Slovenské médiá dokážu byť veľmi tvrdé, presné a miestami až nepríjemne nekompromisné. Keď však človek dlhšie sleduje spôsob, akým sa u nás píše o politike, športe alebo známych tvárach z kultúry, začne si postupne uvedomovať zvláštny nepomer, ktorý sa opakuje až podozrivo často. Čím ďalej je osobnosť od Slovenska, tým sebavedomejšie, ostrejšie a odvážnejšie znie tón komentárov aj titulkov.
Pri menách ako Donald Trump alebo Vladimir Putin zrazu mizne potreba čokoľvek zjemňovať. Objavia sa priame pomenovania, veľmi tvrdé hodnotenia, ostré titulky a málokto má pocit, že by mal brzdiť slovník alebo premýšľať nad tým, či niekoho neurazí. Veci sa nazývajú pravými menami bez väčšieho váhania a z profesionálneho hľadiska je to úplne správne. Zároveň je však fér priznať si aj druhú stránku celej situácie. Ani Trump, ani Putin ti večer nezavolajú do redakcie, že sa im nepáči tón článku, nebudeš ich o pár dní stretávať na tej istej chodbe televízie a veľmi pravdepodobne nezačnú riešiť tvoje texty cez slovenských právnikov alebo spoločných známych.
Práve v tomto vzniká zvláštny paradox, ktorý sa pri sledovaní domácich médií nedá veľmi prehliadnuť. Najodvážnejšia slovenská žurnalistika sa totiž často odohráva v bezpečnej vzdialenosti od človeka, o ktorom píše.
Vidno to aj mimo politiky. Keď sa dostane do problémov Cristiano Ronaldo, ide sa často úplne bez filtra a bez veľkého rešpektu k osobnému priestoru. Rozoberajú sa konflikty, ego, aféry, súkromie aj zákulisné vzťahy, pričom málokto rieši, či je niečo „príliš osobné“. Keď však pokazí zápas slovenský futbalista, okamžite nastupuje známy slovník o tom, že „chalani nechali na ihrisku všetko“, „nevyšlo to“ alebo „ideme ďalej“, akoby bolo dôležitejšie udržať atmosféru v norme než pomenovať realitu otvorenejšie.
Pamätám si tlačovku anglickej futbalovej reprezentácie v Bratislave, na ktorej sedel David Beckham vedľa trénera Svena-Görana Erikssona. Človek by automaticky čakal otázky k zápasu, taktike alebo výkonu tímu, lenže značná časť britských novinárov riešila úplne inú tému — Erikssonov mimomanželský vzťah, ktorý bol vtedy veľkou témou anglických médií. A silné na tom nebolo iba to, ako otvorene a bez opatrných formulácií tie otázky kládli. Ešte výraznejšie na mňa pôsobilo, že Eriksson normálne odpovedal, neurážal sa, neukončil tlačovku a nikto sa netváril, že novinár prekročil hranicu civilizácie. Bol to tvrdý, ale úplne prirodzený stret médií a verejne známej osobnosti, ktorý v tom prostredí nikto nepovažoval za osobný útok.
Práve vtedy som si naplno uvedomil jednu vec. Na Slovensku si veľmi radi vysvetľujeme opatrnosť médií tým, že sme malá krajina a všetci sa navzájom poznajú. Lenže čím viac nad tým premýšľam, tým menej mi toto vysvetlenie stačí.
Áno, menší mediálny priestor prirodzene vytvára väzby, kontakty a dlhodobé vzťahy. Ľudia sa stretávajú celé roky, pohybujú sa v tom istom prostredí a málokto chce zbytočne páliť mosty. Politik, herec, športovec alebo moderátor nie sú anonymné postavy z druhej strany planéty, ale ľudia, ktorých o týždeň znovu stretneš na premiére alebo v televíznom štúdiu. A práve preto sa u nás veľmi často zamieňa profesionalita s „udržiavaním vzťahov“, pričom tvrdšia otázka začne byť vnímaná ako osobná zrada namiesto normálnej súčasti novinárskej práce.
Lenže ani malý trh automaticky neznamená, že médiá musia byť mäkšie. Aj v Británii existujú kontakty, zákulisné hry, ego aj snaha udržať si prístup k známym osobnostiam. Rozdiel je podľa mňa skôr v nastavení prostredia. Tam sa ostrá otázka stále považuje za prirodzenú súčasť profesie, nie za niečo, čo automaticky zničí osobný vzťah alebo uzavrie dvere do budúcnosti.
Na Slovensku sa však až príliš často vytvára zvláštna komfortná zóna, v ktorej sa pri „našich“ ide buď do príliš mäkkého prístupu, aby sa nepokazili kontakty, alebo naopak do podráždenej a osobnej kritiky vtedy, keď je človek bezpečný terč a nehrozia väčšie následky. A práve toto je podľa mňa väčší problém než samotná veľkosť trhu.
Podobne funguje aj politika. Zahraniční lídri dostávajú tvrdé nálepky veľmi rýchlo a bez väčšieho váhania, zatiaľ čo pri domácich menách sa často vytvára širší priestor na vysvetľovanie, relativizovanie alebo hľadanie „druhej strany“, niekedy oprávnene, inokedy už menej.
Aby bolo jasné, vôbec nejde o predstavu, že médiá majú byť neustále agresívne alebo konfliktné. Celá pointa je skôr v nekonzistentnosti, teda v tom, že meter odvahy sa začne meniť podľa vzdialenosti od človeka, o ktorom sa píše, a zároveň podľa toho, aké osobné následky môže mať príliš otvorený prístup doma.
Pri Trumpovi alebo Putinovi padajú tvrdé slová bez väčšieho váhania. Keď však príde reč na slovenské osobnosti, zrazu cítiť viac diplomacie, väčšiu opatrnosť a viditeľné premýšľanie nad tým, čo to môže spôsobiť zajtra.
