Posledné dni narážam na čudnú zbierku príbehov o auguste 1968.
V jednom nám Červená armáda vraj zabránila v „majdanizácii“ Československa a na ďalších dvadsať rokov nás zachránila pred nezamestnanosťou, drogami, rozkrádaním a Spojenými štátmi. V druhom stáli pri našich hraniciach vojská NATO a Sovietsky zväz iba reagoval na bezprostrednú západnú hrozbu. V treťom bola Pražská jar obyčajnou hádkou dvoch komunistických klanov a Moskva poslala tanky na pomoc tomu, ktorý jej sľúbil výhodnejší obchod.
Keby išlo o tri bizarné statusy, asi by som nad nimi mávol rukou.
Lenže podobných príspevkov sa pri výročí 21. augusta objavuje viac. A hlavne – ich základný kameň som už niekde videl.
Toto nie je nový príbeh
V roku 2015 odvysielala ruská štátna televízia Rossija 1 dokument, ktorý sovietmi vedenú inváziu Československa vysvetľoval ako ochranu pred pripravovaným prevratom a agresiou NATO. Česká diplomacia si preň predvolala ruského veľvyslanca a slovenské ministerstvo zahraničia vtedy hovorilo o prepisovaní histórie.
O dva roky neskôr prišla televízia Zvezda patriaca pod ruské ministerstvo obrany ešte s krajším príbehom. Československo malo byť Sovietskemu zväzu za rok 1968 vlastne vďačné, pretože vstup vojsk údajne zabránil Západu uskutočniť prevrat podobný neskorším „farebným revolúciám“. V texte sa Pražská jar dokonca prepájala s ukrajinským Majdanom. Po protestoch článok zo stránky zmizol.
A teraz si znovu prečítajme facebookový obrázok z roku 2026:
„Červená armáda zabránila majdanizácii ČSSR.“
Náhoda? Možno.
Nemám dôkaz, kto vyrobil každý takýto status alebo obrázok. Neviem, či niekomu na Slovensku niekto z Moskvy posiela ráno námety a večer kontroluje splnenie úlohy. A nechcem si dôkazy vymýšľať len preto, že sa mi výsledok nepáči.
Viem však niečo iné. Príbeh, ktorý sa dnes šíri na slovenských sociálnych sieťach, má v ruskom propagandistickom priestore veľmi konkrétnych predchodcov.
Je vystavaný šikovne a nemusí byť celý vymyslený.
Vo Francúzsku boli v roku 1968 násilné protesty. V západnom Nemecku tiež. Alexander Dubček bol komunista. Pražská jar sa začala ako reforma komunistického systému zvnútra. V KSČ existovali súperiace skupiny.
Všetko pravda.
Lenže potom sa tieto pravdivé tehly poskladajú do domu, ktorý nikdy nestál.
Dubček bol komunista. To z tankov nerobí pomoc
Alexander Dubček neplánoval z Československa vytvoriť západnú liberálnu demokraciu podľa dnešných predstáv. Nechystal ani vystúpenie z Varšavskej zmluvy. Naopak, svoju vernosť socialistickému bloku opakovane deklaroval. Pražská jar však postupne uvoľnila cenzúru, médiá, verejnú diskusiu a priestor spoločnosti, ktorý už komunistická strana nedokázala držať tak pevne ako predtým. Práve to bolo pre Moskvu problémom.
Potom prišla noc z 20. na 21. augusta.
Československé vedenie si neobjednalo pol milióna zahraničných vojakov ako donášku pizze. Existoval tajný pozývací list skupiny konzervatívnych komunistov, ale nešlo o rozhodnutie vlády ani legitímnych ústavných orgánov krajiny. Dubček a ďalší predstavitelia štátu boli zatknutí a odvlečení do Moskvy.
A ľudia zomierali.
