Tento diel je prvou súčasťou možnej budúcej rubriky...
Mal som ho v hlave "nahodený" a rozpracovaný už dlhší čas... Nápad, že by to mohla byť rubrika, vznikol už cca v roku 2022. Ale zostalo to len tak visieť kdesi "v čakárni". Venoval som sa iným veciam... Musel som sa. V mojom živote ešte stále prevláda "musieť" nad "môcť".
A myslím si, že práve teraz je čas, aby som koncept článku dokončil.
Pretože na Slovensko sa začiatkom júla 2026 dostavia The Cure (majú vyhradený špeciálny deň na tohtoročnom hudobnom festivale Pohoda, 8. júla + 9. júla až 11. júla).
The Cure prichádzajú na Slovensko tak cca 30 až 35 rokov neskôr, než mali v skutočnosti prísť, ale niekto si určite povie: "Better late than never".
Ale je to veľké meškanie, priveľké meškanie. Ak niečo/niekto mešká až takto hrozne, je otázne, či to ešte napĺňa vôbec nejakú túžbu.
Ja osobne si ich koncert dnes už neviem užiť (a ani ma už nijako neláka na ňom fyzicky byť prítomný). Aj keď chcem byť milý a diplomatický, musím konštatovať, že The Cure sú už "značne za zenitom" a z Roberta Smitha sa stal "sentimentálny starý muž" (je šesťdesiatnik, má na to plné právo).
Pokúšal som sa nedávno (začiatkom júna 2026) pozrieť si záznam z ich (takmer 2,5-hodinového) vystúpenia na festivale Primavera Sound 2026. No, veľmi mi to nešlo... toto ja už nezvládam, nemám z toho ten správny pôžitok. Radšej som sa potom vrátil k starým koncertom z rokov 1984 až 1986.
Ale dajme bokom aktuálny stav vecí...
The Cure sú - bez akýchkoľvek pochybností - jedno z veľkých mien na tzv. nezávislej hudobnej scéne 80-tych rokov (a na tzv. alternatívnej scéne od 90-tych vyššie). Dokonca, podľa mňa, The Cure sú jedno z desiatich či piatich najvýznamnejších mien alternatívneho rocku celosvetovo. Áno, na Pohodu naozaj prichádza legendárne meno...
* One of the most important bands of the last 45 years. Fact.
* What a gift these musicians are to us all!
* I discovered them around 1984/1985, I guess - the video of Boys Don't Cry on Italian TV - and it was so weird, strange and different for me, I was mesmerized! I remember that moment like a very special moment.
Sú skupinou, ktorá si "odrobila" obrovské množstvo práce. Vydali obrovské množstvo nahrávok, vydali niekoľko vydarených albumov, niektoré až na hrane geniality (tzn. albumov, ktoré dnes už majú svoje miesto v historickej pamäti euro-atlantického kultúrneho priestoru). Myslím si, že veľmi dobre využili to obdobie, keď boli na vrchole fyzických síl a zároveň na vrchole originality a kreativity. Vo svojom vrcholnom období vydávali album takmer rok čo rok... Len máloktorá kapela (vôbec!) dokáže predložiť tak pestrý a plodný curriculum-vitae, ako si to môžu dovoliť práve The Cure.
The Cure síce vychádzali z punkového a post-punkového "hmýrenia", ktoré sa šírilo (na prelome 70-tych a 80-tych rokov) z britských ostrovov ako vírus, ale vlastne nikdy do neho až tak nafest nepatrili... Našli si svoju vlastnú cestu, svoj vlastný sound a svoju vlastnú "niku". A to napriek zmenám zostavy... (Post-punk však určite zostal jadrom ich zvuku, čo je počuť hlavne v tom, čo robí basgitara.)
The Cure boli skupina, ktorá možno nezačínala nejako výrazne - pri prvých dvoch albumoch by možno vtedajší súčasníci neboli stavili penny, že sú svedkom niečoho historicky výnimočného (s čím však ja nesúhlasím), ale od tretieho albumu už bolo jasné, že tam je našliapnuté na niečo, čo nemalo mať podobnosť s ničím iným.
Skupine The Cure právom patrí status tzv. "kultovej kapely". Dokonca si myslím, že The Cure sú ešte o čosi viac kultovou kapelou než Depeche Mode.
Voice
Frontmanovi (a hlavnej postave) The Cure, Robertovi Smithovi, pri budovaní originality a kultovosti pomohli aj extrémne šťastné genetické okolnosti, pretože mu "narástol" taký hlas, ktorý v zásade nemá v mužskej kategórii obdobu... A to sa traduje, že v počiatkoch existencie kapely - keď sa ešte volali Easy Cure - on osobne vôbec nemal záujem byť spevákom a skupina usporiadala konkurz. Ale nakoniec sa naplnilo osudové "predurčenie". Viete si vôbec predstaviť, že jeho hlasové možnosti by zostali nevyužité? To by Osud nedovolil.
Dopadlo to tak, ako to malo a muselo dopadnúť (lebo veď Smith je autorom drvivej väčšiny piesní a vždy je lepšie, keď si autor svoje veci aj sám odspieva)... Hlas Roberta Smitha sa stal nielen najdôležitejším rozpoznávacím znamením skupiny, ale aj integrálnou časťou tej zvukovej koláže, ktorú The Cure vytvárali, de facto jedným z hudobných nástrojov skupiny. Bolo veľa epigónov, veľa napodobňovateľov (hlavne v zóne goth, cold-wave, dark-wave...), ale originál je len jeden. Príroda podala v prípade jeho hrdla a hlasiviek priam neuveriteľný výkon.
Robert Smith je nositeľom jedného z najpodivnejších mužských hlasov v pop-kultúre a predsa nás ním neodradil, ale uchvátil. Hlasu s veľmi zvláštnou farbou, zvláštnymi alikvótami... hlasu, ktorý v zásade je post-punkovo "studený", ale úplne inak než napr. hlas Davea Gahana (DM), takže Robert Smith ním dokázal prenášať omnoho širšie spektrum emócií - od beznádeje/zúfalstva, cez melanchóliu, hravosť (Lovecats, Caterpillar), bláznivosť/bizarnosť (The Walk, Dressing Up) až po nečakanú vrelosť a oddanosť (viď napr. Lovesong alebo Just Like Heaven).
Niektorí ľudia to majú tak, že ich oči (stále tie isté) pôsobia niekedy ako zelené, inokedy ako skôr sivé (podľa okolitého osvetlenia)... Tak presne fungoval aj hlas Smitha... stále ten istý hlas, ale podčiarkoval ním rôzne atmosféry rôznych nahrávok... Stále ten istý hlas, ale ad hoc pôsobil inak. Pomerne úzky, ostrý a studený hlas, v ktorom nie je priveľa basových frekvencií sa v realite ukázal ako omnoho tvárnejší materiál, než by sa bolo predpokladalo.
Jeho frázovanie bolo spočiatku skôr anglicky "suché" a punkové, ale postupne dosiahol (vypracoval si) aj istú rôznorodosť výrazu, ktorú zase neskôr od 90-tych rokov postupne obmedzoval zameriavaním sa na prevažujúcu melancholickú atmosféru songov.
Výhodou jeho hlasu je aj rozsah (ide o vysoko posadený hlas s pomerne veľkým rozsahom).
