reklama

Slovenské referendum vo svetle Českých prezidentských volieb

Malý návrat k referendu a jeho výsledku a ako ho čítať s ohľadom na blížiace sa predčasné voľby.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

To ale bola kampaň v Čechách. Ako nezaujatý pozorovateľ som si to teda užil. Hlavne zo strany Andreja Babiša to bolo miestami, ako groteska. Musím sa priznať, že niekoľko dní pred druhým kolom som začínal mať pocit, že to skončí poriadnym debaklom pre Babiša. Nakoniec niečo vyše 40% a 2 milióny a skoro 400 tisíc voličov nie je ani trochu hanba a sú to hlasy za Babiša, ale predovšetkým proti súčasnej vláde Petra Fialu. Tak, ako jeden milión a 165 tisíc hlasov z referenda na Slovensku sú hlasmi za Fica a Smer, ale predovšetkým proti „nabúranej“ vládnej koalícii u nás. Ak však pracujete často so štatistikou, tak ako sa to pošťastilo aj mne, nepotrebujete, aby vám interpretoval dáta niekto iný a tobôž nie politik, alebo novinár. Často počuť z vyjadrení po referende, že je to jednoznačný úspech Róberta Fica aj napriek neplatnosti. Že v podstate nerobil kampaň, že termín referenda nebol spojený s konaním iných volieb a podobné zdôvodnenia. Otázne je, či by väčšia kampaň účasti pomohla, keď by sa zároveň viacej muselo diskutovať, že zmena dosiahnutá referendom sa vlastne netýka tejto vládnej garnitúry všakže. Tieto všetky poznámky sú relevantné, ale tak isto relevantné sú poznámky, že 27% voličov v referende nie je ani počet voličov, ktorí deklarujú, že pôjdu voliť Smer SD, Hlas SD a Republiku, ak ich sčítame. Pričom nezanedbateľný počet účastníkov tohto plebiscitu boli voličmi ĽSNS, SNS a dokonca nevoliči. Účasť na referende bola milión 900 tisíc, ale ešte aj z tohto počtu bolo malé percento hlasov za odpoveď nie, alebo neplatných (preto 1,65 milióna hlasov pre Fica). Ale podstatnejšie nie je kto na našom referende bol, alebo kto volil v českých prezidentských voľbách Babiša, ale kto volil Pavla, či na referende u nás sa nezúčastnil. Je preto príznačné, že jak Andrej Babiš, tak Robert Fico podali v podstate zameniteľné stanoviská, keď komentovali výsledok. Babiš deklaroval, že počet hlasov, ktoré ho volili je väčší, ako počet hlasov voliacich vládnu koalíciu a Fico zas pripočítal automaticky 27% sebe, veď ako inak. Svojím spôsobom to je aj pravda, ako 41% pre Babiša, tak 27% a možno 30% pre Fica predstavuje ich potencionálny koaličný potenciál. Nedá sa to porovnávať bez dodatočnej interpretácie, keďže prezidentské voľby v ČR sú mobilizačne vyšponované nepomerne viac, ako referendum u nás. Voliči Smeru SD sa referenda zúčastnili v cca 70% a najmotivovanejší k účasti boli voliči Republiky a najmenej mobilizoval Pellegrini. Jeho voliči sa referenda zúčastnili v cca 50%, lebo druhá polovica jeho voličov tým pádom dala vedeniu strany Hlas SD najavo, že Fico už pre nich nie je možnosťou a chceli by sa posunúť vpred. V Hlase to vidia a číslam rozumejú. Takže musí nasledovať konečne politická ofenzíva. Už nestačia len úsmevy a kritika OĽaNO. Dá sa povedať, že polovica voličov Hlasu je náchylná vrátiť sa k Ficovi a druhá polovica kľudne vie „prebehnúť“ povedzme k PS, alebo k niečomu novému, čo sa ešte len tvorí. Hlavným porazeným v referende je jednoznačne Peter Pellegrini a jeho Hlas SD.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

