Vyše 4-hodinová cesta kvalitnými rakúskymi diaľnicami (súdim podľa stability tabletu v mojej ruke), prekračujeme hranice Nemecka a odostrúc záves okna otváram ústa, lebo prvý pohľad na Bavorské Alpy dostane aj bavorského farbiara. Predtým, než sa vyberieme na magnificentný výstup na sídlo vtedajšieho krutého vládcu, zaplávame si na Köningssee, šialenom prírodnom úkaze, ktorý spája pokojnú modrú hladinu studeného jazera a okolité steny alpských vrchov. Jedným z nich je i Watzmann, druhý najvyšší vrch Nemecka so svojou kráľovskou výškou 2713 metrov. Trekové topánky som nechala doma, preto sa uspokojujem pohľadom „otvorené ústa, zaklonená hlava, žmúriac do slnka, snívajúc o pohľade z neho“. Poloostrov Sv. Bartolomeja je medzizastávka ekologickej loďky, ktorej velí excentrický kapitán so svojim typickým mne nepochopiteľným, ale sympatickým humorom. Vrchol nastáva, keď z tajného miesta pod schodmi vytiahne trúbku, poprosí o „ruhe bitte“ a ohuruje ozvenou, ktorú mu steny hôr vracajú. Miesto nie je len čarovné, ale má aj liečivú moc, pretože ste „tam a vtedy, tu a teraz“, pohľady, ktoré sa v prípade krásneho počasia ponúkajú nedovolia konať inak.
Presúvame sa o „kilometrík“ ďalej. Turistický autobus nechávame na parkovisku a keďže zážitkov z autobusov nie je nikdy dosť, nasadáme do jedného špeciálneho, ktorý nás najprv miernym, potom prudším a nakoniec „pozor na žalúdok“ štýlom vezie na vrchol. Už len prekonať klaustrofobický tunel, vyviezť sa 124-metrovým pozláteným výťahom a ste tam. A som tam. Sme tu :) Hitlerove sídlo – Kehlsteinhaus – Eagle`s Nest. Za hodinku toho stihnete veľa. Výjsť na najdostupnejšie skaly (pozor na obuv, predvídavé anglické turistky ich vyleštili svojimi balerínkami a miestami to vie byť, vzhľadom na nadmorskú výšku a zrázy dosť nebezpečné, prípadne adrenalínové, ako sa na to kto pozrie). Zvládnete urobiť „tisícdvestoštyridsaťdva fotiek“, 22 panorám, vyhnúť sa stovke turistov a dať si studené pollitrové pivo na júnovom bavorskom slniečku :) Záruka šťastia, relaxu, pohody a čistej hlavy.
História a okolnosti Orlieho hniezda sú rozpísané a rozobrané všade, od kníh, cez internet až po rozprávanie šedivých hláv. Ja však prstom ukazujem na spektakulárny, magnificentný, famózny, dychberúci, „božedobrýtotosnáďnie“ pohľad na okolité Bavorské Alpy. Napriek tomu, že nepatrím k skalným horalom, rada sa sem vrátim v trekových topánkach, s palicami v ruke a turistické trasy, ktoré sa tu dajú zliezť – vyliezť, rada zleziem vyleziem.
2 hodiny spánku sa odrážajú na čerstvosti mojej pleti, než na vnútornej energii, ktorá rýchlosťou turistického autobusu mieri na poslednú zastávku. Soľná baňa Salzbergwerk. Keby sme aj nešli do podzemia, zážitkom je samotný ochranný oblek, ktorý si obliekame pred zostupom do útrob matičke zeme. Vedomie, že aj v tých monterkách sa viem nosiť, hreje pri srdci, pretože ideme zostúpiť nejakých 150 metrov do podzemia a teplo bude potrebné. Vláčik je zážitok. Hovorím si super. Potom príde laserova šow vysvetľujúca princíp soľnej bane. Hovorím si dobré. Keď sadáme na drevenú šmýkalu a rútime sa 35 metrov dole, kričím waaw (odfotili ma počas toho, preto som nútená fotku kúpiť, aby nevznikali kompromitujúce materiály vzhľadom na potencionálnu hviezdu budúcnosť). Keď ma však posadia do loďky na soľnom jazere v bani, pustia hudbu Petra Wolfa a znova bavia moje oči svetelnou hrou na stenách, šepkám: boože.
Sadnem do autobusu, zapnem tablet, presúvam sa späť k mojim rímskym gladiátorom, vo vnútri však viem, že ak sa sem nevrátim, tak o tom budem všade a každému rozprávať. Aj o tom, ako mi neidentifikovateľný vták (nebol to orol) ukradol čerešňu :)