Image
Imidž The Cure tiež prispel k ich kultovosti... aj keď ich vzhľad nie je až tak pôvodný a v rôznych obmenách možno túto androgýnnu vizáž s tmavými vlasmi, bledou pleťou a mejkapom nájsť hlavne v oblasti gothic-rocku (resp. dark-wave, cold-wave a pod.). V úvodnom období bol ich vzhľad skôr civilný, resp. čiastočne ovplyvnený punk-rockom.
https://www.youtube.com/shorts/mvpw2OsAM0s
Až niekedy medzi rokmi 1981 a 1982 (medzi albumami FAITH a PORNOGRAPHY) pribúda onoho "gotického" imidžu a ten si potom udržiavajú dlhodobo - nie všetci členovia The Cure boli do neho "vnorení" rovnako intenzívne (Andy Anderson napr. vôbec nie), ale hlavne basák (Simon Gallup) dokázal Smithovi slušne konkurovať (niekedy mal aj "rozsiahlejší" účes než on sám). Vrchol toho imidžu bol niekde medzi rokmi 1983 až 1990... Robert Smith si tento imidž ponecháva dokonca aj v pokročilom veku (či je to estetické a nevyhnutné - keďže kvalita jeho vlasov zodpovedá jeho veku - je na diskusiu... ale to už ide mimo mňa).
* The make-up and hair make him look like an old pantomime dame…* Dude is dreadful and cringe-inducing. Talk about aging gracelessly. * A frumpy old man in silly makeup - objectively critiqued for looking ridiculous.
Genre-fluid*
(* pre dislektikov: žánrová fluidnosť, nie "džendžerová" fluidnosť)
The Cure boli zvláštni aj v tom, že boli žánrová meňavka...
Boli takmer-punkoví, ovplyvnení skupinou The Stooges (1976 - 1979)...
post-punkoví (1980-1981)...
cold-waveovo-gotickí (1982)...
freak-popoví až psychedelickí (1983 - 1984)...
indie-rockoví (s jemnejšími aj drsnejšími polohami) (1985 - 1987)...
boli melancholicko indie-rockoví (1989)...
neskôr boli aj trochu indie-popoví... skúšali (v polovici 90-tych rokov) prevziať aj tanečné (dance-floorové) vplyvy (a to asi ako jediné bez úspechu)... aby sa nakoniec vrátili na melancholické územie niekde na pomedzí indie-popu a indie-rocku... a napriek týmto migráciám naprieč žánrami (v 80-tych rokoch výraznejším, neskôr menej výrazným), stále to boli The Cure.
Stále tam mali niečo esenciálne. Formálne síce prijímali mimikry časovo-podmienených žánrov, v skutočnosti však tam stále prerážalo čosi "kjúrovské". Akýsi feeling alebo vnímanie reality... V zásade je to hlavne obsah viazaný na osobu Roberta Smitha... je nutné priznať, že The Cure je hlavne jeho dieťa. Nemožno úplne všetkých spoluhráčov považovať len za štatistov (hlavne Lawrencea Tolhursta a Simona Gallupa určite nie), to by bolo neúctivé a nepresné, ale hlavným kreatívnym ťahúňom The Cure bol rozhodne stále Smith. Boli to hlavne jeho nápady a hlavne jeho kreativita, ktorá vybudovala skupinu (a ktorá ju možno miestami aj brzdila - lebo veď album KISS ME KISS ME KISS ME (1987) je ich "najskupinovejším/najdiverzifikovanejším" výstupom a práve na ňom je vidieť, že The Cure teoreticky možno mohli mať ešte širšie nastavené hranice a mohli toho zo seba dostať ešte viac, ak by sa do tvorby zapájali alebo boli zapojení viacerí autori... pretože tak vznikol formálne ich najpestrejší a hudobne najeklektickejší album).
Robert Smith & Boys však aj tak môžu byť spokojní... za tie desaťročia sa len máloktorá zo skupín môže popýšiť tak bohatou, tak prekvapujúco pestrou (tak abnormálne pestrou) diskografiou ako oni...
Aj z tejto TOP10 vlastne bude zreteľné, koľko rôznych skupín sa schovávalo pod jednou "značkou".
Samotný životopis The Cure si nájdete buď na heslách Wikipedie alebo v rôznych blogoch/vlogoch a tiež v knihách... nebudem sa tu teraz tým až tak zaoberať. Nebolo to vždy hladké (žiadny život nie je hladký). Skupina prešla aj vážnymi krízami a v istom období boli de facto "disbanded" (rozpadnutí, rozídení).
V predelových textoch sa vrátim k niektorým albumom, ale vnímam to tak, že rozpisovať sa prílišne o The Cure je "nosením dreva do lesa". Mnohí s nimi máte nejakú svoju históriu a niečo ste si s nimi zažili... Máte nejaké ich obdobia, keď vás bavili viac a keď vás bavili menej. Ak sa zaujímate o hudbu, viete o ich existencii a aspoň trochu sa vám kedysi "dostali do uší", tak sami máte nejakú ich privátnu TOP10 v hlave.
Jeden fenomén však je nutné asi spomenúť osobitne.
DISINTEGRATION - before and after
Istým komerčným (a pop-kultúrnym) predelom bol album DISINTEGRATION (1989). To, čo som vypozoroval, je, že ľudia, ktorí sa oboznámili s The Cure až od tohto albumu (lebo aj ich si našiel komerčný frmol okolo albumu), o niečo viac preferujú ich post-disintegration tvorbu než ich pre-disintegration tvorbu. A naopak: tí, ktorí ich spoznali ešte pred rokom 1989, sú nie vždy až tak úplne nadšení z toho, čo všetko sa dialo od albumu DISINTEGRATION ďalej. Veľmi jasne to vyjadril vtipný komentár na YT pod jedným z ich veľmi starých songov - "Fanúšikovia Friday I´m In Love nás tu nenájdu..."
Je to do značnej miery vec imprintingu - prvá skúsenosť formuje človeka (bytosť) zásadným spôsobom...
Podobné sa stalo skupine R.E.M. pri albume OUT OF TIME (1991, Warner Bros). Tiež mnohí s kapelou začínali až od tohto (komerčne úspešného) albumu a nastavilo im to nejaké "filtre vnímania".
U mňa sa tiež udial imprinting, avšak pred albumom DISINTEGRATION (1989). The Cure sú pre mňa teda hlavne skupinou 80-tych rokov (mimochodom, najlepšej dekády na hudbu vôbec v rámci 20. storočia) a to sa prejavilo tak, že do môjho TOP10 sa mi dostala len jedna vec z roku 1990 a jedna z roku 1989. Všetko ostatné sú veci staršieho dáta... Aj od 90-tych The Cure síce ešte urobili dosť dobrej hudby, ale ich skutočne geniálne kusy sú viazané na roky 80-te.
Ja som začínal s The Cure niekde okolo roku 1985 a tie staršie veci som si musel až spätne dohľadávať... a popasoval som sa tým statočne. Ale môj prvý kontakt s nimi bol teda pred rokom 1989. Takže ja jednoznačne patrím ku pre-disintegration vetve fanúšikov.
Organizačné poznámky
Na niektorých pozíciách môjho TOP10 bude viac piesní (budú to teda pozície ex aequo). Do rebríčka som vložil aj nejaké pikoškové "podobnosti" alebo príklady live nahrávok. V závere (mimo poradia) nájdete ešte zo dva-tri bonusy. Niečo z toho sú raritnejšie veci, takže pochádzajú aj z fanúšikovských kanálov (tzn. nie oficiálnych kanálov) - na tých miestach sa už nám potom zostáva len modliť, aby sa ten obsah udržal na YT dlhodobo. Ak sa stane, že niektorý z uploadov bude v budúcnosti nedostupný alebo zablokovaný pre územie SK, skúsim tam potom vložiť nejaký náhradný obsah.
Prešiel som si ešte finálne ten rebríček... a naozaj musím pripustiť, že je trochu čudný. Ale zostavoval som ho úprimne a podľa svojho autentického feelingu. Takto mi to postupne "usadil" čas, v situácii, keď najväčšie hity skupiny sa mi buď dosť zunovali alebo som ich ani nikdy nemal veľmi rád. Takže greatest hits v tomto rebríčku naozaj nehľadajte. Nie sú tu. Ale nie je dôvod banovať dopredu... Tento subjektívny výber vám možno poskytne nejaký "iný" pohľad na The Cure.
