V utorok večer som si sadol do kina na film Michael bez veľkých očakávaní – skôr zo zvedavosti, či si takéto dielo ešte dnes trúfne ísť až na hranu, alebo sa zase v polovici otočí a zahrá to na istotu.
Prvých pár scén ma vtiahlo viac, než som čakal. Nepôsobilo to ako uhladený výber najväčších hitov, skôr ako pokus ísť aj mimo komfortnú zónu. Lenže postupne to začalo mäknúť.
Otázky zostali visieť niekde bokom a film sa začal opierať o to, čo má isté – hity, momenty, ktoré fungujú na prvú. Ako keby si niekto v zákulisí povedal, že ďalej už netreba ísť.
Sedel som tam a nešlo mi o to, či je Jackson vinný alebo nie. To teraz neriešim. Ale tie veci okolo neho existujú. Sú súčasťou jeho príbehu, či sa nám to páči alebo nie. A ten film sa im jednoducho vyhol. Nie úplne, ale presne tak, aby sa nič nepokazilo.
Nie je to o tom, že by to nevedeli natočiť. Nechceli riskovať. Lebo keď otvoríš túto tému naplno, už to nie je len film. Sú to právnici, zmluvy, peniaze, problémy. Veľa problémov.
Tak to radšej osekáš. Trochu obídeš. Trochu zahmlíš. A výsledok? Funguje to. Ale nie je to celé.
Michael je presne tento prípad. Dobre urobený film, ktorý si dáva pozor, aby nič nepokazil. Lenže tým pádom nepovie všetko, čo by povedať mal.
A mne z toho vyšiel taký zvláštny pocit. Nie sklamanie v zmysle „zlý film“. Skôr pocit, že som videl verziu príbehu, ktorá prešla kontrolou a bola bezpečná.
Dnes sa stále hovorí o slobode, o tom, že sa môže povedať všetko. Lenže potom príde konkrétny prípad a zistíš, že niektoré veci sa síce povedať dajú, ale nie každý si to môže dovoliť.
Nie kvôli cenzúre. Príčinou je cena.
