Keď sa na Slovensku povie migrant, debata sa zväčša veľmi rýchlo pokazí.
Jedni si predstavia človeka, ktorý prišiel brať sociálne dávky, iní lacnú pracovnú silu vo fabrike, ďalší okamžite vytiahnu ploty, Brusel a nelegálnu migráciu. A sú tu aj tí, ktorí každú námietku proti pracovnej migrácii považujú skoro za prejav xenofóbie.
K 1. júnu tohto roka u nás pracovalo 150 962 cudzincov. Pred dvanástimi rokmi ich bolo menej ako 17-tisíc. Len Ukrajincov dnes pracuje na Slovensku približne 55-tisíc a veľmi rýchlo pribúdajú ľudia z juhovýchodnej Ázie či krajín bývalého Sovietskeho zväzu.
To už nie je exotická skupinka niekde na okraji pracovného trhu, ale jedno menšie slovenské mesto v pracovnom oblečení.
Ekonóm Vladimír Baláž odhaduje, že zahraniční pracovníci na Slovensku zaplatia ročne na daniach a odvodoch približne miliardu eur.
Pre porovnanie, výdavok štátu na trináste dôchodky sa pohybuje v podobnom ráde.
Samozrejme, neznamená to, že ráno príde Uzbek do fabriky, zaplatí odvody a Sociálna poisťovňa ich popoludní pošle konkrétnemu dôchodcovi ako trinástu penziu. Ide len o porovnanie dvoch podobne veľkých súm.
A práve to je zaujímavé. Kým o príchode cudzincov sa často hovorí ako o probléme, oveľa menej sa spomína, že tí, ktorí tu legálne pracujú, prinášajú do verejných financií ročne obrovskú sumu peňazí.
Inými slovami, môžeme sa sporiť o to, koľko zahraničných pracovníkov Slovensko potrebuje. Ťažšie však môžeme predstierať, že z našej ekonomiky iba berú.
Prečo vlastne dovážame 150-tisíc zahraničných pracovníkov, keď máme na Slovensku stále desaťtisíce nezamestnaných ľudí?
Na papieri to vyzerá jednoducho. Namiesto Srba či Inda zamestnajme Slováka a máme vybavené.
Lenže nezamestnaný človek v okrese Rimavská Sobota automaticky nevyrieši nedostatok pracovníkov vo fabrike pri Trnave. Človek bez potrebnej kvalifikácie nenahradí zvárača či zdravotnú sestru a nie každý sa pre prácu za 1 000 či 1 200 eur presťahuje cez polovicu republiky.
Dokonca aj Robert Fico v apríli povedal, že slovenskej ekonomike chýba približne 150-tisíc pracovníkov. Hovoril o stavebníctve, nemocniciach, cestách a ďalších oblastiach, kde už jednoducho nie je dosť ľudí.
Na Slovensku dnes pracuje približne 150-tisíc cudzincov a premiér zároveň hovorí, že ekonomike stále chýba ďalších približne 150-tisíc ľudí. Už len tento nepomer ukazuje, že jednoduché tvrdenie o cudzincoch, ktorí berú Slovákom prácu, nestačí.
To však ešte neznamená, že každý zahraničný pracovník prichádza preto, lebo domáceho človeka na dané miesto nebolo možné nájsť.
Ak firma tvrdí, že nevie obsadiť pozíciu za 1 100 eur a preto potrebuje pracovníka z Nepálu, ponúka sa celkom nepríjemná otázka:
A čo keby ponúkla 1 300 alebo 1400? Možno by sa zrazu niekto našiel.
Nie každé voľné pracovné miesto je totiž dôkazom nedostatku ľudí. Ponúkaná mzda alebo pracovné podmienky proste nie sú pre domácich dostatočne zaujímavé.
Aj preto rozumiem ľuďom, ktorí hovoria, že masívny dovoz lacnej pracovnej sily môže niektorým zamestnávateľom vyhovovať viac ako zvyšovanie platov. V časti nízkokvalifikovaných profesií to môže byť reálny problém.
Bolo by však rovnako nepoctivé tváriť sa, že keby sme zajtra poslali všetkých zahraničných pracovníkov domov, na ich miestach sa v pondelok ráno objaví 150-tisíc Slovákov.
