Nie preto, že by som si myslel, že v slovenskej politike sa nemôže stať čokoľvek. Za tie roky sme si už zvykli na koalície, pri ktorých by sa ešte večer pred voľbami jeden druhému najradšej vyhol na chodníku.
Ale Sulík a Kollár?
To mi jednoducho nesedí.
Keď som vstupoval do SaS, imponovala mi predstava menšieho a efektívnejšieho štátu, menej byrokracie, väčšej slobody jednotlivca a politika, ktorý sa na ekonomické problémy pozerá trochu inak než cez ďalší úrad, zákon alebo dotáciu.
Nebolo to o tom, že by som s Richardom súhlasil vo všetkom. Jeho politika však mala pre mňa čitateľnú logiku.
A preto ma spojenie so Sme rodina zaujalo trochu viac.
Sulík odišiel zo strany, ktorú založil
Tvrdil, že sa SaS podľa neho hodnotovo posunula a už nie je tým projektom, ktorý kedysi založil.
Tomu rozumiem. Ak človek prestane veriť vlastnej strane, môže z nej odísť.
Lenže Sulík neodišiel do politického dôchodku. Do volieb 2027 ide so Sme rodina na spoločnej kandidátke.
Nebude pritom obyčajným členom Kollárovej strany. Má vlastných ľudí, vlastný ekonomický tím a na kandidátke obsadí párne miesta. Obaja zároveň hovoria o rovnocennom partnerstve.
Je to trochu zvláštne politické manželstvo.
Každý si necháva vlastnú izbu, ale bývajú pod jednou strechou.
Kedysi stáli každý inde
Stačí sa vrátiť o niekoľko rokov.
Sme rodina presadzovala masívnu výstavbu nájomných bytov, exekučnú amnestiu a výraznú sociálnu politiku. Sulík bol pritom politikom, ktorý podobné riešenia kritizoval z pozície ekonomického liberalizmu a nedôvery voči veľkým zásahom štátu.
Preto mi dnes nesedí veta, že si títo dvaja programovo a hodnotovo rozumejú.
Možno sa v niektorých veciach naozaj stretli. Ale rád by som videl konkrétne v čom.
Nepotrebujem spoločnú fotografiu.
Chcem konkrétne riešenia.
Možno je to jednoducho politická matematika
Sme rodina sa v aktuálnych prieskumoch pohybuje pod piatimi percentami. V jednom z posledných meraní mala približne 3,6 percenta.
Sulík má zase meno, skúsenosti a časť bývalých voličov, ale po odchode zo SaS nemá vlastnú parlamentnú stranu.
Kollár má kandidátku a stranícku infraštruktúru. Sulík má značku a ekonomickú identitu.
Jeden potrebuje druhého.
Boris Kollár sám toto spojenie označil za „manželstvo z rozumu“. Zároveň povedal, že môže priniesť päť až sedem percent, ale pokojne aj iba jedno.
Čiže politická matematika nie je iba moja interpretácia. Sám Kollár ju pomenoval pomerne otvorene.
Nie je na tom nič škandalózne. Len by som tomu potom pokojne hovoril dohoda.
Nemusíme z nej robiť veľký návrat k hodnotám.
Možno je to vlastne celé jednoduchšie. Kollár nechce Sulíka preto, aby z neho urobil Kollára. Chce od neho presne to, čo kedysi priťahovalo ľudí ako ja – ekonomický program.
A sám to opisuje podobne: Sulík má riešiť ekonomiku, Kollár má do projektu priniesť niečo, čo Sulíkovi podľa neho chýba – emócie a kontakt s ľuďmi.
Oveľa viac ma zaujíma, čo bude po voľbách
Dnes sa rieši kandidátka. Po voľbách sa bude riešiť vláda.
Ak sa Sulík s Kollárom do parlamentu dostanú a ich poslanci budú potrební na vytvorenie väčšiny, s kým budú ochotní spolupracovať?
Zo SaS už zaznelo varovanie, že môžu byť trojským koňom Roberta Fica. To dnes nevieme.
Niečo však už vieme. Kollár povedal, že si nevie predstaviť vládu so Smerom ani s Republikou. Sulík zase jasne odmietol ďalšiu vládu s Igorom Matovičom a pripustil spoluprácu s väčšinou opozičných strán.
Samozrejme, skutočnú podobu vlády dnes nikto poznať nemôže. O tej rozhodnú voliči a následné povolebné rokovania.
Do SaS som vstupoval kvôli Sulíkovej politike
Presvedčili ma hodnoty, ktoré vtedy reprezentoval. Preto ma dnes zaujíma najmä to, čo Richard so Sme rodina predstavia.
Prvé obrysy už pritom poznáme – Sulík hovorí o zrušení transakčnej dane, rušení nepotrebných úradov a dôraze na hospodársky rast.
Ak v ich programe nájdem politiku, ktorej som veril v čase, keď som do SaS vstupoval, potom budem mať dôvod počúvať ho ďalej.
Ak tam nájdem predovšetkým politický kompromis, ktorý mal dostať dvoch politikov späť do parlamentu, bude to tiež odpoveď.
A možno práve program ukáže, či je toto spojenie niečo viac ako dve politické značky, ktoré si navzájom pomáhajú prežiť.
Preto by som zatiaľ Sulíka ani neodsudzoval, ani nevítal s otvorenou náručou. Najskôr si počkajme, čo nám vlastne ponúkne.
