Včera sa pri mne pristavila Paula z Kolumbie s otázkou: „To je naozaj na tom tvoja krajina až tak zle?“
Zaskočila ma. Nečakal som túto otázku od niekoho z druhého konca sveta. V prvej chvíli som cítil potrebu svoju krajinu brániť. Ale namiesto argumentov som cítil hanbu.
Paula videla nový WJP Rule of Law Index, ktorý hodnotí stav právneho štátu v 143 krajinách. Slovensko sa prepadlo vo všetkých ôsmich ukazovateľoch a v niektorých oblastiach sa ocitlo za krajinami ako Botswana, Senegal či Lukašenkovo Bielorusko. K tomu sa pridali správy o holandskej výzve žalovať Slovensko pred Európskym súdnym dvorom kvôli zmenám v ústave a vládne avantúry v Rusku. A hoci som o tom vedel, z jej úst to znelo inak – ako studená sprcha zvonka, ktorá vás prinúti znovu premýšľať, kde sa to celé zlomilo.
Niekoľko rokov som pracoval v slovenskej štátnej správe. Veril som, že sa Slovensko dá zmeniť zvnútra: reformami, lepším riadením, profesionalitou. Pracoval som na pláne obnovy, ktorý mal byť našou historickou šancou.
Chvíľu sa zdalo, že to ide. Kým sa moc nerozhodla, že odbornosť je prekážka. Kým sa lojalita nestala dôležitejšia než zdravý rozum. Vidieť, ako sa celé roky práce a poznania zmietnu zo stola v mene politickej pomsty, bolo pre človeka, ktorý veril v službu štátu, zdrvujúce.
Po období frustrácie som potreboval zo Slovenska odísť. Nedokázal som sa pozerať na to, ako Ficova vláda ničí inštitúcie, ťahá krajinu na východ, rozkladá právny štát, a nevedieť s tým nič robiť.
Podarilo sa mi dostať na Oxford, niečo, o čom by sa mi pred rokmi ani nesnívalo. Je to pre mňa útočisko aj laboratórium. Miesto, kde sa dá premýšľať o politike a morálke. Kde sa dá hľadať odpoveď na otázku, ako môžem byť ďalej užitočný.
Som obklopený talentovanými ľuďmi z celého sveta, s príbehmi, ktoré by si u nás niekto vedel len ťažko predstaviť. Adil z Pakistanu, ktorému milície zabili príbuzných a uniesli otca, lebo sa postavil proti vojenskej moci. Aathma z Indie, ktorá bráni ľudí neprávom odsúdených na smrť. Valter z Brazílie, ktorý bojuje proti chudobe v slumoch, či Mazhar z Bangladéša, ktorý dokumentuje násilné trestné činy s vedomím, že zajtra môže byť ďalším cieľom on sám.
Ich príbehy sú o odvahe, o prežití v prostredí, kde štát zlyháva úplne. Ja si pri nich každý deň uvedomujem, aké neuveriteľné privilégium máme my na Slovensku. Slovensko nie je diktatúra. Máme slobodu, mier, občiansku spoločnosť, ktorá sa vie postaviť moci. Máme európsku rodinu. Musíme si ale začať tieto hodnoty vážiť a pestovať ich. Ak rezignujeme, stratíme ich skôr, než si to všimneme.
Dnes sa doma pod rúškom „normalizácie“ zľahčuje zneužívanie moci. Zákony sa ohýbajú, spravodlivosť sa zosmiešňuje a tí, ktorí sa ozvú, sú označení za nepriateľov štátu. Nie je to len politická kríza, je to morálna únava krajiny, ktorá stratila vieru v samú seba.
A predsa, stále nie je neskoro. Každá spoločnosť má chvíľu, keď sa musí rozhodnúť, či sa nechá unášať strachom, alebo znovu nájde odvahu. Ak máme niečo zachrániť, musíme začať od seba, od kultúry rešpektu, láskavosti voči ostatným, od ochoty hovoriť pravdu a od viery, že služba verejnosti nie je naivita, ale najvyššia forma vlastenectva.
Preto som tu. Na Oxford som neušiel, práve naopak, prišiel som sa naučiť, ako sa vrátiť. S väčším pochopením toho, ako sa buduje štát. Nie preto, že musím, ale preto, že chcem žiť v krajine, za ktorú sa nebudem hanbiť, keď sa ma niekto ako Paula opýta: „To je naozaj na tom tvoja krajina až tak zle?“