Článok je trochu dlhší, lebo pre krátkosť času ("horelo mi pod zadkom" a chcel som stihnúť 8. júl) už nebolo efektívne ho rozdeľovať do dvoch článkov... Je to teda kompletná "desiatka", from 10 to 1, napchatá do jednoho článku.
Do diskusie pod článkom mi prípadne napíšte, čo si o tejto selekcii myslíte, prípadne to, ako to máte osobne zoradené vy. Alebo ako to vôbec máte s The Cure... či to je pre vás zaujímavá skupina alebo nie, kedy ste sa k nim dostali... ak vás nezaujali, tak prečo vás nezaujali a podobne. Čokoľvek, čo je k téme (z vášho pohľadu) relevantné.
A tí, čo sa chystajú na koncert, tak si to poriadne užite. Na moje pindanie nedbajte.
Ideme na to...
miesto č. 10 - Harold & Joe (1990)
Harold & Joe bol pôvodne B-stranou nealbumového singla Never Enough, neskôr vyšiel ešte ako súčasť 4CD kompilácie JOIN THE DOTS: B-SIDES AND RARITIES, 1978-2001 (THE FICTION YEARS) vydanej v úvode roka 2004 vydavateľstvom Fiction Records.
Prečo je v rebríčku? Lebo je veľmi zvláštne počuť Roberta Smitha spievať až takto nízko... Podľa mňa je to skladba, v ktorej sa dostal do úplne spodnej úvrate (spodnej medze) svojho hlasového rozsahu... A kde je gitara? Až v úplnom úplnom závere okolo 05:00 urobí trochu hluku... Takže Harold & Joe je vlastne synth-popový Cure. Nie až tak typické pre The Cure. Aj preto to mám rád.
Je to teda z obdobia, keď vyšiel aj kompilačný album MIXED UP (1990, Fiction), ktorý niekedy ani nie je zaraďovaný do riadnej diskografie. Ani ja ho tam nezaraďujem :-)
V podstate všetky koketovania The Cure s tanečnou hudbou a remixami dopadali pomerne rozpačito až tristne... MIXED UP bol nepodarený omyl a WILD MOOD SWINGS (1996, Fiction) bol prúser, ktorý si mohli odpustiť (aj keď Smith ten album má rád). WILD MOOD SWINGS bol síce pestrý, ale veľmi slabý album. MIXES OF A LOST WORLD - remixy z ich najčerstvejšieho albumu - som si zatiaľ nestihol vypočuť všetky...
Najtanečnejší (myslím autenticky najtanečnejší) boli The Cure napr. v období Let’s Go to Bed (1983) alebo v období Forest a Jumping Someone Else’s Train... ale to boli iné časy, to sa netancovalo, to sa ešte pogovalo :-) Za pomerne tanečné obdobie sa dá považovať aj obdobie albumov THE HEAD ON THE DOOR (1985) a KISS ME KISS ME KISS ME (1987).
Tu je teda B-strana singla Never Enough na mieste č. 10.
miesto č. 9 - ex aequo Hey You!!! (1987) + Funeral Party (1981)
Hey You!!! je z albumu KISS ME KISS ME KISS ME (1987, Fiction) a vyšla aj ako B-strana singla Hot Hot Hot!!! (vo februári 1988).
V zásade Hey You!!! malo potenciál byť a na lepšej pozícii, ale... deviatka musí stačiť, pretože tie syntetické "dychy" od 01:32 nie sú úplne ideálne. To je podobný prípad ako v skladbe Why Can’t I Be You z toho istého albumu... To je slabé miesto produkcie albumu KISS ME KISS ME KISS ME... Bol koniec 80-tych rokov a pracovalo sa aj s gýčovitými zvukmi, ale toto bolo (a aj s odstupom času to stále je) priveľa.
No ale ten začiatok je božský... To je The Cure ako nejaký 60s band... veľmi zvláštny retro zvuk s takým hallom (ozvenou, dozvukom) na bicích, ktorý v roku 1987 teda vôbec nebol v kurze... a dokonca vôbec nebol typický ani pre The Cure.
Je veľkým prekvapením, že The Cure takéto niečo nahrali... ale súvisí to s tým, akou metódou bol album KISS ME KISS ME KISS ME nahrávaný. Každý z členov skupiny mal za úlohu priniesť svojich 6 až 7 demonahrávok, z ktorých sa (na základe hlasovania) vytvorili shortlist a tieto piesne sa potom finálne aranžovali a nahrávali v štúdiu. Navyše ani nahrávací proces sa nekomplikoval a "final-take" piesní vznikal po minimálnom počte spoločných skúšok skupiny... V podstate spolu jamovali, každú pieseň si naskúšali vraj len 2- až 3-krát a hneď sa nahrávalo. Do výsledku sa teda dostalo nielen veľa pestrosti, ale aj veľa spontaneity a energie.
Hey You!!! - vo vinylovej podobe takto končí prvé LP dvojalbumu KISS ME KISS ME KISS ME.
Tretí album The Cure (FAITH) vyšiel v polovici apríla 1981 cez vydavateľstvo Fiction Records (pôvodne vydavateľstvo Chrisa Parryho, ktorý bol manžérom The Cure a producentom albumov THREE IMAGINARY BOYS a THE TOP, od roku 1983 to bol sublabel Polydor Records, ktorý sa od roku 1984 stal súčasťou skupiny PolyGram).
Album bol nahrávaný od septembra 1980 už bez klávesistu Matthieua Hartleyho, ktorý zo skupiny odišiel po sporoch s Robertom Smithom. Smith mu vyčítal, že hrá priliš zložito (Hartley mal rád komplexnejšie akordy, kým Smith uprednostňoval oveľa minimalistickejšie hranie). Vlastne to bolo podobné, ako keď pred druhým albumom (SEVENTEEN SECONDS) odišiel zo skupiny basák Michael Dempsey (tiež po nezhodách so Smithom, pretože Smith považoval jeho basové linky za "priliš ozdobné").
V porovnaní so SEVENTEEN SECONDS (1980, Fiction) album FAITH (1981, Fiction) má sofistikovanejší, diferencovanejší a hlavne(!) klávesovejší zvuk... SEVENTEEN SECONDS je inštrumentáciou veľmi strohý a minimalistický (čiastočne aj ako následok reálneho nedostatku financií na štúdiovú prácu), FAITH prináša "načančanejší" zvuk, stále však vychádzajúci z post-punkového základu (časopis Melody Maker uviedol, že album FAITH má v sebe "richness" (bohatosť, komplexnosť), čo sa o minimalistickom SEVENTEEN SECONDS nedá povedať ani náhodou.
FAITH (1981) však pokračuje vo zvukovej línii albumu SEVENTEEN SECONDS (1980) a táto observácia temnejšej atmosféry potom vyvrcholila albumom PORNOGRAPHY (1982), ktorý bol temný až natoľko, že (po premiešaní sa s osobnými problémami členov skupiny) sa The Cure de facto rozpadli a zostalo len duo Smith/Tolhurst a nebolo jasné, či vôbec bude zachované meno The Cure.
Nie je jednoduché zavďačiť sa všetkým, takže album FAITH tiež nebol prijatý úplne jednoznačne - niektorí novinári tvrdili, že ten zvuk je len "modernou tvárou pink-floydizmu" a časopis Record Mirror skonštatoval, že "The Cure zostávajú uväznení v otrepanom pesimizme, ktorý mal zaniknúť už s kapelou Joy Division".
Albumy SEVENTEEN SECONDS, FAITH a PORNOGRAPHY sú niekedy vnímané ako trilógia (aj keď tak pôvodne neboli zamýšľané).
