V sobotu prešiel centrom Prahy ďalší Pride. Pred necelým mesiacom ho mala Bratislava, o desať dní prídu na rad Košice. Dúhová sezóna teda ešte zďaleka neskončila.
Prechádzam fotografie. Dúhové vlajky. Ľudia v bežnom oblečení. Rodiny. Mladí, starší, dvojice, skupinky.
A potom aj iné fotografie. Výrazné kostýmy, odhalené telá, extravagancia. Veci, v ktorých by som ja osobne nešiel ani vyniesť smeti. Ale ja nie som veľmi dobrý etalón módnej odvahy.
Pri podobných záberoch mi už roky napadá jedna vec. Naozaj toto homosexuálom pomáha?
Nie preto, že by mi prekážali homosexuáli. Medzi mojimi kamarátmi a známymi sú aj ľudia s inou sexuálnou orientáciou. Keď sa s nimi rozprávam, väčšinou riešime presne to isté ako s ostatnými. Robotu, vzťahy, peniaze, dovolenky, kto koho naštval a kam pôjdeme na pivo. Sexuálna orientácia je pritom asi taká zaujímavá ako farba očí.
A potom príde Pride a zrazu sa dostane veľmi dopredu.
Fotografia rozhodne skôr ako text
Na tohtoročný Dúhový Pride v Bratislave prišlo 18. júla podľa odborného odhadu okolo desaťtisíc ľudí. Pochod prebehol pokojne.
Nebola to hŕstka exhibicionistov pochodujúca mestom.
Lenže tisíce obyčajne oblečených ľudí sú pre fotografa menej lákavé než jeden človek v kostýme, pri ktorom si polovica Facebooku okamžite otvorí komentáre.
Médiá za to ani nemusíme automaticky viniť. Nápadný obraz je jednoducho nápadný obraz. Výsledok však môže byť zvláštny.
Na námestí máte tisíce rôznych ľudí, ale človeku, ktorý tam nebol, môže po podujatí zostať pred očami najvýstrednejšia časť.
A toto mi na Pride prekáža.
Nie to, že taký človek existuje, že má právo obliecť si, čo chce. Skôr otázka, čo chceme takýmto pochodom dosiahnuť.
Pride nechce byť iba párty
Organizátori bratislavského Pride si tento rok zvolili tému odvahy. Hovorili o tom, že pre mnohých kvír ľudí je odvahou žiť slobodne, byť viditeľní a otvorene hovoriť o svojich životoch. To je legitímny cieľ.
Ak však chcem meniť postoje spoločnosti, forma nie je nepodstatná. Musím sa zaujímať aj o to, čo z môjho posolstva ľudia nakoniec uvidia.
Nemyslím presvedčeného homofóba. Ten si dôvod na nenávisť nájde, aj keby Pride tvorilo päťsto účtovníkov v sivých oblekoch.
Zaujíma ma niekto iný. Človek, ktorý homosexuálov nechce prenasledovať ani im nadávať, ale nemá pevný názor na ich manželstvá, partnerstvá či ďalšie práva.
O takého človeka sa podľa mňa hrá.
Potom som narazil na číslo 80
A moja jednoduchá teória začala škrípať.
Podľa veľkého prieskumu Agentúry Európskej únie pre základné práva patrí Slovensko medzi krajiny, kde je vyhýbanie sa držaniu partnera rovnakého pohlavia za ruku mimoriadne časté. Robí to približne 80 percent opýtaných LGBTIQ ľudí.
Predstavme si teda chlapa, ktorý celý rok rozmýšľa, či môže svojho partnera chytiť na ulici za ruku. A potom mu počas Pride vysvetlíme, že by bolo lepšie, keby to s viditeľnosťou veľmi nepreháňal, lebo tým môže podráždiť väčšinu.
To už neznie tak dobre.
Ak tolerancia znamená „pokojne buď homosexuál, len nech to na tebe nevidím“, niečo jej chýba.
A čo my heterosexuáli?
Aj tu som sa pristihol pri pohodlnej skratke. Heterosexuáli predsa svoju sexualitu nevystavujú tak okato.
Naozaj?
Reklamy predávajú cez ženské telá, videoklipy sexualitu veľmi neskrývajú, páry sa na uliciach bozkávajú a na rozlúčkach so slobodou sa dejú veci, ktoré by som na Námestí slobody vidieť nepotreboval.
Muž kráčajúci so ženou za ruku pritom vôbec neuvažuje nad tým, že verejne demonštruje svoju heterosexualitu. Je väčšinová, preto ju takmer nevnímame.
Dvoch mužov za ruku si všimneme okamžite, to je fér priznať.
Rovnako ako je podľa mňa fér povedať, že príliš explicitná sexualita vo verejnom prostredí mi môže prekážať bez ohľadu na to, či ju predvádza homosexuál alebo heterosexuál.
Rovnaký meter.
Ani gej v obleku všetko nevyrieši
Politológ Philip Jones skúmal, či homosexuálom pomáha, keď sú verejnosti predstavovaní ako čo najkonvenčnejší ľudia žijúci monogamné vzťahy podobné heterosexuálnym párom.
V dvoch experimentoch mala takáto prezentácia na postoje heterosexuálov a podporu práv LGB ľudí nulový až veľmi malý účinok.
Ešte zaujímavejšie dopadol výskum prvého Pride v konzervatívnom Sarajeve. Po pochode tam medzi ľuďmi v jeho okolí podpora LGBT aktivizmu vzrástla, hoci celoštátne sa tento efekt nerozšíril.
Jednoduchá rovnica menej extravagancie = viac tolerancie teda nefunguje.
Jedna otázka mi však zostala
Stále si myslím, že niektoré prejavy na Pride sú zbytočne teatrálne. Niektoré mi pripadajú nevkusné. Pri iných mám pocit, že spoločenské posolstvo prekryje snaha šokovať.
A nemyslím si, že tým niekomu upieram právo byť homosexuálom.
Rovnako by som kritizoval heterosexuálnu akciu, ktorej mediálny obraz by ovládla prehnane sexualizovaná šou.
Pride má právo byť farebný, hlučný, extravagantný a provokatívny. A ja mám právo povedať, že nie každá provokácia podľa mňa pomáha tomu, čo chce dosiahnuť.
Po tom všetkom mi však prekáža ešte viac, keď sa z desaťtisíc ľudí vyberie jeden najvýstrednejší človek a niekto si podľa neho vytvorí názor na homosexuálov.
Pretože homosexuáli, ktorých poznám ja, nechodia po meste v kostýmoch z Pride. Chodia do práce. Nakupujú. Nadávajú na ceny. Riešia partnerov. Tešia sa na dovolenku. Niekedy sú sympatickí a niekedy lezú človeku na nervy.
Presne ako heterosexuáli.
Možno by zo všetkého malo byť najviac vidieť toto.
