Idem rýchlosťou desať, možno pätnásť kilometrov za hodinu. Viac sa nedá, hoci na tej ulici by vyššia rýchlosť nebola priestupkom, ale pokusom o predčasné ukončenie života prednej nápravy. Auto sa trasie, od kolies sa ozývajú tupé rany a ja striedavo sledujem cestu a počúvam, či sa pod vozidlom neozvalo niečo, čo by som neskôr nechcel počuť v autoservise.
Takto Bratislava pripomína svoju históriu vodičom.
Mačacie hlavy majú svoje čaro. Na fotografii vyzerajú krásne, v historickej uličke pripomínajú starý Prešporok a turisti sa po nich radi prechádzajú, keď si hľadajú miesto, z ktorého bude najlepšie vidieť Michalskú bránu alebo Hrad. Turista tadiaľ prejde raz, urobí si fotografiu a povie, že mesto má atmosféru.
Ja po podobných uliciach jazdím opakovane. Autom prejdem po Bratislave stovky až tisíce kilometrov mesačne a mestskú romantiku preto nevnímam iba očami. Cítim ju vo volante, v sedadle, v pneumatikách a občas aj na faktúre zo servisu.
Netvrdím, že mi konkrétna dlažobná kocka zničila čap, silentblok alebo tlmič. To by mi nevedel dokázať ani mechanik, ktorý dá auto na zdvihák. Viem však, že stovky prejazdov po nerovnom povrchu, prepadnutých miestach a uvoľnených kameňoch nemôžu podvozku prospievať. Výskumy merania vibrácií vozidiel potvrdzujú, že jazda po dlažobných kockách spôsobuje výrazné a opakované otrasy kolies a neodpružených častí automobilu.
Najčastejšia odpoveď na výhrady voči mačacím hlavám znie približne takto: Je to história, nemôžeme všetko zaliať asfaltom.
S tým súhlasím.
Nechcem vyasfaltovať Kapitulskú, Baštovú ani staré uličky pod Hradom. Bratislava už prišla o dosť zo svojej pôvodnej tváre a bola by hlúposť odstraňovať kamenné povrchy iba preto, že asfalt je lacnejší a jazdí sa po ňom pohodlnejšie. Mesto, ktoré odstráni všetko staré, môže byť hladké, čisté a praktické, no ľahko začne vyzerať ako rozľahlé parkovisko pred nákupným centrom.
Lenže medzi historickou dlažbou a rozbitou cestou je rozdiel.
Už v roku 2015 písali Bratislavské noviny o Beblavého ulici, kde boli kocky vytrhané natoľko, že vodiči vystupovali z áut a premiestňovali ich, aby podvozkom nezachytili o cestu. Ťažkosti nemali iba motoristi, ale aj peší návštevníci smerujúci k Hradu. Mestská časť vtedy tvrdila, že komunikáciu poškodil investor a vyzvala ho na nápravu. To však nebola ochrana minulosti, ale minulosť ponechaná napospas osudu.
Kamenný povrch môže byť krásny, trvácny a kvalitný. Musí však byť odborne položený, pravidelne udržiavaný a vhodný pre ulicu, na ktorej sa nachádza. Kocka vytŕčajúca zo zeme niekoľko centimetrov nezískava vyššiu historickú hodnotu tým, že ju tam mesto nechá ďalších desať rokov.
Metropolitný inštitút Bratislavy má manuál, podľa ktorého sa majú jednotlivé povrchy vyberať podľa časti mesta a významu ulice. Historické a pamiatkovo cenné lokality majú dostať kameň, inde sa môže používať moderná mestská dlažba. Nový bratislavský typ bol navrhnutý tak, aby bol odolný, ľahšie opraviteľný a bezbariérový. Mesto tým samo potvrdzuje, že dlažba nemusí byť synonymom roztraseného kočíka, poskakujúceho bicykla a rachotiacej nápravy.
O to menej presvedčivo pôsobí výhovorka, že s rozbitými mačacími hlavami sa nedá nič robiť, lebo sú súčasťou dejín.
Dá sa.
Hodnotnú dlažbu možno rozobrať, spevniť podložie a potom ju odborne položiť nanovo. Na frekventovaných miestach sa dajú vytvoriť rovnejšie pásy pre bicykle, kočíky a vozíky. Tam, kde dlažba nemá osobitnú cenu a ulica slúži bežnej automobilovej premávke, môže prísť vhodnejší povrch. Staré kocky sa nemusia vyhodiť, dajú sa použiť pri oprave ulíc, na ktoré skutočne patria.
Mačacie hlavy neprekážajú iba vodičom. Nerovný povrch trápi cyklistov, seniorov, rodičov aj ľudí s obmedzenou pohyblivosťou. Na bratislavskej výstave Cesta mesta v roku 2023 dokonca vytvorili skúšobný chodník z mačacích hláv spolu s ďalšími prekážkami, aby si návštevníci mohli na vozíku vyskúšať to, čo pre zdravého človeka vyzerá ako drobná nerovnosť.
Na bicykli je ten rozdiel ešte citeľnejší. Pre cyklistu nejde iba o nepohodlie, ale aj o horšiu stabilitu, únavu a riziko, že koleso skončí v širšej škáre.
Bratislava by preto mala urobiť jednoduchú vec. Zverejniť mapu kamenných vozoviek a pri každej uviesť, prečo zostáva zachovaná.
Je pôvodná? Má pamiatkovú hodnotu? Bola položená neskôr? Čaká na opravu? Alebo sa jej iba nikto nechce chytiť, pretože rozobrať ju, opraviť podložie a znovu ju uložiť je drahšie než postaviť pred ňou dopravnú značku?
Mesto dokáže navrhnúť vlastnú dlaždicu, vybrať jej vzor, napísať k nej manuál a vysvetliť, ktorými slovenskými výtvarníkmi sa inšpirovalo. Vodič by sa však rád dozvedel aj o čosi prozaickejšie: či kocky pod jeho kolesami niekto chráni pre ich cenu, alebo ich tam iba zabudol.
Nie som nepriateľom mačacích hláv. Dráždi ma zanedbanosť, ktorá sa prezlečie za úctu k histórii.
Ak je dlažba vzácna, opravme ju a chráňme. Ak vzácna nie je a iba ničí autá, bicykle, kočíky a chrbty, nahraďme ju vhodnejším povrchom.
Bratislava nemusí byť ani asfaltovým parkoviskom, ani skanzenom, v ktorom sa za každú nerovnosť bojuje len preto, že je stará.
Pamiatka má pripomínať minulosť. Ale nie na účte v autoservise.