Na obale albumu FAITH je rozostrená a graficky upravená fotografia kostola The Priory Church of St. Mary and St. Cuthbert, Bolton Abbey (uvádzam to len ako pikošku... je to dosť dlhý názov kostola).
Funeral Party (1981) je song z albumu FAITH (1981, Fiction) a z celkovej atmosféry albumu sa trochu vymyká... má pripomínať kostolnú varhanovú kompozíciu. Celkovo na albume FAITH chcel Robert Smith, aby songy zneli "pohrebne". Práve tu sa to podarilo...
miesto 8 - ex aequo So What (1979) a Another Journey By Train (1980)
Tu som mal trochu (trochu dosť) dilemu... Nevedel som sa pôvodne rozhodnúť či Accuracy alebo Fire In Cairo... Fire In Cairo je viac "catchy" a dlho bolo favoritné na túto priečku, potom sa zdalo, že nakoniec predsa len Accuracy. Ale vyhralo So What...
Album THREE IMAGINARY BOYS (1979, Fiction) je celý dobrý (aj keď práve titulnú skladbu občas preskakujem). Z albumu je zrejmé, že ich základ bol pôvodne punkový (vypočujte si napr. Grinding Halt alebo It’s Not You alebo Object). Ak chcete citiť tú "fresh" atmosféru, ktorú so sebou priniesol punk, tak to je presne ono. Väčšina tých vecí je ešte z obdobia, keď sa volali Easy Cure.
Robert Smith (údajne) nemá ten album veľmi rád. Z dôvodu, že nemal až tak veľký vplyv na výsledný výstup (producentom bol Chris Parry a ten bol aj šéfom Fiction Records). Skupina nemala vplyv na to, ktoré skladby sa na album dostanú a v akom poradí. Smith tiež povedal, že album bol ľahkovážny a povrchný. Chcel vytvoriť niečo, čo by malo väčšiu hĺbku, ale to sa mu nepodarilo... Taktiež spomenul, že nahrávanie albumu bolo uponáhľané, niektoré texty piesní dopisoval až v momente, keď už sa nahrávalo...
To sú "detské choroby" vyskytujúce sa v úvodnom období asi každej skupiny... Ale zvuk je vynikajúci... je čistý, má to "priestor" má to "vzduch". Veľmi zvláštna kombinácia ľahkosti a zároveň intenzity. Je to taký proto-cure...
A song So What je zaujímavý nielen hudobne. Napriek tomu, že ja zase textom až tak veľa nedám (tzn. slovné posolstvo nie je úplne to, kvôli čomu počúvam hudbu - viackrát som to už spomínal), tak So What má formálne veľmi zvláštne vystavaný text.
Je fragmentárny a kolážovitý. Je pozliepaný z dvoch rôznych obsahových vrstiev, ktoré sa objavujú "na preskáčku".
Skúsim to vysvetliť na analógii z výtvarného umenia.
Určite ste už videli podobné umelecké fotky (viď nižšie). Vlastne sú to tzv. ready-mades (objekty z rozhodnutia umelca povýšené na umenie). To môžu byť nielen 3D objekty, ale aj napr. 2D plagátovacie plochy, ktoré už pamätajú dlhé roky. Na takých plagátovacích plochách v dôsledku poveternostných vplyvov, ľudskej činnosti a rôznych situačných faktorov vám za dlhý čas vznikne niečo takéto. Koláž plôch a vrstiev... tie plochy a vrstvy spolu nesúvisia (teda okrem skutočnosti, že je to „abandoned“ plagátová plocha) ale občas na seba akoby zvláštne reagujú (ak máte to šťastie a to oko, že si to všimnete). Vznikajú tam nové celky, nové kontexty a nový obsah.
Tento princíp sa používal aj v reklame, častokrát v umení (v kombinácii bilbordovej plochy a priestoru to využíval napr. slovenský konceptuálny umelec Cyril Blažo... a možno aj niektorí iní).
A text So What je tomu trochu podobný. Prestavte si, že máte dva texty, oba roztrháte na kúsky a potom tie kúsky poprekladáte na striedačku... kúsok z prvého textu, kúsok z druhého textu... Takto vlastne Robert Smith spieva text z objednávkového letáku (alebo kupónu) na "cake icing and decorating set" (súprava na ozdobovanie koláčov) a z druhého textu, ktorý už je formálne poetickým textom a prináša emócie, prvý je technický (bez emócií) a druhý je piesňový (básnický). Takto sa pravidelne striedajú... A bez upozornenia sa prechádza z jedného do druhého...
Nuda zo sterilného marketingového textu a frustrácia zo vzťahu, ktorý sa nevydaril (alebo frustrácia z udalostí, ktoré sa vo vzťahu stali a ktoré sa nedajú už zachrániť ani prisladením či prizdobením)... To je pravdepodobné kontextové spojivo medzi tými striedajúcimi sa textovými fragmentmi... Veľmi dobre vymyslené a veľmi dobre zrealizované. Tento druh geniality sa dá dosiahnuť vlastne iba v mladosti
So What je veľmi punkovo odspievaný song, miestami až dosť nezrozumiteľne (aj na "punkovej" stopáži cca 2 a pol minúty)... Veľa pasáží textu som však dokázal porozumieť až so zápisom pred očami. Dokonca aj native speakers majú problém rozumieť tomu textu bez pomôcky.
* It is definitely a weird song. I had no idea what he was singing about until I read these lyrics.
* It is weird that part of the song comes from a sack of sugar, while out of nowhere there seem to be personal bits too. Weird.
Symbolika je aj na obale albumu THREE IMAGINARY BOYS (1979), keď traja členovia The Cure sú tam nahradení tromi elektrickými domácimi spotrebičmi.
Takže na delenom 8. mieste je aj So What z debutového albumu a ak môžem dať odporúčanie, tak nielen počúvajte, ale aj priebežne sledujte ten text (zápis som priložil).
Cake icing and decorating set
Special offer
Only 3 pound 30
Save 1 pound 52 on recommended retail price
Give your cakes and pies a professional look
With this superb
Decorating set
I'm not meant to be here
But so what?
And nobody's
Nobody's taken your place
Nobody's taken your place
Each set includes
A turntable
A nine inch icing bag
With six high definition nozzles and adaptor
With a fifteen inch food decorating bag
With three piping nozzles
Please send-off this leaflet
Post it today
And if you knew
Nothing could replace you
If you were sane
Your heart wouldn't ache
But so what?
So what?
So what?
Order now
Allow twenty one days
For deliver
This offer closes
31st December 1979
British Sugar Bureau
When I told you what I
And I
And I wouldn't ask you to pretend
That we were one
And still another time
Forget all the lies forgive me the wounds
And all the world was used to love
And yes we'd still be happy in another time
But so what?
So what?
So please send me icing and decorating sets
I enclose a cheque and postal order number
So what?
(So what?)
Asi ste už niekedy počuli takú konverzačnú frázu, ktorá sa zvykne hovoriť o výnimočných spevákoch, ktorí by "mohli spievať aj z telefónneho zoznamu a bolo by to dokonalé". Je to myslené ako humorné preháňanie (hyperbola), ale na alternatívnej scéne (tzn. inými slovami kreatívnej scéne) sa toto naozaj deje...
Takže Robert Smith už spieval text z reklamného letáku (alebo možno z papierového obalu kryštálového alebo práškového cukru) a... ešte niekto? Žeby Stephin Merritt (The Magnetic Fields), ktorý spieval text zo štandardného bezpečnostného upozornenia na high-voltage elektrických spotrebičoch?
Caution! To prevent electric shock do not remove cover.
No user-serviceable parts inside. Refer servicing to qualified
service personnel.
Epitaph for My Heart je pieseň z trojalbumu 69 LOVE SONGS, ktorý vyšiel v polovici septembra 1999 cez Merge Records.
Ale musíme sa vrátiť ku The Cure, lebo sme ešte stále iba na mieste č. 8.
