Prvé dni ma to znervózňovalo. Idem na skútri, snažím sa sledovať cestu, lebo okolo mňa sa deje viac vecí naraz, než je človek zvyknutý, a spoza chrbta sa zrazu ozve krátke zatrúbenie. O pol minúty ďalšie a s pribúdajúcim časom tie časté klaksóny vnímam veľmi intenzívne.
Moja prvá reakcia bola čisto slovenská: čo sú všetci takí podráždení?
Na Bali chodievam opakovane, vždy sa zdržím takmer tri týždne a je to asi miesto, kam sa vraciam najradšej. Nie preto, že by som sa tam cítil ako doma, to by bolo prehnané, ale človek si za tie roky vytvorí svoje radosti a istoty. Mám tam pár kamarátov, obľúbené miesta, viem, kde sa dobre najesť, ktoré cesty bývajú podvečer úplne plné, a ktoré nie. A tiež som pochopil, že niektoré veci sú tam jednoducho iné.
Doprava patrí medzi ne.
Keď ju človek zažije prvýkrát, ľahko nadobudne pocit, že toto nemôže fungovať. Úzka cesta, oproti rad áut, z oboch strán skútre, pri krajnici deti v školských uniformách, niekde pes, inde malý obchod a do toho všetkého sa tlačí ďalší vodič, ktorý sa ešte zmestí… A celé sa to vo farebnom hluku spôsobenom častejším trúbením akosi hýbe dopredu.
Až neskôr som si začal všímať, že tie krátke klaksóny tam neznejú nahnevane. Niekto vás ide predbiehať, iný vychádza zo zákruty, ďalší len dáva vedieť, že je za vami. A nikto sa nemračí, že má kvôli tým zvukovým signálom pokazený deň.
Skôr to celé pôsobí tak, akoby si ľudia len hovorili: registruj ma, som tu.
Neidealizujem Bali. Premávka tam vie byť únavná a sú dni, keď si večer rád vydýchnem, že už nikam nemusím. Občas je to neprehľadné a určite nie vždy bezpečné. Napriek tomu si nepamätám veľa momentov, keď by som za tým zvukom cítil nervozitu.
A potom sa vrátim domov.
Niekde na križovatke vodič zaváha o sekundu dlhšie a hneď sa ozve klaksón. Niekto pomalšie parkuje, iný sa nerozbehne presne podľa predstáv nerváka za sebou. Ten tón je iný a jeho význam väčšinou pochopím okamžite.
Nie „som tu“. Skôr niečo medzi „pohni sa, zavadziaš“.
Z Bali prichádzam vždy usmiaty, oddýchnutý, vozím sa pomalšie. A citlivejšie si všímam vždy to isté. Že u nás netrúbime len na autá, ale aj mimo ciest. Slovom, gestom - jeden na druhého.
Potom si spomeniem na tie úzke cesty niekde pri Ubude alebo Canggu, na skútre, chaos, krátke klaksóny a ľudí, ktorí sa na seba napriek tomu nehnevajú. A som rád, že niekde tam ďaleko existuje miesto, z ktorého sa vraciam domov pokojnejší a možno aj trochu lepší.
