Na trenčianskom letisku sedeli pred plným stanom Zuzana Čaputová a český prezident Petr Pavel. Hovorili o demokracii, Európe, dôstojnosti vo verejnom priestore a o tom, ako sa nenechať rozdeliť strachom.
V Starej Bystrici stáli na jednom pódiu Vladimír Mečiar a Václav Klaus. Okolo nich členovia vlády, predstavitelia Smeru, folklór, štátne symboly a večer vatra zvrchovanosti. Hovorilo sa o samostatnosti, národe, tradíciách a o Slovensku, ktoré sa nemá dať nikým poučovať.
Václav Klaus potom povedal niečo, čo by pokojne mohlo byť názvom celého víkendu. Súčasný český prezident je v Trenčíne, bývalý v Starej Bystrici a tento rozdiel je vraj významný a symbolický.
Mal pravdu.
Stačilo položiť fotografie z oboch podujatí vedľa seba a človek mal pred očami dve Slovenská. Každé malo vlastné osobnosti, slová a vlastné publikum a zrejme aj dosť odlišnú predstavu o tom, kam by mala krajina smerovať.
Priznám sa, hodnotovo mám bližšie k Pohode.
Slovensko podľa mňa patrí do Európy a slušnosť vo verejnom priestore nepovažujem za prejav slabosti. Demokracia nie je prekážka pri vládnutí a novinár, ktorý položí nepríjemnú otázku, nie je nepriateľ štátu. Zuzana Čaputová mi bola ako prezidentka bližšia než väčšina ľudí, ktorí dnes hovoria o národe tak často, až niekedy vzniká dojem, že naň majú list vlastníctva.
Pamätám si aj deväťdesiate roky. Pracoval som v médiách a pri mene Vladimír Mečiar, s ktorým som mal aj osobnú skúsenosť, si nedokážem vybaviť iba vznik samostatného štátu, pekný prejav a zapálenú vatru.
História nie je album, z ktorého vytrhneme nepohodlné fotografie.
To však neznamená, že sa chcem vysmievať ľuďom v Starej Bystrici alebo národnej hrdosti. Samostatnosť Slovenska bola dôležitá udalosť a človek nemusí skloniť hlavu vždy, keď niekto vytiahne štátnu vlajku. Folklór nie je zaostalosť, vlastenectvo nie je nadávka a pocit spolupatričnosti nevznikol až v straníckych centrálach.
Možno sme iba príliš dlho nechávali hovoriť o národe najhlasnejších politikov. A potom sme sa začali tváriť, že každý, kto má rád slovenské tradície, automaticky patrí k jednej strane barikády.
Nepatrí.
Slovensko nie je majetkom Vladimíra Mečiara, Roberta Fica ani súčasnej vládnej koalície. Rovnako však nepatrí iba ľuďom, ktorí chodia na Pohodu, volili Zuzanu Čaputovú a pri slove Európa nepotrebujú dodávať žiadne ale.
Práve tu môže mať problém aj svet trenčianskeho letiska.
Pohoda nie je iba hudobný festival. Už dávno je kultúrnym a spoločenským priestorom s jasnými hodnotami, čo je úplne v poriadku. Podujatie bez názoru by možno nikoho neurazilo, ale pravdepodobne by ani nikoho veľmi nezaujímalo.
Lenže aj otvorená spoločnosť si môže vytvoriť uzavretý klub.
Keď sa na jednom mieste stretnú desaťtisíce ľudí, ktorí používajú podobný jazyk, uznávajú podobné osobnosti a v základných otázkach sa väčšinou zhodnú, ľahko vznikne príjemný pocit, že práve tu je normálne Slovensko.
A tí ostatní sú niekde vonku. Menej vzdelaní, menej rozhľadení, pomýlení alebo zmanipulovaní.
Možno nie sú, iba vyrastali inde, čítajú iné médiá, zažili iné sklamania a na svet sa pozerajú z miesta, ktoré z festivalového stanu nevidno.
Otvorená spoločnosť sa totiž nemeria iba tým, ako dobre sa v nej cítia ľudia, ktorí sa navzájom zhodujú. Ukáže sa aj podľa toho, či dokáže počúvať človeka, ktorý na Pohodu nikdy nepríde.