Na delenom mieste 8 je ešte jedna vec - skvelá inštrumentálka z roku 1980 Another Journey By Train (Ďalšia cesta vlakom).
Another Journey By Train bola B-strana singla A Forest.
Si predstavte, že ste v roku 1980. Doniesli ste si z music shopu novotou voňajúci singel A Forest... už ste ho počuli na BBC, takže máte aj radosť a vzrušenie, ale naozajstné prekvapenie vás čaká až na druhej strane...
A ten rytmus ide naozaj podľa pražcov. Bol to celkom rýchly vlak...
A je to aj skvelá svižná pieseň na rozohratie celej skupiny v skúšobni... Prídete do skúšobne, po včerajšku ešte nie ste úplne triezvy a bolí vás hlava (a pečeň a žalúdok rozhodne nie sú "na poriadku"). Nie ste ešte "dospatí" a skúšať je to posledné, na čo máte chuť... a toto môže byť skvelá warm-up pieseň.
A naživo sa ten vlak dá ešte zrýchliť... takmer na level "Šinkansen". Another Journey By Train naživo z roku 1979.
miesto č. 7 - ex aequo The Same Deep Water As You (1989) + The Birdmad Girl (1984)
The Same Deep Water As You sa v rebríčku objaví ako jediný zástupca z albumu DISINTEGRATION (1989).
Na tom albume je viacero zaujímavých piesní (Plainsong, Lovesong, Homesick, Untitled), ale s odstupom času práve The Same Deep Water As You pre mňa najlepšie zachytáva atmosféru toho albumu.
Už ho počúvam veľmi málo v celku... myslím, že nejakých 25 rokov som si ho nepustil ako celok :-) Ale to neznamená, že ma máte nepodobňovať. Práveže je to album, ktorý je na sústredené "atmosférické" počúvanie ideálny.
Predošlý KISS ME KISS ME KISS ME (1987) bolo obžerstvo pestrosti a rôznorodosti, je ťažké sa pri ňom nepohybovať, ale DISINTEGRATION (1989) je album na pokojné domáce melancholické vegetenie pod dekou, so slúchadlami na ušiach a... vychutnať si všetky drobné detaily jazdy.
DISINTEGRATION je prvý album The Cure, na ktorom sú vokály hodne upokojené... žiadne výkriky, zavíjania ani zvriesknutia... je zaujímavé, že albumy z rokov 1987 a 1989 - hoci tak blízko pri sebe, sú až tak veľmi kontrastné.
KISS ME KISS ME KISS ME bol veľmi úspešný (aj predajmi aj návštevnosťou koncertov) a Robert Smith sa dostal do vnútorného rozporu s rolou "popovej/rockovej hviezdy", navyše jeho blížiace sa 30. narodeniny ho viedli ku sebaspytovaniu, či už sa mu zatvárajú dvere, keďže (podľa neho) všetky geniálne rockové diela ich autori urobili ešte pred tridsiatkou... Intenzívne vnímanie znechutenia a únavy z popularity a zároveň pochynosti o sebe samom ho priviedli aj do depresií, aj k drogovej recidíve... V takej situácii vznikal album DISINTEGRATION (1989, Fiction).
V skupine tiež panovala trochu "obžerská", pyšná nálada stimulovaná predošlým celosvetovým úspechom a množili sa aj vtipy na adresu Lawrencea Tolhursta, ktorého problémy s alkoholom sa stupňovali (pred záverom nahrávania albumu DISINTEGRATION v The Cure skončil). Smith tvrdil, že si nevedel poradiť s touto situáciou, a tak prešiel do režimu "mlčiaceho mnícha", lebo zámerne chcel pri nahrávaní vytvoriť trochu napätú atmosféru (presný opak toho, čo bolo pri nahrávaní predošlého dvojalbumu). Neveľmi sa mu to podarilo, lebo ostatní členovia skupiny sa pri nahrávaní aj tak dobre zabávali a vážne sa tvárili len v Smithovej prítomnosti. Výsledok však je naozaj ťažší a melancholickejší... ide o návrat atmosféry ku albumu PORNOGRAPHY (1982), aj keď nie v nie takej surovej a no-way-out podobe... DISINTEGRATION (1989) je síce temný album, ale je omnoho viac človečenský a "warm" než PORNOGRAPHY (1982).
Posun v atmosfére prekvapil aj biznismanov od pop-kultúry. Elektra Records (vydavateľstvo, ktoré vydávalo albumy The Cure pre Ameriku) dokonca žiadalo posunúť dátum vydania a vnímali to tak, že The Cure chcú byť zámerne opäť obskúrni... To Smitha dostalo do depresií ešte viac...
DISINTEGRATION je rozhodne predelový album, je však zároveň komerčne najúspešnejším albumom The Cure (aj vydesené Elektra Records sa najedlo). Koniec-koncov tam boli také hity ako Lullaby, Lovesong alebo Pictures of You.
Nejaké obdobie sa zavŕšilo a naplnilo a nové obdobie za začalo... V 90-tych rokoch však The Cure už neboli (pre mňa) až tak inšpiratívni a ja sám som na to musel niekoľko rokov prichádzať a pripustiť si to (našťastie, všelijakej inej hudby je obrovské množstvo, takže "hladom" som netrpel).
The Same Deep Water As You z albumu DISINTEGRATION (1989) na delenom mieste č. 7.
Za najcenenejšieho bubeníka The Cure je všeobecne (aj fanúšikmi, aj odborníkmi) považovaný Boris Williams (z obdobia 1985 - 1991), ktorý do The Cure prišiel zo skupiny Thompson Twins. Ale ja považuje za ABSOLÚTNE najlepšiu rytmiku bicie Andyho Andersona... (v období roku 1984). Technicky dokonalé (Anderson bol šikovný session hudobník)... a nie až tak rockové, mnohotvárne, pestré (viď bongá v Caterpillar). Veľmi pekný zvuk (spracovaný v štúdiu tak, že bicie majú čo najmenší dozvuk, takže pôsobia akoby "ostro" a "sucho") - ich zvuk je dostatočne výrazný a ostrý, pekne vás to prefackáva, ale neduní tak ako na albumoch THE HEAD ON THE DOOR (1985), na KISS ME KISS ME KISS ME (1987) alebo na DISINTEGRATION (1989).
Bolo to obdobie najčastejšieho a najpestrejšieho používania činelov a ďalších perkusií. Všetko zahraté s prirodzenou (áno... černošskou) ľahkosťou a predsa sú to matematicky precízne, ostré bicie, ktoré šlapú ako stroj. Aj zvuk bicích mi najviac vyhovuje práve v tomto období... (pozri diel 14). Toto je veľmi nedocenená časť zvuku The Cure z tohto obdobia okolo roku 1984. A dosť to vtedy potiahlo The Cure hore...
Čudný som... THE TOP je z hľadiska diskografie akoby bokom, v nemilosti (ak nerátam komerčný aj umelecký prepadák WILD MOOD SWINGS). THE TOP je považovaný za album, ktorý je koncepčne neukotvený. Je to tak.
Bolo to tzv. "transition obdobie", prechodová, prerodová etapa The Cure... Staré (takmer gotické) The Cure bolo preč a niečo tak kompaktné a komerčne úspešné, ako bol album THE HEAD ON THE DOOR (1985) ešte nemalo pevnú bázu... Spojenie vplyvov temných (PORNOGRAPHY), popových (JAPANESE WHISPERS) a bláznivých z obdobia projektu The Glove vytvorili novú kvalitu... a vznikol veľmi zaujímavý album. The Cure ešte stále boli "gloomy", ale už boli aj zábavní a taneční... Áno, album THE TOP síce znie, ako keby ho "varili psíček s mačičkou", ale je plný prísľubov. A tiež je vynikajúco zaranžovaný a nahratý.
