Au revoire!

Klopanie na dvere. Otvorím, to je tak, keď mám stôl bližšie ku dverám. Stojí tam jeho najlepšia priateľka, vraj odišiel domov, ale niečo tu pre ňu nechal, tak či nemám číslo na jeho spolubývajúceho, kľúč od zamknutých dverí. Najprv mám radosť, hrejivý pocit domova v jeho duši, prajnosť blízkeho stretnutia jeho a jeho blízkych. Super!! Až tu som si uvedomil hrejivý pocit domova, vídam ľudí ktorý nechcú vypadnúť z nudného domova, a možno prvýkrát v živote sa chcú vrátiť. Odoveď je jasná, nikdy sa nevráti. Šok.

Impulzívne sa zbalil a sadol na vlak, odišiel na cestu do rodnej Florencie. Ničomu nerozumiem. Bol taký veselý. Kde sa niečo to dialo, tam bol on. Vášnivý detsky spontánny. Oči sa mu smialy. Keď Sofia vypadla z pohára UEFA, dostali gól v predĺžení, bol pýtať víno pre svojho spolubývajúceho (Bulhar), tíšíť žiaľ. Na dverách stena škatule sa nápisom G.&I. Bulharsko – Talianska reštaurácia. Dvere ktoré boli často otvorené, bolo cítiť vôňu jedla a smiech. Temer vždy som tam stretol niekoho navyše, z chodby či susedstva, ostrovček pohody.

A zrazu sa rozhodol odísť. Vraj trpel. Cítim sa hlúpo, tak veľmi sebecky. Ako to, že som to nevidel! Áno, vyzeral zničene, myslel som, že je len nevyspatý, veď večery trávil vonku, málo spával. Hnevám sa na seba. Tak rád by som mu poskytol útechu. Asi by to nepomohlo, ale predsa. Neviem prečo, chcel som mu dať ničo viac, za tú radosť, keď som ho vídal na chodbe plného elánu. Chcel som s ním isť do múzea Ajaxu, s pravým Talianom.

Teraz je preč, niekde na ceste domov. Amsterdam mu nič neponúkal, nič mu nedával. Ukončil agóniu a odišiel domov. Prečo, prečo... Mňa by to nikdy nenapadlo. Nechať tu všetko a ísť. Bolo tu toľko možností, čo sa dalo skúsiť a zažiť čosi pekné do albumu spomienok.

Štastnú cestu kamarát, nech sa Ti darí