Historický výskum dnes eviduje 137 mŕtvych do konca roku 1968, približne 500 ťažko zranených a stovky ľahko zranených. Ľudia boli zastrelení, prejdení vojenskou technikou, zabití črepinami či pri ďalších incidentoch spojených s okupáciou.
Sovietske vojská potom nezostali pár týždňov, kým nás údajne „zachránili“. Ich Stredná skupina zostala v Československu až do roku 1991.
To sú fakty.
O Dubčekových schopnostiach sa môžeme hádať ďalších päťdesiat rokov. O kvalite socializmu s ľudskou tvárou pokojne tiež. O tom, či bol tank v cudzej krajine tankom, už veľa priestoru na filozofiu nevidím.
Dokonca aj Putin kedysi vedel, čo sa stalo
V roku 1993 Boris Jeľcin označil inváziu za útok na suverénny štát a okupáciu. A v roku 2006 v Prahe povedal Vladimir Putin, že dnešné Rusko síce za udalosti roku 1968 nenesie právnu zodpovednosť, ale morálna zodpovednosť existuje. Zároveň sa prihlásil k Jeľcinovmu hodnoteniu udalostí.
Takže sme sa dostali do zvláštneho bodu. Niektorí Slováci dnes obhajujú Brežnevove tanky horlivejšie, než ich pred dvadsiatimi rokmi obhajoval Vladimir Putin.
Okupáciu odsudzujú. Kremľu však nechávajú otvorené dvere
Naši najvyšší predstavitelia tento rok povedali k augustu 1968 veľa správnych viet.
Minister zahraničných vecí Juraj Blanár vyhlásil, že príchod vojsk nebol pomocou, ale okupáciou suverénnej krajiny. Povedal aj veľmi presnú vetu: medzinárodné vzťahy nemôžu byť založené na práve silnejšieho rozhodovať o slabšom.
Peter Pellegrini pripomenul dobu, keď o osude našej krajiny rozhodovala cudzia moc.
Robert Fico povedal, že „hrubá vojenská sila“ zahrdúsila pripravované zmeny.
Dobre. Lenže pri slovách by som neskončil.
Deň pred svojím prejavom o tom, že cudzia moc nesmie rozhodovať o slabšom, Blanár informoval o prípravách obnovenia slovensko-ruskej komisie pre hospodársku a vedecko-technickú spoluprácu. Hovoril o „pragmatickej spolupráci“ s Ruskom.
Robert Fico sa s Vladimirom Putinom stretáva v Moskve a Slovensko pod jeho vedením patrí medzi málo štátov Európskej únie, ktoré si udržiavajú intenzívne politické kontakty s Kremľom. V máji tohto roku bol Fico opäť v Moskve a rokoval s Putinom okrem iného o energetike.
Samotné rokovanie s Ruskom zo Slovenska zradcu nerobí. Diplomacia sa nerobí iba s priateľmi. Krajiny obchodujú aj so štátmi, ktorých politiku odmietajú, a premiér má právo hájiť slovenské ekonomické záujmy.
Lenže Fico zároveň ako prvý významný líder krajiny EÚ a NATO po ruskom útoku na Ukrajinu vystúpil v propagandistickej relácii ruskej štátnej televízie Rossija 1. Kritizoval tam západných partnerov Ukrajiny a prijal pozvanie do Moskvy.
A potom je tu minister pôdohospodárstva Richard Takáč, ktorý krátko po výročí okupácie začne vysvetľovať, že v roku 1968 predsa nešlo o vojská Ruskej federácie a že „najväčší počet vojakov bol z Ukrajiny“.
Lenže národnostné zloženie sovietskej armády nasadenej v Československu ani nepoznáme tak, aby sa takéto tvrdenie dalo seriózne vysloviť. A predovšetkým: neexistovala samostatná ukrajinská armáda, ktorá sa jedného rána rozhodla obsadiť Československo. Bola to sovietska armáda pod politickým vedením Sovietskeho zväzu. Historici na tento trik s prenášaním zodpovednosti na Ukrajincov upozorňujú už roky.
