V ekonomike vznikla myšlienková bariéra, ktorú nedokážu zdolať ani tie najväčšie ekonomické hviezdy. Všetky riešenia prestali fungovať. Tie pravicové - inovácie, reformy, znižovanie daní, aj tie ľavicové - vyššie zdaňovanie. Nefungujú eurofondy, nefungovalo kvantitatívne uvoľňovanie, zlyhala globalizácia. V súčasnej podobe nemôže fungovať ani MMT, ale nie kvôli inflácii. Na UBI nie sú eurá a lokálne meny zanikajú kvôli konvertibilite. Kryptomeny sa menami ani nikdy nestali. Zameranie na HDP je jednou z významných príčin tohto zlyhania, pretože sa díva na ekonomiku ako na celok. A tá, meraná rastom HDP, naozaj funguje. Pozrime sa ako.
Priemerné zadĺženie každého obyvateľa planéty je 40 000 dolárov. Podľa údajov organizácie Oxfam vlastní 1 % najbohatších ľudí viac majetku než zvyšných 99 % svetovej populácie dohromady. Kostrou svetovej ekonomiky je hazard - akciové a finančné trhy. Najdôležitejšou ekonomickou správou dňa sú vyžrebované čísla v lotérii. Nie obvyklých šesť, ale stovky čísel, ukazujúcich pohyby na trhoch. Priemerný dividendový výnos S&P 500 je 1,2%. Hodnotu akcií nedvíha očakávaný výnos, ale nové vklady. Ponziho schéme ako vymaľovaná. Čo má tento hazard spoločné s ekonomikou? Jedna z najväčších absurdít je, že ľudia chcú kupovať miestne tovary a služby. Firmy majú kapacity tovary a služby dodávať. Peniaze z mnohých regiónov dávno odišli, takže chýbajú nato, aby tieto motivácie spojili. Nedávno pribudli kryptomeny. Esencia šialenosti. Zhluky jednotiek a núl roztrúsené po počítačoch celej planéty. Meny, s ktorými sa nedá platiť, sú nepoužiteľné. Ale ich cena stúpa, tak sa investuje. Áno, takto bizarná je dnešná podoba ekonomiky. Nikomu to nepripadá čudné. Len nobelista Angus Deaton priznal, že sa v niektorých kľúčových otázkach mýlil.
HDP vzniklo v čase veľkej hospodárskej krízy v 30. rokoch. Jeho autor, americký ekonóm Simon Kuznets upozornil na to, že jeho výpočet je technický ukazovateľ výroby, nemeria kvalitu života ľudí. Varoval, že sa nemá používať ako hodnotenie blahobytu. Presne to sa nakoniec stalo. HDP plní funkciu Potemkinovskej dediny. Každý štát pravidelne ohlasuje jeho rast, takže je všetko v poriadku. Trickle-down, teda presakovanie, pretekanie bohatstva k pracujúcim, však vysychá. Poriadne ani nikdy nefungovalo.
Vo všetkých krajoch okrem Bratislavy je mzdový medián nižší ako 1 300 EUR. Polovica z 90% zamestnancov na Slovensku teda zarába pod 1 300 EUR. V USA žije 67% ľudí od výplaty k výplate. Dokonca aj v ospevovanom Singapure je to 60%. A ekonomickí experti nemo zízajú, ako sa im rúca domček z kariet nazývaný liberálna trhová ekonomika. A to je ten lepší prípad, pretože ďalšie skupiny naďalej vytrvalo hlásajú nezmysly podľa svojho ideologického zamerania. Namiesto HDP by nás mala zaujímať ekonomická situácia jedného a pol milióna slovenských zamestnancov. Médiá radšej ronia krokodílie slzy nad dojičmi a dojičkami štátnych grantov, čo je pri katastrofálnom stave rozpočtu a konsolidačných opatreniach zvlášť odpudivý postoj. Presun záujmu na tých, ktorí skutočne strádajú pritom má silné politické a ekonomické dôvody. Ide, celkom logicky, o voličov Smeru a spol. Nebudú predsa voliť strany, ktoré ich z podielu na bohatstve vylúčili. Ak pôjdu k voľbám, budú voliť proti. Hocikoho. Jeden a pol milióna zamestnancov, a ich rodiny, predstavujú obrovskú masu spotrebiteľov. Ak žijú od výplaty k výplate, negenerujú dopyt. Inovátori a firmy sa tak môžu postaviť aj na hlavu, ale ich super výrobky nemá jednoducho kto kupovať.
Pred dvomi rokmi sme čítali Draghiho návrhy na zvýšenie konkurencieschopnosti EÚ. A očarenie z USA a jej technologických gigantov v každej druhej vete. Lenže Alphabet (Google) má tržby 400 miliárd dolárov, takmer trojnásobne viac ako výkon celej slovenskej ekonomiky, ale len 180 000 zamestnancov. Meta (Facebook) má tržby 200 miliárd dolárov a počet zamestnancov 79 000. Na dnešnú výkonnosť slovenskej ekonomiky, s produktivitou Googlu či Mety, by stačilo niečo cez 1% slovenskej populácie. A čo zvyšok? Pošleme ho pásť sa? Alebo vytvoríme 50 nových facebookov?
Po amerických prezidentských voľbách prišli clá - jasná správa o skutočnom stave americkej ekonomiky. A poznanie, že experti z Bruselu netrafili ani len vzor, z ktorého si treba brať príklad. Prešiel ďalší rok a Stéphan Séjourné, eurokomisár pre vnútorný trh a služby, už len konštatuje definitívnu porážku. "Ak nič neurobíme, je úplne jasné, že čoskoro bude 100 percent technológií vyrábaných v Číne" sú jeho slová spred pár týždňov a my musíme plesať nadšením, pretože niekto konečne identifikoval problém. Nie vyriešil, len identifikoval.
Práve teda sledujeme rúcanie modly s názvom voľný trh. Voľný trh je súťaž. Tá najväčšia súťaž na svete. Proti sebe bojuje dvesto krajín, milióny firiem a miliardy zamestnancov. A aj spotrebiteľov. Víťazstvo v tejto súťaži je len dočasné. K.O., ktoré Západu uštedrila Čína, je dôkazom. No a úspech je tiež obrovskou ilúziou pre postkomunistické štáty. Za 37 rokov to pocítili všetky. Urobili maximum, čo im naordinovali protrhoví šarlatáni a, napodiv, žiadna prosperita neprichádza. Porovnávať sa s Nemeckom, Rakúskom, či Dánskom? Nemysliteľné. A pritom tieto krajiny stagnujú. Ekonómovia a politici však stále zostávajú v úprimnom presvedčení, že všetko vyriešia reformy, inovácie, kvalitnejšie školstvo. A dane.
Na Slovensku sledujeme nekončiaci tragikomický seriál. Opozičné médiá vytrvalo poskytujú priestor architektom dnešného ekonomického systému a ich apologétom. Nevšimli si, že model zlyhal. Rovnako ako ten boľševický. Pravidelnou témou je zvaľovať vinu na Smer. Ale v tomto jedinom prípade je Smer bez viny. Nevrátil komunizmus späť. Práve naopak. Ekonomické výdobytky Novembra - sloboda podnikania, voľný tok kapitálu do zahraničia, bankové tajomstvo, minimálne majetkové dane či zdravotnícky biznis namiesto liečenia, sa tešia jeho starostlivej ochrane. Našimi ekonómami zdôrazňované zdanlivé úspechy Česka a Poľska, či dokonca Estónska len ukazuje hlboké nepochopenie súčasného stavu. Ani tieto krajiny za 37 rokov nedohnali Nemecko či Rakúsko.
