Prečo učitelia nevedia učiť?

Najskôr som sa snažil počas počas vyhradených 30 sekúnd na danú pozíciu jednoducho pozerať a snažil sa zafixovať si ju v hlave. Moje márne snahy mi len dokázali, že nemám fotografickú pamäť. Bolo na to treba ísť systematicky. Následne som si teda políčko po políčku zapamätával, aká figurka na ňom stojí. Lenže - času je málo a políčok veľa. Bol som schopný správne postaviť tak tretinu figúrok, čo na trénera nijak zvlášť nezapôsobilo. Podobne dopadol aj môj pokus ísť figúrku po figúrke a snažiť sa zapamätať na ktorom políčku stojí.

Najďalej som sa dostal, keď som išiel stĺpec po stĺpci a recitoval si postupnosť figúrok, ktorá na ňom stála. Na výslednej pozícii síce niektoré figúrky stály o poličko vedľa, prípadne som netrafil tú správnú farbu, ale aj napriek tomu sa to krásne podobalo na pôvodnú pozíciu. Teda - aspoň podľa mňa. Tréner stále krútil hlavou.

Až jedného dňa som to konečne pochopil. Pozeral som len tak bezcieľne na šachovnicu, keď som si zrazu všimol, že tá pozícia vôbec nie je náhodná. Tu sa biela dáma obetuje, čím uzavrie čierneho kráľa medzi vlastnými figurkami a bieli jazdec následne zasadí konečný úder. Mat druhým ťahom ako vyšitý. Asi ani netreba dodávať, že som potom tú pozíciu zostavil bezchybne. A podobne na tom boli aj všetky ostatné - bolo len treba nájsť podstatu problému a potom ho zopakovať nie otrocky presne, ale tak, aby principiálne rovnako fungoval.

Snažiť sa zapamätať si niečo od slova do slova bez znalosti podstaty veci je neuveriteľne náročné, zbytočné a niekedy dokonca úplne nemožné.

A predsa - keď sa spätne pozerám na môj prechod slovenským školským systémom, je to presne to, čo odo mňa učitelia vyžadovali. Na hodinách matematiky sa recitujú definícia, veta, dôkaz a študenti sa naspamäť učia "recepty" na riešenie príkladov. Na literatúre mi učiteľka strhávala body za to, že som nevedel, či v 
Kukučínovom diele vystupuje Anička alebo Zuzka. Na dejepise základnej školy sme si kreslili časové osi a na písomkách potom sme museli prideliť správny rok zadanej udalosti, alebo udalosť roku. Doteraz mi v hlave straší kombinácia 1212 - Zlatá Bula Sicílska. Netuším vlastne prečo - vzdelanejším, rozhľadenejším, či "poučeným z histórie ľudstva" ma to nerobí.

Všetka česť patrí výnimkám. Až na vysokej škole som pochopil, že matematika je rozumná vec, pretože tam pán profesor vychádzal vždy z reality, nebál sa ukázať riešenie, ktoré síce bolo nesprávne, avšak ľahko pochopiteľné a až potom prešiel k riešeniu správnemu, ale zložitému a až potom prešiel k definíciam a dôkazom. Učiteľov ako on je žalostne málo a strácajú sa v mori "cvičiteľov papagájov".

Časom som objavil, že všetko sa dá učiť aj rozumným spôsobom. Otvorte si fyziku od Feynmana, históriu psychológie od Daniela Robinsona, či Eckelove učebnice programovania. Každý predmet sa dá učiť rozumným spôsobom.

A ja sa pýtam - čo môžem robiť pre to, aby moje deti nemuseli zahadzovať v škole čas tým, že si hlavy plnia množstvom zbytočných, z podstaty vecí vytrhnutých informácií?

Pozn. Ak sa vám tento text zdá povedomý, tak áno, pred rokmi som podobný zverejnil na mieste, ktoré nie je verejne prístupné.