" hmly. Svieži vzduch mi čistil nie len pľúca, ale zbavoval ma aj bežných starostí. Na chate bolo iba pár postarších turistov a hubárov s plnými košíkmi zdravých hríbov. Niektorých som poznal a počas občerstvenia som sa porozprával s nimi o hubách. Radili mi, aby som išiel popri potoku, teraz začínajú rásť tam. Po dojedení som sa rozlúčil, pred zostupom do lesa znovu „pokochal" pohľadom na krajinu podo mnou a vybral sa hubárskymi chodníkmi do doliny. Mali pravdu čím som schádzal nižšie k potoku tým sa mi darilo viac hríbov nájsť. Keď som nimi „naplnil" ruksak, vravím si: „Stačilo"!
„Aj medveďovi treba niečo nechať." Zastal som a pozerám, kade ísť do Kľačian. Hore kopcom na poľnú cestu sa mi nechcelo, doľava viedol chodník smerujúci do Sučian a v pravo (kade som potreboval dostať sa na kľačianske lúky) smeroval iba málo prechodený zarastený chodníček. Nuž čo, niekam ma dovedie a vybral sa po ňom. Po asi 400m som sa ním dostal do mladého hustého porastu smrekov a bukov. Naľavo tma, napravo tma iba predo mnou „prenikalo" (kadiaľ chodník viedol) trošinku svetla. Asi po dvesto metroch predierania sa, miestami aj štvornožky, som sa dostal na malú čistinku zarastenú po pás vysokým papradím a krížom cez ňu bola papraď povalená prechodom. Smeroval ku malej skupinke starších smrekov a potom cez húštinu tŕnia na lúku.
Zaradoval som sa a vydal tým smerom. Moja radosť bola ešte väčšia, keď som pod smrekmi asi päť metrov od chodníka zbadal krásneho asi ako trojdecový pohár veľkého hríba. A nebol sám, okolo neho ešte pár malých „detičiek", nádhera aj som si to vyfotil na mobil. Čudoval som sa, prečo ho nezbadal ten, ktorý tadiaľ pred chvíľou prešiel. Po očistení a uložení, sa vyberám ďalej. Pri prechode cez starý závoz zarastený hustým krovím takmer šliapnem do h.....,ale nie hocakého, ale čerstvého, ešte pariaceho sa, medvedieho. Kristušák, však ja idem po chodníku kľačianskeho medveďa. Došlo mi.
Srdce sa mi rozbúchalo, „polky" stiahli čo by ani zasrúhaný vlas medzi ne nestrčil. A teraz čo? Začal som uvažovať. „Napol" sluch a v hlave sa mi začali „honiť" všetky vedomosti o medveďoch. Vedel som, že poľovníci v tomto revíri „nechali" iba jedného mladého, ale to bolo pred štyrmi rokmi. Aj som ho raz vtedy videl, ale z diaľky cez dolinu ako rozbíjal starý peň. Ktohovie aký veľký je dnes. Najlepšie je ísť v takomto prípade po vetre. Opatrne vyjdem z krovia, nebola to lúka, ale stráň zarastená vysokou trávou, burinami, kadejakými meter až dva vysokými drevinami a v nich ležoviská. Tak toto je „mackova spáľňa" (prebehlo mi hlavou) a ja stojím na jej prahu. Nasliním prst, zdvihnem nad hlavu: Bezvetrie! Rýchlo hodnotím situáciu. Naľavo 500m záhradky, napravo asi 200m poľovnícky posed a nad ním lúky, kam som sa pôvodne chcel dostať. Počúvam a pozerám, všade ticho, nič sa nehýbe. Namierim si to k posedu. Ísť ticho, alebo hlučne aby ma včas zbadal. A čo keď spí a ja ho prebudím? Tak potichučky, opatrne a pozorne krajom krovín, prekračujúc medvedie „hromádky" napredujem k posedu. Posledných 50m som prebehol. Pri posede si sadnem do trávy a oddychujem. Uf. Vydýchol som si. To bol ale nervák. Keď som sa vydýchal, zatúžil som vyliezť na posed a podívať sa. Ale na prvom štebli rebríka ma napadlo: „Môžem byť rád, že som nedostal labou po „papuli" za narušenie jeho teritória" Upustil som od svojho zámeru a vybral sa po lúkach do dediny. Určite, na budúce si setsakramensky zvážim, ktorým chodníkom sa vydám: „Nie je chodník, ako chodník".
Bol som rád, že tento deň pre mňa skončil, tak ako aj začal. Super.