A ja mám práve toto „freak-popové“ obdobie The Cure veľmi rád... Ku THE TOP som sa dostával až postupne a s odstupom času (vtedy ešte neboli "internety"), ale postupne sa z albumu THE TOP stal jeden zo 4 mojich najobľúbenejších od The Cure (THREE IMAGINARY BOYS, SEVENTEEN SECONDS, THE TOP a KISS ME...)
Birdmad Girl z albumu THE TOP (1984, Fiction) Toto je tak dobré, že to je možno až ponižujúce, že len na 7. mieste.
Je to nádherné. Milujem tento song.
Medzi raritkami sa dá nájsť aj demo-verzia Birdmad Girl... Základné vrstvy rytmiky sú už hotové a nahraté, gitara ešte chýba a text je ešte úplne iný...
Takto znela Birdmad Girl, keď ešte vlastne ani nebola Birdmad Girl.
A tu niekde okolo 6-teho až 8-eho miesta bola naozaj veľká tlačenica a...
... a mňa mrzí, že sa nevošli Other Voices a Faith z albumu FAITH (1981), mrzí ma, že nevošlo Burn z filmu The Crow, mrzí ma, že nevošlo Dressing Up z albumu THE TOP (1984), veľmi, preveľmi ma mrzí, že sa nevošli All I Want, Like Cockatoos či Snakepit z albumu KISS ME KISS ME KISS ME (1987), mrzí ma, že sa nevošlo This Twilight Garden ako B-strana singla High (1991). Mrzí ma, že nevošli Siamese Twins alebo A Short Term Effect z PORNOGRAPHY (1982). Mrzí ma, že sa nevošli Push alebo A Night Like This z THE HEAD ON THE DOOR (1985). Hlavne v 80-tych rokoch (na ich umeleckom vrchole) The Cure stvorili veľa výnimočných songov.
miesto č. 6 - ex aequo Play For Today (1980) + Sinking (1985)
A od tohto miesta už pôjde do tuhého...
Ak ste videli (čo predpokladám, že mnohí) koncert THE CURE IN ORANGE, tak samotný koncert sa poriadne rozbehne práve pri tejto piesni... V tom momente vznikne pod pódiom naozaj "kotol".
Play For Today je z druhého štúdiového albumu The Cure – SEVENTEEN SECONDS (1980, Fiction). Pred jeho nahratím došlo k zmene zostavy. Odišiel basák Michael Dempsey, pretože sa nezhodli s Robertom Smithom na tom, ako sa má The Cure ďalej vyvíjať. Dempsey chcel, aby The Cure boli niečo ako XTC_2 a Smith chcel, aby The Cure boli Siouxsie & The Banshees_2. Takže to nemohlo fungovať dlhodobo.
Michael Dempsey (jeden zo zakladateľov skupiny) odchádza, na basu prichádza Simon Gallup a zostavu doplňuje klávesista Matthieu Hartley... čo súvisí so zmenou zvuku, lebo vo svojej prvej inkarnácii The Cure nepotrebovali hráča na klávesy... teraz však už áno. Prišli elektronické 80-te roky. Mnohí pankáči nakúpili klávesy a z punku sa stal post-punk.
Oproti prvému albumu sa zmenil aj producent. Album produktovali spoločne Robert Smith a Mike Hedges. Zvuk sa posunul od punkovej gitarovky, ku studenšiemu cold-wave (resp. až gotickému) zvuku. Čo potom pretrvalo skrz tri albumy (SEVENTEEN SECONDS, FAITH a PORNOGRAPHY), aby od roku 1983 (aj v rámci akejsi terapie a detoxu sa The Cure (resp. predovšetkým Robert Smith) pokúsili o popovejší a farebnejší zvuk.
SEVENTEEN SECONDS (1980, Fiction) mám ja osobne veľmi rád... dokonca to vyzerá na môj najobľúbenejší album The Cure... Z tých troch akože „gotických“ albumov má najminimalistickejší a najsugestívnejší zvuk a to ma baví úplne najviac na tom.
Play For Today je vlastne v jadre punková pieseň, len zahratá už post-punkovo... a od 02:56 to "zahustenie" gitary je parádne.
Podobný „vibe“ má song Moscovite Musquito z roku 1983 (na épéčku SUBSEQUENT PLEASURES) a potom prearanžovaný v roku 1987 od holandskej skupiny Clan of Xymox.
Play for Today aj tak najlepšie znie naživo. Tu na koncerte z Atén 27. júla 1985.
Album THE HEAD ON THE DOOR (1985, Fiction) vyšiel na konci augusta 1985. Bol to trochu netradičný termín, pretože The Cure zvykli vydávať albumy skôr na jar (v apríli, v máji).
The Cure boli vtedy aj staronoví, aj noví... Do skupiny sa vrátil basák Simon Gallup (odišiel po albume PORNOGRAPHY), prichádza nový bubeník (Boris Williams) a pevnou súčasťou skupiny sa stáva Porl Thompson, ktorý hrával so skupinou len koncertne (v rôznych obdobiach skupiny) - na gitaru, klávesy a saxofón.
Robert Smith chcel urobiť album, ktorý by bol pestrý, čo sa aj podarilo... autorom všetkých piesní je Smith.
THE HEAD ON THE DOOR (1985) bol prvý veľký komerčný úspech The Cure, nakoľko sa im po prvýkrát podarilo preraziť aj v USA...
Podľa časpopisu Melody Maker to bol dokonca album roka 1985. Online portál PopMatters zaradil THE HEAD ON THE DOOR medzi 12 esenciálnych albumov alternatíveho roku rokov 80-tych.
Mnohí považujú THE HEAD ON THE DOOR za niečo prelomové, ale podľa mňa je to pokračovanie toho, čo už naznačoval album THE TOP... len nálada je trochu iná. Album THE HEAD ON THE DOOR naozaj pôsobí tanečnejšie, a teda aj optimistickejšie (v textoch je však naďalej melanchólia či bizarnosť). Celý ten album je však hudobne hravý a pestrý a väčšina piesní je v strednom až rýchlom tempe. Vynikajúce sú vokály - albumy THE TOP, THE HEAD ON THE DOOR a KISS ME... predstavujú vrchol Smithových vokálnych schopností a možností.
Sinking je záverečný song ("closer") na albume.
The Cure je skupinou, ktorá bola celkom často coverovaná (aspoň teda v hraniciach tzv. alternatívnej scény), ale je jasné, že nie je vôbec jednoduché coverovať The Cure.
Tie pôvodné piesne naozaj majú v sebe istý druh geniality, sú aj plné celkom odvážnych produkčných nápadov, často dotiahnutých až na hranu... a hlavne hlas Smitha je fenomén sám osebe. Je objektívne ťažké coverovať The Cure.
Americká skupina The Shroud sa pokúsila coverovať Sinking a zahrali to krásne (hlavne tie klávesové/klavírne party sú veľmi pozoruhodné a aj ostatné nástroje je možné pochváliť)... ale ani dievčenský hlas sa neodvážil vybrať sa do výšok, v ktorých sa Smith zvykne bežne vyskytovať... A chýba tiež dramatický "oblúk"... lebo Sinking má nejaké napätie, nejaký climax a nejaké upokojenie... Cover je síce remeselne zvládnutý dobre, ale v porovnaní s originálom vlastne pôsobí dosť plocho.
Sinking v cover-verzii z výberovky ELECTROCURED - AN ELECTRO TRIBUTE TO THE CURE, ktorá vyšla 4. novembra 2006 cez Cleopatra Records.
miesto č. 5 - A Strange Day (1982)
Pomotáme sa teraz v roku 1982.
The Cure mali priebežne niekoľko ťaživých období, v ktorých prechádzali zložitou vzťahovou dynamikou vnútri skupiny, ale suverénne najväčší "záhul" sa im stal v období nahrávania albumu PORNOGRAPHY (1982, Fiction) a následného koncertného turné...