A Ľuboš Blaha?
Ten to aspoň veľmi neskrýva. Tento rok pri oznámení svojho pôsobenia na moskovskom MGIMO vyhlásil, že „Rusko je krásne, Rusko je múdre, Rusko je vyspelé“. Andrej Danko už predtým v rozhovore pre ruskú štátnu agentúru TASS označil Putina za veľmi rozumného a pragmatického človeka.
Môžeme týmto politikom veriť, že okupáciu z roku 1968 úprimne odsudzujú. Ja im tú možnosť neberiem.
Ale potom mám právo pýtať sa, prečo zároveň tak ochotne pomáhajú robiť dnešné Rusko politicky prijateľnejším práve v čase, keď vedie vojnu proti susednej krajine.
Tank nemusí prísť ako prvý
Nemyslím si, že sa zajtra ráno zobudíme a po meste pôjdu ruské tanky. Takto lacno strašiť nechcem.
Oveľa viac ma znepokojuje niečo, čo prichádza pred tankom oveľa skôr.
Predstava, že malá krajina vlastne nepotrebuje rozhodovať úplne sama. Že existuje nejaká väčšia, múdrejšia mocnosť, ktorá lepšie vie, čo je pre nás dobré. Že keď sa vydáme smerom, ktorý sa jej nepáči, má právo nás „zachrániť“. V roku 1968 sa tomu hovorilo bratská pomoc.
Dnes sa dá rovnaká myšlienka zabaliť do boja proti Bruselu, NATO, liberalizmu, amerikanizmu či do večného rozprávania o rusofóbii.
Mne je pritom úplne jedno, odkiaľ by taká mocnosť prišla. Nechcem Slovensko pod Moskvou. A nechcel by som ho ani pod Washingtonom, Pekingom či kýmkoľvek iným.
Chcem krajinu, ktorá o sebe rozhoduje sama a svoje spojenectvá si vyberá sama. Členstvo v Európskej únii alebo NATO môžeme kritizovať, meniť svoju politiku v nich a demokratickou cestou sa môžeme rozhodnúť aj inak.
V auguste 1968 sa nás nikto nepýtal. Prišli vojaci.
Preto mi tie statusy neprekážajú iba ako lož
História sa nedá zmeniť tým, že ju tisíckrát upravíme na Facebooku. Zmena však môže nastať v myslení spoločnosti po takomto falošnom prepísaní.
Človek, ktorý uverí, že sovietska okupácia bola vlastne dobre mienenou záchranou pred Západom, už spravil kus cesty k ďalšej myšlienke: že možno ani dnes nie je na ruskom zasahovaní do susedných štátov nič také strašné, pokiaľ Moskva povie, že ich iba chráni.
A preto má zmysel tie hlúposti vyvracať, hoci to niekedy vyzerá ako márna robota. Niektoré veci jednoducho musia zostať pomenované tak, ako sa stali.
Cudzia armáda prekročila naše hranice. Obsadzovala mestá. Ľudia zomierali. Vedenie štátu odviezli do Moskvy. Nasledovali roky normalizácie a sovietski vojaci tu zostali až do roku 1991.
To nebola pomoc.
A ak raz začneme tanku hovoriť pomoc, problém už nebude iba v tom, že sme zabudli na minulosť.
Budeme pripravení zopakovať ju.
Zdroje a ďalšie čítanie:
https://www.vhu.sk/6078-sk/vojenska-intervencia-v-auguste-1968/?utm_source=chatgpt.com
https://www.ustrcr.cz/uvod/rok-1968-na-webu-ustr/srpen-1968/obeti-okupace/?utm_source=chatgpt.com
https://history.state.gov/historicaldocuments/frus1964-68v17/d85?utm_source=chatgpt.com
https://demagog.sk/myty-o-invazii-v-roku-1968?utm_source=chatgpt.com