            A teraz začína u nás predvolebná kampaň. Bude dlhá, mierne sa spomalí cez leto počas dovoleniek, ale ak nakoniec padne zhoda na 30. septembri vrcholiť bude práve s nástupom školákov do škôl. Rozdeľ spoločnosť a panuj. Komu sa podarí najlepšie rozdeliť spoločnosť, voličov a na základe akých deliacich línií to bude robiť? Poďme pekne po poriadku. Róbert Fico je skúsený „delič“ spoločnosti. Kariéru začal na delení na bohatých a úspešných a chudobných, neúspešných a nahnevaných, ktorých je vždy viac a dlho mu to fungovalo. Sám seba pasoval za ochrancu tých chudobných a menej úspešných. A treba priznať, že životná úroveň išla za jeho vlád objektívne na Slovensku hore. Je samozrejme otázne, či by to bolo inak, keby bol pri moci niekto iný, ale dnes môžeme jasne vidieť, že politika sa dá robiť aj horšie, ako to robil Ficov Smer. Popri tom sa etablovala u nás bohatá a úspešná vrstva socialistov „na oko“, teda "čerpačov" štátnych a európskych dotácií, našich ľudí, ako Rožková, či Kvietik a dnes už Ficovi verí, že je sociálnym demokratom už naozaj len jeho skalný fanúšik. Takže touto kartou už hrať proti Pellegrinimu, Kollárovi a jeho rodine, PS, ale dokonca ani proti Matovičovi bude hrať len veľmi ťažko. Ďalšia línia zlomu spoločnosti je rozdelenie na bigotných (konzervativizmus karpatského typu) tradicionalistov a „diablovo plemä“, teda progresívnych, mladých a tolerantnejších. Takto by to vyhovovalo OĽaNO, KDH a Republike, ale čiastočne aj Smeru SD. Tretia a podľa mojej mienky najdôležitejšia línia zlomu je jednoznačne tá, ktorá rozhodla České prezidentské voľby. Zahranične politická orientácia Slovenska. NATO, EU a USA na jednej strane a Rusko, diktatúra a zaostalosť na strane druhej. Inými slovami vojna na Ukrajine. Alebo víťazstvo Ukrajincov s obnovením ich územnej celistvosti a naša pomoc im v tejto veci na jednej strane zlomu, alebo akýkoľvek mier, ktorý by vyhovoval Rusku na strane druhej. Je príznačné, že u nás sa s touto kartou zatiaľ hrá len veľmi opatrne. Slováci sú významne anti-americkí a pro-ruskí. Taktiež sa považujeme za skôr konzervatívnych a veriacich. Ak chce Fico rozdávať karty bude musieť spojiť strach z homosexuálov s odporom k USA a EU a závisť maskovanú vetičkami o sociálnej rovnosti. To vyzerá, ako naozaj ťažká úloha a poriadny guláš. Aby sa mu z toho nezaparila „gebuľka“ podobne, ako Andrejovi Babišovi. Keď chcete rozdávať sociálne slabším, musíte mať z čoho. A peniaze z Ruska neprídu. Z EU tečú peniaze aj práca. A práca bude tiecť aj vďaka vojne na Ukrajine. Nezabúdajme, že fenomenálny hospodársky rast Japonska po druhej svetovej vojne sa začal predovšetkým vďaka Kórejskej vojne, kedy sa z Japonska stal priemyselná a strojárenská báza spojencov, predovšetkým Američanov v tejto vojne. Nevyužiť túto historickú šancu len vďaka infantilným rečiam o mieri by bolo trestuhodné. V Poľsku a Česku to už pochopili, ak sa vydáme cestou Maďarska nakoniec nám ostanú len prázdne gamby.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