Opozičné strany štyri roky vyhlasujú s kým pôjdu a rozhodne nepôjdu do koalície, analytici trávia čas rátaním percent, či to tento týždeň na parlamentnú väčšinu vyjde alebo nie. Popritom, aby sa nepovedalo, občas tresknú nejaký ekonomický program. Raz PS, potom SaS. Možno aj iné strany. Ich cieľom je reštart či štart slovenskej ekonomiky. Opäť nás teda čaká ďalší márny pokus o úspech v súťaži, v ktorej zlyháva USA aj kompletne celá EÚ, ako úprimne deklarovali Draghi a Séjourné. Takéto vedomé popieranie reality možno rozšíri profesionálny záujem Slovenskej psychiatrickej spoločnosti aj na opozíciu.
Nie, my v tejto celosvetovej súťaži nemáme žiadnu šancu. To, čo musíme urobiť, je prispôsobiť súťaž. Presne to urobila Amerika, keď zaviedla clá. A presne to navrhol Séjourné cez zvýhodňovanie európskych firiem. Cesta k úspechu je teda deformovanie súťaže - trhu, čo slovenské elity zatiaľ ešte nepochopili. Isteže nie podobne primitívnym a zároveň nefunkčným spôsobom, dá sa to urobiť oveľa elegantnejšie. Voľný trh zdevastoval lokálnu ekonomiku. Musíme ju ozdraviť a potom chrániť. Bude to v rukách obyvateľov jednotlivých regiónov. Ale predtým musia dostať nástroje, aby mohli miestne zdroje využiť.
Stáročia spoľahlivo, a nepovšimnuto, funguje jav - Klondike efekt. Ak do okresu prídu peniaze, okres, a aj jeho obyvatelia, prosperuje. S odlivom peňazí región chátra. Regionálna prosperita a úpadok sú teda poháňané smerom toku kapitálu. Túto dynamiku možno riešiť priamejšie, dvoma vzájomne prepojenými mechanizmami, ktoré udržiavajú bohatstvo v obehu v rámci regiónu, a nedovoľujú jeho únik. Prvým je regionálna mena, ktorá funguje popri národnej mene a ukotvuje miestny dopyt. Druhým je UBI, univerzálny základný príjem, vyplácaný v tejto mene, so zabudovanou inflačnou brzdou, ktorá tento dopyt trvalo stabilizuje. Samozrejme, nemôže ísť o decentralizovanú kryptomenu typu bitcoin. Ale o internetovú menu áno.
Len tak mimochodom, ktorého zo slovenských politikov ste niekedy počuli hovoriť o UBI? Pričom v zahraničí je táto téma široko diskutovaná a prebieha rozsiahle testovanie. Že na UBI nemáme peniaze? Nie je to pravda. V brazílskom meste Maricá, napríklad, je UBI vyplácaný v lokálnej mene. A existuje aj teoretická báza pre experiment - MMT. Moderná menová teória. Zatiaľ široko odmietaná pre obavy z inflácie. Treba však povedať, že posledné inflačné vlny boli nákladové, nie dopytové, to je však iná téma. Niektoré prvky MMT, ak existuje inflačná brzda, však možno práve týmto spôsobom otestovať v malých regiónoch. A ak sa pozrieme znovu na úvod blogu, iné riešenia ani neexistujú.
Podnikatelia nečakajú na dotácie. Čakajú na dopyt. Keď je tento dopyt prítomný a lokálne ukotvený, vznikajú podniky, nasledujú inovácie a región sa začína zotavovať. Cieľom je prosperita každého obyvateľa. Individuálna prosperita si vyžaduje prosperujúci región a región prosperuje iba vtedy, keď v ňom zostane bohatstvo. Project Bossa World prináša detailné riešenie.
A malá reklama.
https://www.tatryana.sk/ - Ohodnoťte starostov aj kvalitu života v jednolivých mestách a obciach. A môžete hodnotiť aj 18 000 obchodov.
https://www.belgof.sk/ - tieto články vám ponúknu iný uhol pohľadu
https://www.bossaworld.com/ - Hygge Index a Project Bossa World.