Pri vatre vidím opačný problém. Nie národnú hrdosť, ale pamäť, ktorá si vyberá iba to, čo sa jej hodí.
Vladimír Mečiar patril medzi najdôležitejších ľudí pri vzniku samostatného Slovenska a túto časť dejín mu nikto nevezme. Rovnako však nemožno predstierať, že jeho politický príbeh sa skončil podpisom pod novým štátom.
Môj problém preto nie je s vatrou, ale s amnéziou.
Keď sa oslava zvrchovanosti postupne zmení na stretnutie jednej politickej rodiny, začne to vyzerať, akoby samostatnosť patrila iba tým, ktorí sú dnes pri moci alebo s nimi súhlasia.
Nepatrí.
Za tento štát sa nemusia ospravedlňovať ani liberáli, ani konzervatívci, ani ľudia, ktorí nikdy nevolili Mečiara či Fica. Slovensko vzniklo pre všetkých, aj keď si jeho príbeh dnes každý rozpráva trochu inak.
Bolo by však príliš jednoduché povedať, že obe strany sú úplne rovnaké.
Nie sú.
Pohoda nie je stranícky míting a Zuzana Čaputová nie je Vladimír Mečiar. Kritizovať istú názorovú uzavretosť festivalového prostredia neznamená zabudnúť na rozdielnu politickú minulosť ľudí stojacich na oboch pódiách.
Vyváženosť neznamená, že všetkým rozdáme rovnaký diel viny, aby sa nikto neurazil.
Napriek tomu majú oba svety niečo spoločné.
Oba svojim ľuďom hovoria: Tu ste medzi svojimi, tu vám rozumieme, tu sa vaše hodnoty berú vážne.
Možno práve preto sa v nich cítime tak dobre.
A možno preto si čoraz menej rozumieme po odchode domov.
Vďaka svojej práci denne stretávam ľudí, pri ktorých väčšinou netuším, koho volia. Seniori, mladé rodiny, ľudia v novostavbách aj v starých panelákoch. Niektorí by možno išli na Pohodu, iní k vatre a ďalší by radšej zostali doma pri futbale.
Väčšinou riešia úplne obyčajné veci. Ceny, zdravie, deti, prácu, dopravu alebo to, či sa dá spoľahnúť na štát, keď ho človek naozaj potrebuje.
Možno existuje aj tretie Slovensko.
Nie je na veľkom pódiu, nemá vlastný festival ani slávnostný oheň. Hodnoty sú preň dôležité, ale chce vidieť aj výsledky. Má rado svoju krajinu, no nepotrebuje pri tom hľadať nepriateľa v zahraničí. Nechce sa vzdať Európy ani vlastnej identity.
Najmä však očakáva, že štát bude fungovať.
Jedni hovoria o demokracii, druhí o suverenite. Lenže slobodná a suverénna krajina, v ktorej sa ľudia nevedia dostať k lekárovi, neveria súdom a majú pocit, že pravidlá neplatia pre každého rovnako, bude sklamaním pre oba tábory.
Po polnoci vatra dohorela a festivalové pódiá postupne stíchli.
Ráno sa ľudia vrátili na rovnaké cesty, do rovnakých nemocníc, obchodov, bytov a zamestnaní. Už neexistovali dve samostatné krajiny. Zostal jeden štát so všetkými svojimi problémami a s ľuďmi, ktorí od neho napriek rozdielnym názorom očakávajú veľmi podobné veci.
Aby fungoval a pravidlá platili pre všetkých. Aby sa človek nemusel hanbiť za svoju krajinu, ale ani báť povedať, čo sa mu na nej nepáči.
Vatra môže horieť a hudba môže hrať. Demokracia nemusí zhasnúť, aby sme mohli byť hrdí na Slovensko. A vlastenectvo nemusí kričať, aby bolo skutočné.
Nie všetky názory sú rovnako správne a nie všetci politici majú rovnakú minulosť. Všetci občania však majú rovnaké právo cítiť, že táto krajina patrí aj im.
Ani Pohoda, ani Stará Bystrica nie sú celé Slovensko.
Celým Slovenskom budeme až vtedy, keď si žiadna jeho časť nebude myslieť, že tá druhá sem nepatrí.
