Pohľad na ľudí bez strechy nad hlavou už mnohých nevyruší. Oveľa nepríjemnejšie je zistenie, ako rýchlo sme si zvykli brať to ako niečo, čo jednoducho patrí k mestu a veľmi sa s tým vraj nedá pohnúť. Pritom výrazne menší rozsah bezdomovectva by bol úplne realistický – len nie cez spôsob, ktorý už roky skôr spravuje následky, než by riešil príčiny.
V Bratislave stretávam tých istých ľudí celé mesiace. Niekedy ich vidím na tom istom mieste tak dlho, až si človek začne klásť otázku, či sme naozaj za tie roky nevymysleli nič lepšie než tváriť sa, že pomoc znamená len ďalší prežitý deň.
O tejto téme sa u nás zvykne hovoriť dvoma úplne opačnými jazykmi. Jedni vidia predovšetkým tragédiu človeka a rozprávajú o empatii, druhí sledujú hlavne neporiadok, hluk či pocit ohrozenia, pričom oba pohľady majú jednu nepríjemnú spoločnú vlastnosť – zvláštne pohodlie, lebo ani jeden netlačí na praktické riešenia.
Pravda býva menej sentimentálna a zároveň menej tvrdá, než si radi nahovárame. Ľudia bez strechy nad hlavou totiž nie sú iba problémom lavičiek, staníc či parkov, ale najmä dôsledkom systému, ktorý sa rozpadá na viacerých miestach naraz – v bývaní, v sociálnych službách, v zdravotníctve, práci s dlhmi aj s duševným zdravím. A keď tieto svety medzi sebou poriadne nekomunikujú, človek začne kolovať v podivnom kruhu: chvíľu chodník, potom nocľaháreň, nemocnica, krízové centrum a napokon návrat tam, kde to celé začalo. My tomu často hovoríme pomoc, hoci to miestami pripomína drahé spravovanie biedy.
Najprv by sme si mali priznať niečo, čo sa politikom ani samosprávam veľmi nechce hovoriť nahlas: ani poriadne nevieme, aký veľký problém vlastne riešime. Oficiálne štatistiky zachytávajú najmä tých viditeľných, ktorých míňate pri obchodných centrách alebo v podchodoch, lenže veľká časť núdze ostáva skrytá v preplnených podnájmoch či u známych na gaučoch. A rozdiel medzi jednotlivými odhadmi rozhoduje o tom, či štát vie, koľko bytov, pomoci a peňazí treba – alebo len strieľa od boku.
Rovnako si treba prestať nahovárať, že nocľaháreň je riešenie. Predstavuje iba zabrzdenie pádu, čo je potrebné, ale stále málo, pretože spoločnosť nemôže považovať za úspech situáciu, v ktorej človek síce v zime nezamrzne, ale na jar sa ocitne presne tam, kde bol v decembri. Aj mestá priznávajú, že krízové kapacity pokrývajú len zlomok potreby, no napriek tomu sa správame, akoby cieľom bolo mať viac postelí na noc, namiesto toho, aby ich ľudia jednoducho prestali potrebovať. Niekedy to pôsobí, akoby cieľom nebolo problém vyriešiť, ale len ho mať dosť ďaleko od očí.
A potom prichádza slovenská verzia skúšky charakteru, ktorú poznáme skoro vo všetkom. Najprv sa daj dokopy, potom ti pomôžeme. Buď triezvy, vybav si papiere, funguj. A až potom možno dostaneš šancu na normálny život. Lenže človek bez stability zväčša nedáva stabilitu, podobne ako človek bez adresy len ťažko vybaví papiere a bez pocitu bezpečia málokto úspešne zápasí so závislosťou. Vzniká začarovaný kruh, ktorý sa tvári ako systém, ale funguje skôr ako nekonečná čakáreň.
Niektoré krajiny pochopili, že poradie treba otočiť. Napríklad Fínsko stavilo na jednoduchú logiku: najprv bývanie, až potom ostatné problémy. Nie z naivity, ale z praktickosti – človek pod vlastnou strechou má väčšiu šancu začať fungovať než ten, kto večer rieši, kde prespí.
Aj na Slovensku existujú menšie projekty, ktoré ukázali, že podobný model vie fungovať, lenže problém neleží v kvalite nápadu, ale v jeho smiešnej mierke. Keď niečo pomôže desiatkam a tisíce ostávajú bokom, nemožno hovoriť o stratégii. To je skôr pilot, ktorý sa všetkým páči, len nikto nechce zaplatiť pokračovanie.
Medzitým pokračuje tradičná slovenská disciplína – prehadzovanie zodpovednosti. Mestá hovoria o nedostatku bytov a kompetencií, štát sa tvári, že ide hlavne o lokálnu záležitosť, a výsledkom je situácia, keď všetci komentujú, ale nikto nerieši.
Samozrejme, existuje aj populárny mýtus, že ľudia bez domova nechcú pomoc. Niektorí naozaj nechcú a netreba predstierať opak, lenže väčšina sa do tejto situácie dostala kombináciou dlhov, rozpadu vzťahov, psychických problémov, straty zamestnania či závislostí – teda vecí, ktoré by poriadne zamávali aj s človekom, ktorý si dnes myslí, že jemu sa nič podobné stať nemôže. A systém im často ponúkne akurát formulár, poradovník a zopár viet, ktoré znejú ako zdvorilé odmietnutie.
Ďalší omyl spočíva v predstave, že tento stav je lacný. Nie je. Náklady sa len rozlejú medzi nemocnice, políciu, zásahy, väznice a sociálne služby, takže ich nevidno pokope, a práve preto si veľa ľudí myslí, že nerobiť nič vlastne nič nestojí. Keď sa to však spočíta, neraz vyjde lacnejšie človeku pomôcť dostať sa späť do bývania, než ho roky spravovať na ulici ako nekonečný spoločenský problém.
Čo by teda fungovalo? Menej konferencií, stratégií a múdrych viet do televízie, viac konkrétnych krokov. Dostupné nájomné bývanie, ktoré nebude fungovať len na papieri a v predvolebných rečiach. Pomoc pri dlhoch skôr, než človeka vyhodia z bytu. Systém, kde človek nebehá medzi štyrmi dverami, pričom každý rieši len malý kus jeho problému. A áno, aj pravidlá. Pomoc nemôže fungovať bez hraníc. Lenže žiadať disciplínu od človeka, ktorý večer nevie, kde prespí, býva asi tak realistické, ako kričať na topiaceho sa, aby najprv ukázal správny plavecký štýl.
Tu sa ukazuje ešte jeden slovenský paradox. Verejnosť nechce ľudí na ulici, ale často nechce ani riešenia vo vlastnom susedstve. Nepáči sa jej chaos, no sociálne bývanie či investície už znejú menej príťažlivo. Takto to však nefunguje: buď budeme túto realitu ignorovať a stretávať ju denne, alebo si priznáme, že niečo stojí aj snaha ju zmeniť.
Najväčšia slabina nespočíva v tom, že by sme nevedeli, čo funguje. Vieme to. Máme dáta, skúsenosti aj príklady zo zahraničia. Stále však radšej hovoríme o osobnom páde jednotlivca, než by sme si priznali, že príliš často ide o dôsledok systému, ktorý nechá človeka spadnúť hlbšie, než by musel.
Raz možno nebude najväčšou hanbou pohľad na človeka bez domova. Ale zistenie, že sme roky vedeli, čo funguje – a napriek tomu si zvykli odvracať zrak.
