Auto predo mnou spomalí, dá smerovku a chystá sa zabočiť. Nič výnimočné. Lenže namiesto plynulého manévru sa najprv vysunie do vedľajšieho pruhu, akoby za sebou ťahalo príves s člnom.
Za volantom pritom nesedí vodič nákladnej súpravy, ale človek v bežnom osobnom aute. Auto už zatáča doprava, no stále si berie kus vedľajšieho pruhu. Pribrzdím. Nie preto, že by sa inak nedalo. Niekto len zatočil pohodlnejšie, než musel.
Väčšie auto, väčší nárok?
Pri veľkých SUV to vidno najviac. „Veď okolie sa prispôsobí.“ Lenže väčšie auto neznamená väčší kus ulice. „Kam sa tlačíš?“ poviem si v duchu.
Kamiónu alebo autobusu pri ostrom odbočení rozumiem. Náves sa v zákrute nespráva ako osobné auto. Mestské SUV však nie je súprava s drevom, hoci niektorí s ním tak odbočujú.
Ak niekto pri bežnej zákrute pravidelne potrebuje aj susedný pruh, zvyčajne to nie je fyzika auta. Skôr naučený zlozvyk. A nie, netýka sa to iba veľkých áut. Občas to isté predvedie aj malý hatchback a vtedy je to už skoro paródia na autobus.
Stačí držať svoj pruh
Chyba sa môže stať každému: niekedy je na rohu zle odstavené auto alebo sa do toho pripletie chodec. Jasné, mesto nie je cvičisko z autoškoly, no v princípe to má byť jednoduché. Držím sa vo svojom pruhu, včas ukážem smer a ostatní nemusia hádať, čo spravím o sekundu neskôr.
Pravidlá totiž hovoria suchým jazykom: ak zasahuješ do vedľajšieho jazdného pruhu, nesmieš ohroziť ani obmedziť toho, kto sa v ňom pohybuje. V bežnej reči: cudzí kus cesty si nemožno prirátať k vlastnému autu. Ulica sa nerozšíri len preto, že niekto sedí vyššie nad asfaltom a ráta s tým, že ostatní si ho predsa všimnú.
A ak vodič pri obyčajnom zabočení pravidelne potrebuje dva pruhy, možno problém nie je v aute.
Skôr v sebavedomí za volantom.
