Predvčerom ráno vyšiel z dverí na našej chodbe malý chalan. Mohol mať jedenásť rokov. Pozreli sme sa na seba, ja som povedal obyčajné „dobrý deň“, nič teatrálne, žiadna výchovná prednáška, len normálny pozdrav v dome, kde spolu ľudia bývajú. A on prešiel ďalej. Ticho. Bez zaváhania, bez rozpakov, bez toho detského „zabudol som“. Skôr tak, akoby som bol kus nábytku pri stene.
Deti nie sú zázrak z inej planéty. Kopírujú. Čo vidia doma, to nosia so sebou do výťahu, na chodbu, do obchodu, do školy. Ak doma počujú pozdrav, „prosím“, „ďakujem“, „prepáč“, veľmi pravdepodobne to budú používať. Ak doma počujú len buchnutie dverí, mobil v ruke a ticho medzi ľuďmi, budú ticho tiež. My si potom radi povzdychneme nad „dnešnými deťmi“, lenže dnešné deti sú často len zrkadlo dnešných dospelých. A nie je to pekný pohľad.
Najhoršie je, že človeka to postupne nakazí. Najprv zdravíš normálne. Potom zdravíš menej. Potom vojdeš do výťahu, pozrieš na suseda a v hlave ti prebehne: načo, aj tak neodpovie. A presne vtedy sa z teba stáva súčasť problému. Nie si zlý človek. Len si sa prispôsobil tichu. A to sa šíri rýchlejšie než slušnosť.
V obchode je to rovnaké. Podáš peniaze, zoberieš tovar, otočíš sa a bez slova odchádzaš. Alebo povieš „ďakujem“ a na druhej strane pultu sa na sekundu zmení výraz. Niekedy predavačka odpovie, niekedy nie, ale ten moment tam je. Jedno slovo, ktoré nič nestojí, a predsa sa tvárime, akoby nám ho niekto strhával z výplaty.
Na prechode pre chodcov sa to ukazuje ešte lepšie. Auto zastaví, človek prejde a má dve možnosti. Buď sa pozrie na vodiča, kývne hlavou a dá najavo obyčajné ľudské „registroval som ťa“, alebo prejde cez cestu s výrazom, že mu práve štát garantoval malý súkromný koberec cez asfalt. Jasné, vodič má povinnosť zastaviť. Ale slušnosť nie je právna norma, je to ten malý pohyb navyše, ktorým dáš druhému najavo, že ho neberieš ako kulisu.
Pri starších ľuďoch máme v sebe automat – rešpekt. Vyrastali sme s tým, a v princípe je to správne. Lenže vek sám o sebe nie je potvrdenie o slušnosti. Je to len počet rokov, ktoré mal človek k dispozícii. Niekto ich využil na múdrosť a pokoj, iný iba zostarol. Pozdravíš, nič. Podržíš dvere, nič. Niekto sa natlačí do výťahu bez „prepáčte“, bez pohľadu, bez elementárneho náznaku, že okolo neho existujú aj ďalší ľudia. A od ostatných očakáva, že sa k nemu budú správať slušne.
Ja to občas robím naschvál. Poviem „dobrý deň“ o niečo hlasnejšie, alebo ho zopakujem. Nie agresívne, nie ako vychovávateľ s píšťalkou, skôr tak, aby sa tá zvláštna spoločenská hra nedala pohodlne odignorovať. Lebo ja nechcem hrať hru, v ktorej sa všetci tvárime, že nepozdraviť, nepoďakovať a neospravedlniť sa je normálne. Nie je.
Toto nie je moralizovanie nad maličkosťami. Práve na takýchto veciach stojí každodenný život. Nie na veľkých rečiach o hodnotách, na statusoch, ani na tom, ako veľmi sme zásadoví pri politických debatách. Oveľa viac o nás hovorí to, či vieme ráno na chodbe povedať susedovi „dobrý deň“, či vieme v obchode povedať „ďakujem“ a či sa vieme ospravedlniť, keď niekomu zavadziame.
Lebo spoločnosť sa nerozpadá len veľkými škandálmi, ale aj potichu. Po jednom neodzdravení, zabuchnutí dverí pred nosom, po pohľade cez človeka, akoby tam nebol.
Byť slušný nie je slabosť ani podriadenosť. Nie je to staromódna póza, ale ten najjednoduchší spôsob, ako druhému človeku povedať: vidím ťa, registrujem ťa, nežijem tu sám.
A možno by úplne stačilo začať tým najbanálnejším. Keď dnes niekoho stretneš na chodbe, pozdrav. Normálne, bez očakávania, bez urazenia, ak neodpovie. Možno bude ticho a zatvári sa prekvapene. A možno o sekundu neskôr potichu odpovie.
Nie preto, že si ho vychoval. Len si mu na chvíľu pripomenul, že toto kedysi bývalo normálne.
