Niekedy mám pocit, že Bratislava nie je mesto áut, električiek a semaforov, ale obrovský experiment zo sociálnej psychológie, v ktorom sa skúma, čo sa stane, keď dáte tisícom ľudí volant, trochu ega a zvláštny pocit, že práve oni by mali jemne usmerniť správanie ostatných.
Nemyslím teraz agresívnych šialencov, ktorí si mestskú radiálu pomýlia s kvalifikáciou na Le Mans, pretože tí sú problém sami osebe a obhajovať ich by bolo asi také rozumné, ako obhajovať fajčenie pri čerpacej stanici. Hovorím o úplne obyčajnej situácii, ktorú v Bratislave vidím takmer denne — niekto ide v ľavom jazdnom pruhu päťdesiatkou, vedľa neho sa drží ďalšie auto podobným tempom, obidve vozidlá sa navzájom hypnotizujú a za nimi vznikne vláčik podráždených šoférov, ktorí by možno ani nechceli ísť výrazne rýchlejšie, len by radi pokračovali vlastným tempom. Tu vzniká ten mestský fenomén, ktorý by sa dal nazvať pojazdnou závorou.
Ak niekto vpravo drží tempo približne 45 kilometrov za hodinu a vodič vedľa neho vľavo si povie, že bude veľmi dôsledne pokračovať rýchlosťou 47 alebo 50, hoci má okolo seba priestor a pokojne by sa mohol zaradiť, nevzniká pokojná, disciplinovaná doprava, ale zvláštny typ frustrácie. Kolóna totiž nezačne brzdiť kvôli nehode, stavebným prácam či semaforu, ale kvôli človeku, ktorý sa jednoducho usadil tam, kde mu to vyhovuje, a možno si ani neuvedomil, že začal nenápadne organizovať tempo ostatných.
Aby bolo jasné, neobhajujem mestských pretekárov, ktorí by najradšej preleteli Gagarinovou tak, akoby ich doma čakal Nobelov výbor s pripravenou medailou. Reč je o rozdieloch smiešne malých, niekedy štyroch kilometrov za hodinu, keď jedno auto pokračuje povedzme 48-kou a druhé by prirodzene išlo 52, teda tempom, ktoré väčšina vodičov i policajtov v realite aj tak viac-menej toleruje.
V meste je situácia iná než mimo obce, zákon súvislú jazdu vľavo umožňuje. Zároveň však podľa dopravných odborníkov a policajných odporúčaní nemá človek bezdôvodne obmedzovať plynulosť premávky ani blokovať rýchlejšie auto. Aj v meste môže za neprimeranú jazdu vľavo padnúť pokuta. Inými slovami: áno, človek môže ísť vľavo. Len by sa z toho nemal stať zvyk, pohodlie alebo tichá výchovná misia voči tým za sebou.
Lebo potom príde tá situácia, ktorú pozná polovica Bratislavy. V spätnom zrkadle zrazu vidíte súvislý rad vozidiel, no človek pred vami sa ani nepohne, akoby mal tiché poverenie riadiť mestskú plynulosť, hoci ho o to nikto nepožiadal. Neuhne, nepridá, nespomalí, nevytvorí priestor, len pokračuje. Vedľa ďalšie vozidlo. Kilometer, dva, tri.
Niekedy sa dokonca dozviete argument, ktorý ma fascinuje asi tak ako moderné umenie, pri ktorom neviem, či som hlúpy ja alebo obraz: „Veď o štyri kilometre odbočujem doľava.“ Naozaj?
Ak sa niekto usadí v ľavom jazdnom pruhu len preto, že raz niekde zabočí, nepôsobí to veľmi ako predvídavosť, ale skôr ako pohodlnosť zabalená do racionality. Samozrejme, existujú situácie, keď hustá premávka alebo komplikovaná križovatka človeka prinútia zostať na konkrétnej strane skôr, lenže rozdiel medzi rozumnou prípravou a malou dopravnou okupáciou býva niekedy dosť viditeľný.
Možno aj preto ma trochu fascinuje jazda v krajinách ako Nemecko či Rakúsko, kde sa po predbiehaní veľa vodičov prirodzene vracia doprava, akoby nad tým ani nerozmýšľali. Predbehneš, uhneš, ide sa ďalej.
Aby som bol fér, existujú aj situácie, keď sa vodič vľavo objektívne nemá kam zaradiť, pretože oba pruhy sú plné a medzery jednoducho nevznikajú. Vtedy sa zázraky robiť nedajú a ten za ním tiež nemá automatický nárok, aby sa mu mesto rozostúpilo ako Červené more. Lenže medzi týmto scenárom a jazdou bok po boku niekoľko kilometrov, hoci je priestor uhnúť, býva dosť podstatný rozdiel.
Myslím si, že volant robí s niektorými ľuďmi zvláštné veci. Mimo auta sú často úplne v pohode, normálni, slušní, možno aj príjemní. Potom doňho sadnú, obsadia ľavý pruh a niekde vnútri sa zapne režim: dnes budem trochu riadiť aj ostatných. Ty nepôjdeš rýchlejšie, ty si postoj, ja rozhodnem, aké tempo je ešte správne. Nie nahlas, nenápadne.
A možno sa mýlim, ale nie som si istý, či práve toto robí dopravu pokojnejšou, bezpečnejšou alebo slušnejšou. Skôr mám niekedy pocit, že Bratislava trpí prebytkom malých nevolených riaditeľov premávky.
