Rumunsko je krajina prekvapení a kontroverzií. Tá prvá ma dostala hneď na hraniciach, kedy colná kontrola vyžaduje cestovný doklad a dôkladnú kontrolu vozidla. Pripomína mi to detské časy stredajších výletov na poľské trhy. Teraz sa však nebojím, rešpekt strieda úsmev s dovetkom: však aj vás to raz prestane baviť. Po nočnom prejazde Maďarska a vzrušujúcom prechode cez hranice sa budím na oslnivý lesk. Jednak slniečka, ktoré v Rumunsku svieti o hodinu viac. Android je smartovnejší a preto rýchlo updatuje čas. Čo mi však reže oči, je dedina olašských cigáňov. Troj a viac poschodové barabizne hýria zlatou, striebornou, červenou, zelenou, rôznou farbou. Poväčšine opustené, ale platí zásada: čím vyššie a gýčovejšie, tým lepšie :) Mestom Huedin sme rýchlo prefrčali (nikoho však nenapadlo povedať nahlas: hmmm, a čo tak zastať?), pretože okrem toho sme dávali prednosť prvému túlajúcemu sa psovi. Odvtedy som ich začala počítať, ale rýchlo som skončila. Sú všade, sú chudé, neskutočne plaché, neublížia, naopak potrebujú len jesť a pohladkať. Ale kto by sa k tomu činu odvážil. Jedna z tienistých stránok celého Rumunska. Ak takéto prázdne pohľady majú mať žobrajúce deti v uliciach Bukurešti, Boh chráň budúcnosť Únie.
Cluj Napoca je naša prvá zastávka. Čítajte „Kľuž“. A keď pôjdete na pivo, dajte si Ciuc, ale pýtajte si „čuš“. Nerozumiem im nič, ale z môjho laického ucha je rumunčina „šmahnutá“ taliančinou, španielčinou a latinčinou, preto mi je sympatická a zákonite ľubozvučná a nemám problém nechať hrať televízny kanál s miestnymi správami. Čo sa mi v Budapešti nepodarilo. Krátky exkurz, ale späť k hlavnému mestu Transylvánie. Narodil sa tu Matej Korvín, je tu prenádherný kostol Sv. Michala, majú tu tzv. zrkadlovú uličku, najstaršiu lekáreň s otvoreným historickým laboratóriom v krajine. Ale hlavne tu žije Slovák, ktorý prevádzkuje romantickú a stále plnú reštauráciu v malebnej uličke so starobylou dlažbou a „miliónročnými“ farebnými budovami s talianskymi okenicami okolo. Sedíme, dýchame slnko a fajný vzduch, vychutnávame domáci chmel (nie, nie sú naň experti, ale majú iné prednosti).
Peniažky meníme v lokálnej banke, keďže rumunský lei nie je voľne obchodovateľná mena a nemožno si ju zadovážiť už na Slovensku. Ceny sú nízke, čo súvisí s veľmi nízkou priemernou mzdou v krajine. Napriek tomu ma neprestáva udivovať a zároveň fascinovať jeden fakt. Ľudia sú krásni. Upravení, štýlovo oblečení, moderní a zároveň vysmiati a uvoľnení. Čo je v dnešnej Európe zázračná kombinácia. Žijú v rozpadávajúcich sa domoch, okenice len tak visia, psy sa túlajú, prádlo rozvešané kde sa len dá a napriek tomu si jazdia v „chrobákoch“ s cigaretkou v ruke, odhalenými členkami a Prada slnečnými okuliarmi. Pre mňa obdivuhodné, pretože dokonale hrajú hru „sila prítomného okamihu“.
Neďaleko „Kľušu“ sa nachádza soľná baňa Salina v Turde. Pre mňa tak silný zážitok, že som od samého vzrušenia zabudla na svoj strach a vliezla do ruského kola, ktoré je v nej vystavané. Otvorené ústa, lebo kopa krásy okolo mňa, rozšírený nos kvôli úžasnému vzduchu, opatrné nohy, pretože moje rovné podrážky a lesklá soľ pod nohami nejdú k sebe a v neposlednom rade srdce nastavené na prijímanie všetkého dobrého, čo toto miesto ponúka a zároveň výzvu nechať tu všetko, čo nás ťaží.
Zavrieť oči, zhlboka sa nadýchnuť a vyjsť späť na zemský povrch po 317-tich schodoch „akosi ľahší“. Na miestom parkovisku netreba zabudnúť kúpiť vonnú soľ, Vaše nohy Vám po takýchto túrach nesmierne poďakujú. Je dosť videi na youtube apropo.
Bývame v príjemnom hotelíku s balkónom a výhľadom na ďalšie mestečko. Tirgu Mures. Prenádherné historické pamiatky, obrovské kostoly, židovská sinagóga, romantické zákutia pretkané s živou pešou zónou plnou uvoľnených mladých, starých, tmavých, bielych, pijúcich, fajčiacich, detí, bez detí...