Robert Smith sa potýkal s vážnymi stavmi depresie (podľa mňa endogénnou depresiou, nie len reaktívnou depresiou) a podľa vlastných slov "Mal som dve možnosti... Buď to úplne odpískať (spáchať samovraždu) alebo sa z toho vypísať hudbou..." My dnes už vieme, ako to dopadlo, ale ak niekedy bolo obdobie, ktoré záváňalo definitívnym koncom The Cure, bolo to práve toto. Robert Smith bol na tom tak, že chcel ešte urobiť posledný fuck-off album a potom skupinu rozpustiť...
Predošlé 2 albumy produkoval Mike Hedges, pre tento album chcela skupina skúsiť iného producenta. V hre bol Conny Plank (ktorý pracoval napr. pre Kraftwerk), nakoniec však PORNOGRAPHY produkoval Phil Thornalley, ktorý sa naladil na vtedajšiu atmosféru v skupine a vytvoril pre album najhalucinogénnejší, najtaživý a najsurovejší zvuk doteraz - už nikdy neboli The Cure až tak temní a suroví, ako práve na albume PORNOGRAPHY (1982). Na vokáloch je veľa echa a dozvuku, zvuk je prehustený stopami (dubbingom), sú použité efekty v podobe zvukov z pások, spätného chodu pások a pod.
Počas nahrávacej session sa celá skupina správala sebadeštruktívne (mierne povedané) - užívali LSD a pili kvantá alkoholu. Vypité fľašky nevyhadzovali, takže v štúdiu po sebe nechali poriadne zapratané kúty... Lawrence Tolhurst vtipne povedal, že "Chceli sme nahrať ultimátny, intenzívny album... vôbec neviem prečo. Ale podarilo sa nám to."
Lawrence Tolhurst poslednýkrát na tomto albume obsluhuje bicie, pridal si klávesy a v ďalšom období bol už len klávesista (až do jeho vyhadzovu zo skupiny v roku 1989).
To, čo sa dialo so skupinou je možné asi vysvetliť vekom, v ktorom tí chalani boli (22 - 23 rokov). Keď si spomeniem, aké podivné a nebezpečné veci sa diali na VŠ internátoch, keď sme boli v podobnom veku...
Kontroverzie priniesol aj názov albumu. Fiction Records v tom čase už spadalo pod Polydor Records a "kravaťáčikovia" sú hneď vyplašení zo všetkého, čo je len trochu "raw" (ale nepoznám podrobnosti príbehu, ako sa ten názov nakoniec podarilo uhájiť).
Na piatom mieste sa (mi) teda objavil najprístupnejší track z albumu PORNOGRAPHY (lebo najviac rešpektuje piesňovú formu zo slôh a refrénov) - A Strange Day.
Je to predposledný song na PORNOGRAPHY a mne tuná končí album PORNOGRAPHY. To je vyvrcholenie albumu PORNOGRAPHY... aj emocionálne... a ten posledný song (Cold) už väčšinou ani nepočúvam.
To je ako s jedlom... keď si na záver dáte niečo, čoho chuť si chcete v puse chvíľku ponechať... Neviem, či to robíte. Ja keď si chcem ponechať v ústach chuť výnimočného druhého chodu, tak dezert trošku odkladám... alebo ho úplne vynechám. A keď počúvam PORNOGRAPHY, chcem mať na konci v hlave A Strange Day :-)
Geniálny song s intenzívnou atmosférou. Úsporný aranžmán len s nevyhnutným množstvom nôt. A každý úder bicích je ako facka.
* Such a powerful intense sound and atmosphere... more than a song. What a genius!
* This album ruined my childhood... a masterpiece!
A Strange Day je pieseň, ktorá svojím zvukom priťahovala mnohé obskurné skupiny (predovšetkým gotické, elektronické, ale dokonca aj takmer metalové... Strange Boutique, Apoptygma Berzerk, Aiboforcen a podobné obskurnosti), aby sa pokúsili o jej cover. Niektoré sú nestráviteľné či zbytočné, niektoré aj dobré, mnohé však sú len opakovaním originálu s veľmi miernymi alternáciami.
Nakoniec však (pravdepodobne) najvydarenejší a najkreatívnejší cover, cover s najväčšou pridanou hodnotou, prišiel z absolútne nečakanej strany - od majstra surového garážového zvuku a milovníka starého surf-rocku... od Blacka Francisa (Pixies). Avšak nie v podobe Pixies, ale pod hlavičkou Grand Duchy, čo bol jeho spoločný hudobný projekt s manželkou Violet Clark.
Tento cover A Strange Day vyšiel na výberovke JUST LIKE HEAVEN / A TRIBUTE TO THE CURE, ktorá vyšla v januári 2009 na značke American Laundromat Records.
Na výberovku prispeli svojimi covermi piesni The Cure napr. skupiny The Wedding Present, Dean & Britta, Tanya Donelly, The Brunettes, The Rosebuds, Joy Zipper, Dévics a mnohí ďalší.
Určite poznáte filozofickú paradoxnú otázku "Čo bolo skôr? Sliepka alebo vajce?".
A od toho odvodená otázka znie.
Bola v A Strange Day využitá nejaká typická kompozičná mustra gothic-rocku alebo sa práve A Strange Day stal mustrou, ako urobiť temnú pieseň, ktorá je zároveň chytľavá?
Pozrite si napr. song Chemistry od Jennifer Touch, ktorý vyšiel 1. marca 2019 na épečku CHEMISTRY.
miesto č. 4 - ex aequo The Holy Hour (1981) + Torture (1987)
O albume FAITH (1981, Fiction) už bola reč vyššie. Bol nahrávaný od septembra 1980 do marca 1981 a na fyzických nosičoch vyšiel v apríli 1981.
Z albumu vyšiel iba jediný singel (Primary) v marci 1981.
The Cure v tom čase boli len trojica (Smith, Tolhurst, Gallup) po odchode klávesáka Matthieua Hartleyho. All Cats Are Grey z tohto albumu je jediný song v histórii skupiny, ku ktorému text napísal Lawrence Tolhurst.
The Holy Hour je vynikajúca úvodná skladba albumu ("opener"). Väčšina kjúrovských "openerov" sú dosť výrazné songy... (One Hundred Years, Shake Dog Shake, In Between Days, The Kiss, Plainsong... a dokonca aj poslabší album WISH (1992, Fiction) má fajn dramatický opener Open).
Štvrté delené miesto uzatvára Torture - track č. 3 z albumu KISS ME KISS ME KISS ME (1987, Fiction).
Toto je jedna z tých temných ťažkotonážnych vecí...
Pre mňa album KISS ME KISS ME KISS ME začína až touto treťou skladbou. Prvú (opener) The Kiss beriem ako raritu (aj zvukovo), na popový singel Catch nemám vždy náladu, ale Torture je zvuková lahôdka za každých okolností (a za akejkoľvek mojej nálady). Práve až Torture (track č. 3) reálne skutočne „rozbieha“ album KISS ME KISS ME KISS ME do otáčok.
Kostrou tejto piesne je basa. Všetko je vystavané okolo nej. Už intro tejto piesne dáva tušiť, že tu sa bude diať niečo výnimočné... A potom sa pridá basgitara. A ste chytení po krkom.
Navyše Smith bol (s ohľadom na vek) už od albumu THE TOP vo vrcholnej hlasovej forme... tento album je album s jeho najpestrejšími a najbizarnejšími vokálmi... Jeho hlasivky boli ešte mladé a zároveň už dostatočne vyskillované, aby zvládal naozajstné vokálne zvláštnosti.
