Na terase býva plno. Dobré autá, dobré oblečenie, rozhovory, ktoré znejú trochu dlhšie, než tie naše, keď pozeráme na hodinky alebo parkovací lístok.
Pred pár dňami som tam chvíľu čakal na kamaráta a začal sa obzerať. SUV tesne pri priechode pre chodcov. Ďalšie auto “na blikačkách” nakrivo - vodič zjavne v polovici parkovania stratil záujem dokončiť to poriadne. A jedno stálo tak blízko križovatky, až mi napadlo, že tam asi muselo ísť o niečo vážne.
Nešlo. Len o večeru.
Keď má človek prácu ako ja, a trávi v centre mesta celé dni, začne si všímať drobnosti. Nie som citlivejší alebo múdrejší, len sa na mesto pozerám zblízka a trochu zospodu. Či niekomu nezavadziaš, ako prejde kočík a či kvôli autu nemusí niekto zísť z chodníka.
Preto ma občas prekvapí iná vec, nie samotné parkovanie. Dvere sa zatvoria, auto žmurkne smerovkami, človek sa ani veľmi nerozhliadne a kľudne odíde na terasu. Bez náznaku rozpakov, bez malého zaváhania, ktoré väčšina z nás občas pozná, keď vie, že niečo urobila trochu na hrane.
Ja v tých momentoch skôr vidím pokoj človeka, ktorý je zvyknutý, že sa nič nestane. Že jeho SUV môže zostať na chodníku, zavadzať a komplikovať priestor ostatným.
A človeka nakoniec neštve ani tak to auto. Skôr pocit, že jedni sa ešte stále snažia byť ohľaduplní — a druhí si pomaly zvykli, že pravidlá aj priestor okolo nich patria hlavne im.