V pravoslávnom kostole (ide o tzv. rumunskú pravoslávnu cirkev, ktorej sa nerozumiem, preto i v kostoloch len tak obďaleč voyerujem a nezasahujem do priebehu) práve v Tirgu Mures som si musela sadnúť. Buď vydýchaný vzduch po bohoslužbe, ktorá pred pár minútami skončila, alebo prehnane zdobený strop, alebo energia, ktorá tam bola (kto čomu verí)... mala som zvláštne úžasný pocit, ktorý zachránila prekrásna babička. Pchala mi pod nos vrecko s chlebom. Buď som vyzerala zúfalo alebo bola ona úžasne prajná. Odmietla som chlieb, ale zobrala som si so sebou ten zvláštne úžasný pocit :) Sediac na balkóne, pijúc chladené, pozerajúc na nočné piatkové mesto mám deja vú zo sicílskeho roka predtým.
Ráno nás čaká Sighisoara (čítaj šigišóra). Historické centrum je na zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Zdolávame 117 schodov k prvej škole, za ktorou je pompézny cintorín (nadšenie z cintorínov ešte nie je zaradené medzi diagnózy). Šľapeme po ďalších, pretože chceme z vyše 60 metrovej „hodinovej veže“ vidieť vyhliadku na okolie. Dychberúce.
Pár minút pozorujem svadbu pod sebou na námestí. Nevestin najkrajší deň. V kontexte iného sveta vidím svadbu zas o niečo slávnostnejšie. Pocit k pocitu a Sighisoara sa na chvíľu zmenila v rozprávku v bubline. To najlepšie na záver. Milujem marketing. Preto ho aj robím. Milujem rumunský marketing. Pretože z domu, kde sa narodil Vlad Tepeš (áno, ževraj Dracula) urobili prekrásnu reštauráciu a v nápojom lístku dominuje Dracula`s Dream and Dracula`s Kiss. Samozrejme, že si dám vodku s piatimi džúsmi. Ach!!!
Brašov a jeho čierny kostol nás čaká poobede. Čaká nás, pretože čaká už pár storočí. Za ten čas stihlo mesto kvitnúť, vyhorieť, zapadnúť prachom a znova vstávať z popola ako bájny Fénix. Pri veľkom požiari mesta vraj všetko ľahlo popolom okrem jednej drevenej dosky, ktorá je dodnes umiestnená nad vchodom do kostola. Ďalší skvelý marketing alebo niektoré veci nevysvetlíme? Pivo chutí “čím dál víc” a smejúc sa vraciame na hotel, ktorý sa zasekol v osemdesiatomtreťom, ale voda tečie, postelné prádlo je čisté a terasa disponuje popolníkom. Ako skoro všade. Na to, že ich cigarety sú podobne drahé ako naše, fajčia všetci a všade. Na rozdiel od Írov, ktorí to vytláčajú. Čo hranica, to príbeh.
Bran, Bran, Bran. Nie je to len meno chlapca v Game of Thrones, ale nesie ho i Branský hrad. Istú chvíľu tu žil aj Vlad Tepeš. Viac však cítiť vplyv ženskej ruky, ktorý mu dala kráľovná Mária. Je to rozprávkový zážitok, nehovoriac o čarovnej záhrade okolo neho, kde sediac na lavičke aj meditujte, aj spievajte, aj tancujte.
Robte, čo Vás len napadne, veď krásne miesta sú tu na to, aby aj nám bolo krásne. Miestny trh ponúka v zásade to isté. Magnetky Draculu, výšivky, kožušiny, keramiku, syry, praclíky plenené džemom, coca colu, pretože tá je všade.
Sibiu je naša posledná zastávka. Máme veľké šťastie, pretože práve v tomto čase prebiehajú v meste historické slávnosti s dobovým oblečením, remeslami a divadlami. Obrovské námestie, ktorému kontruje malé námestie v množstve ľudí, živých tvári a energie. Tzv. most lží alebo Bridge of Lies som prešla, nerozpadol sa podo mnou. Rovnako ako verím, že môj antivráskový krém funguje lepšie než čachtickej praktiky. Celé mesto je situované vo vnútri opevnenia s vysokými múrmi a strážnymi vežami. Vyslovila som sen, ako “I have a dream” v Mamma Mia, že by celá Bratislava vyzerala ako jej staré mesto. Že by sme všetci (všetci, ktorí chcú) mohli bývať v starobylých uličkách s rómeovskými balkónikmi a vysokými stropmi s terasami bez výťahov. Za dostupných finančných podmienok. Ach.
Cesta domov. Nemám potrebu vrátiť sa ako na Sicíliu, mám však potrebu taviť inšpiráciu v realitu. Ako je možné, že sú o pár rokov za nami a predsa čerpajú fondy EÚ a stavajú dialnice? Ako je možné, že nedosahujú takú kvantitu vysokoškolski vzdelaných jedincov a napriek tomu mi krajinu predali svojimi úsmevmi z áut na prechode prechodcov? Ako je možné, že nemajú Ihnačáka a doteraz cítim chuť ich božského chleba na jazyku? Ako je možné, že sú tak krásne “milánski štýloví”, bezprostrední a priateľskí a my častokrát len zduto obézni vlastnými predsudkami?
Transylvánia je príbeh národa, ktorý si svoj román píše pomaly, ale isto. Ak sa mu podarí to, čo Stokerovi a jeho Draculovi, choďte sa pozrieť ešte dnes, aby sa z toho nestala len legenda.
