Robert Fico nevyhráva preto, že by bol neporaziteľný. Latka je nízko. A on ju dokáže presne trafiť.
To nie je pochvala. To je diagnóza.
Slovenská politika sa za tie roky neposunula dopredu, ona sa zjednodušila. Zredukovala sa na pár signálov: kto je na koho nahnevaný, kto komu čo „naložil“, kto koho pomenoval za vinníka. V takejto hre nevyhráva ten, kto má plán. Vyhráva ten, kto vie najlepšie pracovať s náladou.
Fico to vie.
Lenže to nie je líderstvo. To je adaptácia. Presné čítanie prostredia a jeho využívanie. Ak by bola spoločenská objednávka inde, bol by inde aj on. To je možno najnepríjemnejšia myšlienka – že problém nie je stabilný, problém je flexibilný.
Preto sa tu tak ťažko niečo mení.
Nie preto, že by to nešlo. Ale preto, že systém nemá dôvod sa meniť. Funguje. Vyrába víťazov. Udržuje status quo. Odmeňuje tých, ktorí vedia hovoriť jednoducho o zložitých veciach – a ešte ich aj zjednodušiť tak, aby za ne niekto konkrétny „mohol“.
A tým pádom trestá tých, ktorí by chceli hovoriť pravdivejšie.
Fico je v tomto prostredí logický výsledok, nie anomália. Je to produkt krajiny, ktorá si zvykla na to, že výkon sa nahrádza príbehom. Že riadenie štátu sa dá suplovať riadením emócie.
Ono to do určitej miery stačí.
Stačí to na vyhratie volieb. Stačí to na udržanie moci. Stačí to na to, aby sa nič zásadné nepokazilo… ale ani zásadne nezlepšilo. Taký ten tichý režim prežívania, kde sa veci nehýbu dosť na to, aby to bolelo, ale ani dosť na to, aby to stálo za to.
To je komfortná stagnácia.
A v nej je Fico silný.
Nie preto, že by nás tlačil dole. Necháva nás tam, kde sme. A veľkej časti krajiny to vyhovuje viac, než si prizná.
Preto každá kritika, ktorá končí pri jeho mene, míňa cieľ.
Lebo keby zajtra zmizol, vznikne priestor. A ten priestor niekto zaplní. Otázka nie je, kto to bude. Otázka je, či to bude niečo iné – alebo len lepšie zvládnutá verzia toho istého.
A to už nie je o Ficovi.
To je o nás.
