Po daždi sa problém ukáže veľmi rýchlo. Zelený trávnik medzi chodníkom a zastávkou sa zmení na hnedú jazvu. Vyšliapaný pás, ktorý tam ešte nedávno nebol, má zrazu jasný smer, a o pár dní po ňom chodí polovica ulice.
Má to aj meno – „desire path“ - cesta túžby. Najkratšia, najpohodlnejšia - znie to skoro romanticky.
V realite je to len blato.
Ako vlastne vzniká
Nie je za tým žiadna veľká veda. Stačí pár ľudí, ktorí si povedia: „veď čo, skrátim si to“. Podľa rôznych pozorovaní stačí približne pätnásť prechodov a vznikne viditeľná stopa, ktorá začne lákať ďalších.
Pätnásť ľudí – vyšliapaná tráva
Sto ľudí – blato
Tisíc ľudí – trvalý problém
Potom sa už taký chodník mení do pôvodného stavu len veľmi ťažko, lebo keď raz vznikne, ľudia ho začnú brať ako normálnu cestu.
Prečo je to väčší problém, než sa zdá
Na prvý pohľad je to banalita, len škaredý pás hliny medzi dvomi chodníkmi. Lenže v realite sa deje viac: pôda sa zhutňuje, voda sa nevsiakne, ale ostáva stáť alebo steká preč, tráva prestane rásť, korene nemajú priestor ani kyslík. Postupne mizne zeleň aj schopnosť mesta trochu sa schladiť počas horúčav.
Inými slovami – zničíme kus priestoru, ktorý mal robiť mesto príjemnejším.
A čím viac blata vznikne, tým rýchlejšie sa problém rozširuje. Ľudia začnú obchádzať najhoršie miesto bokom, chodník sa rozšíri a z úzkej stopy je zrazu veľká hnedá plocha.
Najzaujímavejšie je, že to nie je len o lenivosti, je za tým pohodlnosť, zvyk, aj zlé plánovanie. Pretože niekedy vyšliapané cestičky hovoria nepríjemnú pravdu: tadiaľ mal viesť normálny chodník od začiatku.
Ako tomu zabrániť
Mestá v zahraničí to už dávno pochopili. Namiesto toho, aby bojovali proti ľuďom, najprv sledujú, kadiaľ prirodzene chodia, a až potom tam budujú chodníky. Samozrejme, nie všade sa to dá vyriešiť takto. Niekde pomôžu nízke ploty, kríky alebo obrubníky, inde spevnený povrch namiesto bahna.
Lenže najťažšie riešenie je úplne iné. V skutočnosti totiž nejde len o problém mesta, ale aj o spôsob nášho rozmýšľania. Presne ten istý typ správania ako ísť načierno v MHD, predbehnúť sa v rade, alebo povedať „veď nejako sa to vybaví“. Malé skratky, drobné „veď čo“. Lenže keď tak robí každý, už to nie sú drobnosti.
A tie blatové chodníky sú vlastne celkom presný obraz toho, ako fungujeme. Nechce sa nám urobiť pár krokov navyše – a potom sa čudujeme, že verejný priestor okolo nás vyzerá zle.
-----
Keď teda pôjdeš nabudúce cez trávnik a skrátiš si cestu o sedem sekúnd, možno si polož jednoduchú otázku: Naozaj som si tým zlepšil deň? Alebo som len pridal ďalší centimeter k blatu, na ktoré sa budem neskôr sťažovať?
