Štát nepokazili len politici. Kazíme si ho sami.

Sú dni, keď je nadávať na štát takmer národný šport. Úrady, politici, policajti... V krčme, v aute, na Facebooku. Všetci vieme, kde to nefunguje a často máme pravdu.

A potom príde obyčajný deň.

Stojíš v rade na dopravnom inšpektoráte. Dlhý, pomalý, otravný.
A zrazu niekto „len na chvíľu“ prebehne dopredu. Pozná meno, má kontakt. A ty si povieš – keby som mohol, spravím to tiež.

Technická kontrola? „Dá sa to vybaviť.“ Veď auto by možno prešlo… alebo nie, ale načo riskovať. Niekto to zariadi.

Policajt ťa zastaví a ty vieš, že si to prehnal. Prvá myšlienka? Nie „moja chyba“. Ale „nedá sa to nejako… vyriešiť?“

Remeselník ti povie cenu. S papierom a bez, bez papiera lacnejšie. Usmeješ sa. Dohodnuté.

MHD. Nemáš lístok, veď možno dnes revízor nepríde. A keď príde? Smola. Ale možno nie.

Sedím s chalanom, riešime vodičák na veľkú motorku. A on úplne vážne: „To sa dá spraviť do týždňa. Menej jázd, menej teórie, zaplatíš a ideš. Načo sa s tým babrať.“ Pozerám naňho - on to nemyslí ako podvod, ale ako normálnu možnosť. Rýchlejšie, pohodlnejšie, bez čakania. A potom ten istý človek nadáva na cesty, nehodovosť, na to, že „tu si každý robí, čo chce“.

Kde presne v tomto celom začína ten „zlý štát“? Lebo štát nie je niekde hore. Nie je to skupina ľudí v oblekoch, odrezaná od reality. Štát sme my, presne v týchto momentoch.

V rade, kde si povieme „veď len tentoraz“, v pokute, ktorú skúšame uhrať, v skúške, ktorú chceme mať bez námahy.

Je jednoduché ukazovať prstom na politikov, na kohokoľvek, kto je práve hore. Lenže oni nevznikli vo vákuu, vyrástli z toho istého prostredia, z rovnakého „veď to tak chodí“. Politik, ktorý ohýba pravidlá, je len verzia občana, ktorý to robí v menšom.

Ak chceme štát, ktorý funguje normálne, nestačí to napísať na Facebook.
Ani ponadávať si pri pive.

Začína to v banálnych situáciách. V rade, kde zostaneš stáť, v pokute, ktorú zaplatíš, v práci, ktorú si necháš normálne vyfakturovať, v lístku, ktorý si kúpiš, aj keď „by to možno prešlo“.

Nie je to hrdinstvo, ale základ.

A áno, je to nepohodlné. Niekedy drahšie, pomalšie, niekedy máš pocit, že si jediný, kto to robí normálne.

Lenže presne tam sa rozhoduje.

Štát sa nemení len zákonom, ale aj zvykom. A ten si vytvárame my.