Neobjaví.
A vieme to aj preto, že firmy zahraničných pracovníkov nenaberajú iba napriek štátu. Slovenský štát ich príchod aktívne umožňuje, vytvára zoznamy nedostatkových profesií a otvára legálne cesty pre pracovníkov z tretích krajín.
Robert Fico dokáže hovoriť veľmi tvrdo proti migrácii a zároveň jeho vláda dobre vie, že bez zahraničných pracovníkov bude mať slovenská ekonomika problém.
Nie je to automaticky pokrytectvo.
Nelegálna migrácia a legálny príchod človeka s pracovným povolením sú dve rozdielne veci a bolo by lacné zámerne ich miešať.
Najväčší paradox sa však ukáže až keď sa pozrieme opačným smerom.
Koľko Slovákov pracuje v Rakúsku, Česku, Nemecku, Holandsku či ďalších krajinách preto, že doma nedostali plat a podmienky, pre ktoré by sa im oplatilo zostať?
Slovensko vychová človeka, zaplatí mu základnú či strednú školu, často aj vysokú, zabezpečí mu zdravotnú starostlivosť. Človek potom odíde.
V Rakúsku či v Nemecku zarába viac, v Česku často tiež.
A keď nám doma začne chýbať pracovná sila, privedieme človeka z Ukrajiny, Srbska, Uzbekistanu, Indie alebo Nepálu, pre ktorého je zase slovenská mzda zaujímavá.
Z ekonomického pohľadu je to úplne logické, človek sa presúva tam, kde má lepšie podmienky.
Ale z pohľadu krajiny je to trochu absurdné.
My vyvážame vlastných ľudí do bohatších krajín a dovážame ľudí z chudobnejších.
Mne osobne pritom neprekáža človek z Ukrajiny, Srbska alebo Indie, ktorý tu normálne pracuje, platí dane, odvody, nájom, nakupuje v slovenských obchodoch a dodržiava naše zákony.
Ak robí to isté čo ja a z výplaty odvádza peniaze tomu istému štátu, nevidím dôvod považovať ho za problém iba preto, že sa narodil niekoľko stoviek alebo tisícov kilometrov odtiaľto.
Mám však problém s tým, ak si začneme nahovárať, že dovoz pracovnej sily vyrieši všetko.
Nevyrieši nízku produktivitu, slabé mzdy v časti ekonomiky, obrovské regionálne rozdiely, ani nedostatok dostupného bývania tam, kde práca je.
A hlavne nevyrieši otázku, prečo toľko našich vlastných ľudí stále vidí svoju ekonomickú budúcnosť skôr za hranicami než doma.
Cudzinci nám dnes pomáhajú ešte s jedným problémom, ktorý bude čoraz väčší.
So starnutím.
Slovenský dôchodkový systém stojí do veľkej miery na jednoduchom princípe: dnešní pracujúci svojimi odvodmi financujú dnešných dôchodcov. Ak bude dôchodcov pribúdať a pracujúcich ubúdať, matematika sa začne správať veľmi nepríjemne.
Zahraničný pracovník, ktorý má tridsať rokov, pracuje a platí odvody, tú matematiku na nejaký čas zlepšuje. Nie navždy, aj on raz zostarne.
Migrácia preto nie je zázračný liek na dôchodkový systém. Môže nám však kúpiť čas.
A možno práve preto by sme sa na celú debatu mali prestať pozerať cez jednoduché heslo, či nám cudzinci berú alebo neberú prácu.
Niektorým domácim pracovníkom môžu konkurovať, niektorým firmám môžu umožniť odkladať rast miezd.
Zároveň však robia prácu, na ktorú firmy často nevedia nájsť človeka, a zo svojich príjmov platia dane a odvody do rovnakého systému ako my.
Cudzinec pri výrobnom páse preto podľa mňa nie je hlavnou príčinou slovenského problému. Je skôr jeho dôsledkom.
A ak nám prekáža predstava, že raz bude na dôchodok slovenského penzistu zarábať Ukrajinec, Srb, Uzbek alebo Ind, existuje ešte jedno riešenie.
Skúsme konečne vytvoriť krajinu, z ktorej jej vlastní ľudia nebudú mať dôvod odchádzať.