            V posledných dňoch som sa opakovane stretol v rozhovoroch s tým, že ľudia ešte nevedia, koho budú voliť, aj keď na voľby chcú určite ísť. Domnievam sa, že ako mnoho krát v našej histórii je kritérium príslušnosti k Západu tým najdôležitejším kritériom tejto doby. Ak ste ľavičiar, môžete si vybrať sociálnu demokraciu progresívnu, prozápadnú, ktorá sa volá PS, kultúrno-civilizačne nevyhranenú, ale prozápadnú v podobe Hlasu SD, alebo pro-ruskú, hnedo podfarbenú národným socializmom v podobe Smeru-SD. Ak ste v ekonomických otázkach skôr napravo, ale jednoznačne prozápadne orientovaný a zároveň  nie ste katolícky bigotný  výber je podstatne zložitejší. Skôr by sa dalo povedať bez premýšľania, že SaS, ale ich líder je evidentný hlupák, ktorému by jeho kolegovia mali na výbore povedať, že mlčať je zlato, lebo urážať intelekt svojich voličov nie je najlepšia stratégia, ako sa do parlamentu dostať. Ale veď nevyberáte si životného partnera všakže. O nových projektoch, ako Modrá koalícia, alebo Jablko, prípadne nejaký fiktívny projekt Eduarda Hegera zatiaľ škoda reči, ale prozápadná orientácia je zrejme istá. Jedna poznámka k politickému projektu Lucie Ďuriš Nikolsonovej. Ten názov Jablko vo mne evokuje ruskú liberálnu stranu toho istého mena a preto vo mne vyvoláva automaticky odpor, ale verím, že priemerný Slovenský volič nie je tak informovaný. Ak ste veriaci a témy ako manželstvo len pre heterosexuálov a autorita cirkvi je pre vás na prvom mieste a možno ekonomika je až druhoradá výber je tiež pestrý od relatívne demokratickej a prozápadnej KDH, ktorej však až tak neprekáža korupcia a rodinkárstvo, cez populistickú, čiastočne prozápadnú OĽaNO, ktorá sa zase hrá na protikorupčnú, ale ako vieme je to asi tak, ako so socializmom v Smere, až k fašistickej Republike, ktorá v tých ekonomických veciach je kompatibilná s hoci kým. Osobitnou kapitolou je Boris Kollár a jeho populistická strana Sme rodina. Objektívne povedané Boris Kollár je jednoznačne jedným z najväčších víťazov po účinkovaní v tejto nabúranej vládnej koalícii. Jeho osobnostný rast je markantný. Badateľne sa zlepšil vo svojich komunikačných schopnostiach. Je inteligentný a má správny politický inštinkt. Dokonca mi nedá, aby som nenapísal, že konečne je u nás politik, ktorý pokojne v rétorickom dueli na televíznej obrazovke porazí Róberta Fica a to sa naposledy darilo možno Mikulášovi Dzurindovi v jeho starej dobrej forme. Zároveň je oproti Ficovi mladší a štíhlejší a tak najväčším oponentom Roba Fica v dueli s Borisom Kollárom je vlastne gravitácia a fyzikálne zákony. Takže za mňa palec nahor. Myslím, že Boris Kollár je dôstojným náhradníkom Bélu Bugára na našej politickej scéne. Osobne mu hlas nedám, ale držím palce a domnievam sa, že Sme rodina prospeje stabilite každej vládnej koalície, ktorá bude po jeseni na Slovensku vznikať, či už ju bude skladať Ficov Smer, Pellegriniho Hlas, alebo Šimečkova PS. Boris je jednoducho Slovenský „Řád a klid!“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

           

Peter Štefãnik

Peter Štefãnik

Bloger 
  • Počet článkov:  43
  •  | 
  • Páči sa:  323x

Som vedecký pracovník a vysokoškolský učiteľ. V práci študujem poslanie mozgy a vo voľnom čase zas tie ľudské. Zoznam autorových rubrík:  Nezaradená

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

19 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

750 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu