Minule som v aute počúval rádio a pri jednej vete sa normálne zasmial. Bolo v nej niečo až príliš presné pre dnešnú dobu. Išlo o obyčajný rozhovor o školách, a o tom, prečo je čoraz ťažšie dostať mladých učiteľov do tried.
Moderátor bol evidentne človek, ktorý si dáva záležať na formuláciách. Ten typ, čo nechce nikoho obísť, ani nechtiac posunúť bokom. Preto stále zaznievalo: „učitelia a učiteľky“, „riaditelia a riaditeľky“, „žiaci a žiačky“. Dobre. Zaregistruješ to a ideš ďalej. Svet sa mení, spôsob vyjadrovania tiež, netreba sa pri každej novinke tváriť, že sa rúca civilizácia.
Lenže potom som normálne vyprskol.
Hosť v štúdiu, muž okolo päťdesiatky, rozprával o vlastnej profesii a v jednej vete zo seba dostal toto: „Keby som to mal hodnotiť ja ako učiteľ alebo učiteľka…“
Krátke ticho.
„… vlastne ako učiteľ.“
Na sekundu som mal pocit, že sa zaseklo celé to naše dnešné opatrné narábanie so slovami. A napadlo mi, či sme sa v snahe byť čo najpresnejší nezačali trochu zamotávať sami do seba.
Úplne rozumiem tomu, prečo sa tieto zdvojené pomenovania rozšírili. Je za nimi jednoduchá myšlienka: nikoho neprehliadnuť, a že sa to má odraziť aj v reči. To samo osebe dáva logiku.
Skús si však niekedy vypočuť dlhší rozhovor. Lekári a lekárky. Poslanci a poslankyne. Kolegovia a kolegyne. Diváci a diváčky. Moderátori a moderátorky. V jednej vete úplne v poriadku, v druhej tiež. Po desiatich minútach však už takmer nesleduješ obsah, ale mechaniku správnosti.
Naozaj sa rešpekt rodí práve tu? Pri jednom slove navyše?
Poznám ľudí, ktorí úplne prirodzene povedia „učitelia“ a správajú sa férovejšie než polovica internetu dokopy. A aj takých, ktorí dôsledne hovoria „kolegovia a kolegyne“, no po pár minútach rozhovoru cítiš všetko možné, len nie slušnosť.
Ten moment v aute ma fakt pobavil. Nie výsmešne, skôr trochu smutno-komicky. Muž, ktorý celý život učí, sa na sekundu zarazí, pretože sa snaží byť jazykovo taký dôsledný, až sa pristihne, že o sebe chvíľu hovorí v mužskom aj ženskom rode zároveň.
Veľa rokov toto nikto veľmi neriešil a svet sa nezrútil. Keď sa povedalo „lekári“, málokto mal pocit, že ženy zmizli z nemocníc. Pri slove „učitelia“ si človek normálne predstavil zborovňu plnú rôznych ľudí, nie čisto mužský internát.
Možno sme si len v niektorých debatách začali pliesť dve rozdielne veci: slušnosť a jazykovú disciplínu. Lebo rešpekt sa predsa nezačína v slovníku. Dôležitejšie je, ako sa človek správa doma, v práci, v úplne obyčajných situáciách, keď sa nikto nepozerá.
A tak mi tá veta z rádia zostala v hlave dlhšie, než by som čakal.
„Ja ako učiteľ alebo učiteľka… vlastne ako učiteľ.“
V jednej sekunde ukázala, kam sa občas vieme dostať, keď sa príliš sústredíme na správnosť a trochu menej na prirodzenosť.
Lebo úprimne — medzi niekým, ktorý povie len „učitelia“ a správa sa férovo, a človekom, ktorý poctivo vyráta všetky rody, no správa sa ako idiot, si asi väčšina z nás vyberie toho prvého.