Na albume KISS ME KISS ME KISS ME je naozaj "pretlak" dobrých songov, ale Torture v mojich ušiach veľmi dobre obstál skúšku času. A bicie tiež sú hutné a minimalistické. Skvelo nazvučené... možno sú trochu dominantné vo výslednom mixe, ale tu to vôbec nevadí, lebo Torture je vlastne post-punk.
Tiež sú tam v závere tie nešťastné a neprirodzené syntetické dychy, ktoré robia (jediný) problém na tom albume ako celok. Ale Torture je hlavne skvelá hlučná post-punková vec...
Album KISS ME KISS ME KISS ME bol nahrávaný vo Francúzsku (Studio Miraval) od augusta 1986 do januára 1987. Až s odstupom času Smith priznal, že KISS ME KISS ME KISS ME je retrospektívny album - sumár všetkého, čomu sa The Cure od svojho vzniku venovali plus nejaké netradičné žánrové polohy, ktoré si skupina chcela vyskúšať...
Najprv v Provensálsku (v štúdiu v meste Draguignan) si The Cure urobili dvojtýždňovú session, počas ktorej vybrali shortlist piesní z väčšieho množstva demosnímkov. Zistili, že majú nadbytok materiálu a že ich bude dosť aj na dvojalbum.
Potom sa už presunuli do Miravalu a tam nahrávali nasledujúce 3 mesiace...
* I love DISINTEGRATION album - greatest lyrics. But KISS ME KISS ME KISS ME, I think, is their greatest artistic achievement.
* Miss the days when music came with art...
* The total opposite of DISINTEGRATION, all about excess and excitement. It's amazing how much of a contrast there is between those two albums. How Beautiful You Are is probably my favourite track on the album but I love the intensity in Torture and One More Time.
* This album is like The Beatles' White Album. Very cool!
* Best double LP in alternative rock history.
* The best Cure-Album ever...
* Never really liked this album - the mixing really put me off.
miesto č. 3 - ex aequo A Thousand Hours (1987) + In Your House (1980)
Z albumu KISS ME KISS ME KISS ME sa dá vyberať naozaj veľa... je to abnormálne bohatý, svieži a eklektický album. The Cure v ich životnej forme (pravdepodobne úplne na vrchole).
Časopis Q uviedol, že "Záber nahrávky je taký široký, že poslucháčom zvyknutým na hudbu, ktorá vás jasne vedie po určitej ceste prostredníctvom veľkolepých gest a odvážnych vyhlásení – ako napríklad v prípade U2 – môže album KISS ME KISS ME KISS ME pripadať trochu chaoticky. Možno budú mať pravdu – no je to veru pozoruhodný chaos."
BBC a The Quietus sa zhodli na tom, že v roku 1987 vznikli iba dva dvojalbumy, ktoré sa dali počúvať - Princeov ikonický SIGN O´THE TIMES (1987, Paisley Park) a práve KISS ME KISS ME KISS ME.
A ešte jedna vec z albumu sa (mi) dostala do rebríčka - na delené tretie miesto. Vysoko - vlastne už na stupne víťazov. A Thousand Hours patrí medzi niekoľko melancholických balád, ktoré sa dostali do dramaturgie albumu. Tu však v odlišnom mixe, než sa nakoniec dostal na finálny dvojalbum.
Vokál je tu iný... menej "sprocesovaný", menej upravený, s menej efektmi a dozvukom... ani text ešte nemá finálnu podobu.
Ak by ma navštívili ufónci (asi by som mal napísať Ufónci, lebo to je asi etnicita) na svojich kovovo-opaleskujúcich a žiarivo-fosforeskujúcich lietajúcich strojoch s nápismi v bizarnom nikdy-predtým-nevidenom obrázkovom písme a spýtali by sa ma na The Cure a chceli by, aby som im vybral len jednu ukážku, TYPICKÚ ukážku The Cure, vybral by som In Your House. Vlastne by sa ma ani nepýtali, všetko by prebiehalo telepaticky...
In Your House je
The basic Cure.
The essential Cure.
The Cure vydali mnoho mnoho piesní, ale toto je (pre mňa) esencia The Cure...
Fascinujúce je tiež to, akými jednoduchými prostriedkami dosiahli tento výsledok, aké je to (myslím ten mix) celé "prázdne" a vzdušné... že je to vyskladané ako LEGO... Každý nástroj vo finálnom aranžmáne hrá len to nevyhnutné minimum, a predsa aký "massive" efekt tak vzniká. Bol to rok 1980. Rok, keď vydali Joy Division svoj album CLOSER, kde sa tiež hrá úsporne... tak sa vtedy aranžovali vtedy-moderné veci... Bola to aj punková (a post-punková) reakcia na prepchaté a prekombinované kompozície 70-tych rokov, ktoré boli tak artistné, že sa až dostali mimo vkusu bežného publika...
A ešte grafická poznámka.
The Cure v tom čase ašpirovali na to, aby mali názov vyvedený ako logo. To bol taký ten nápis THE CURE s písmenom C podsadeným cca o 1/3 výšky pod spodnú líniu písma (líniu riadku). Opakuje sa to v grafike albumov THREE IMAGINARY BOYS, 17 SECONDS a FAITH (a tiež na singloch z príslušného obdobia). Škoda, že to neudržali dlhšie... PORNOGRAPHY už má potom inú grafiku. A od albumu THE TOP prišlo zase obdobie 3 albumov graficky a typograficky podobných... takých divokých hand-writingových pokusov (asi najmenej je písmo čitateľné na albume THE HEAD ON THE DOOR). A obdobie od DISINTEGRATION je graficky opäť už iné...
Ďalší zaujímavý pokus o "logo" je v období okolo albumu WISH, kde samotné "cure" je vyskladané akoby z "podkovičiek", z takých identických U-tvarov.
V roku 2020 magazín Rolling Stone zaradil album SEVENTEEN SECONDS medzi 80 najlepších albumov 80-tych rokov.
Cover-verzie jednotlivých piesní sú veľmi časté... ale úplne iná liga je coverovať celý album (volá sa to "track-for-track cover album"). To sa stáva iba zriedkavo. Ale stáva sa.
Američanka Frankie Rose (pôvodne členka skupín Vivian Girls, Dum Dum Girls alebo Beverly) takto v marci 2019 vydala coverovaný album SEVENTEEN SECONDS (2019, Slumberland Records).
A zhostila sa toho so cťou, aj keď je to skôr úctivá reinterpretácia toho albumu než to, čo naozaj by sme nazvali coverom...
miesto č. 2 - Stop Dead (1985)
A už sme takmer na vrchole... Na druhom mieste sa (mi) umiestnil song Stop Dead z roku 1985 - B-strana singla Close To Me z albumu THE HEAD ON THE DOOR (1985, Fiction)
Stop Dead sa takmer dostal na album THE HEAD ON THE DOOR. Viď vyjadrenie Simona Gallupa nižšie: It was going to be an album track right up to the last minute.
Začínam mať podozrenie (keď sa tak pozerám na zostavenú TOP10) že ja mám na The Cure vlastne najradšej basgitaru... ani ma to neprekvapuje... lebo vlastne celý post-punk je "bass-driven".
"It has a great, growling, aggresive bass line. It was going to be an album track right up to the last minute. But I don’t think Robert was ever completely happy with it, because he couldn’t get the words to fit with the music quite as he wanted them to." (Simon Gallup)
Opäť The Cure skôr v tanečnejšej a popovej polohe... A čo sa týka vokálu, je to priam exhibícia Roberta Smitha a jeho hlasových možností v jeho najlepších rokoch... Toto je hravo a bláznivo odspievaný song. Škoda, že od roku 1989 s takýmito vokálmi de facto prestal... Dá povedať, že na albume KISS ME KISS ME KISS ME (1987) posledný krát v histórii The Cure sa dajú počuť tieto svieže vokály. Ja mám rád melanchóliu The Cure, ale ešte atraktívnejšia sú pre mňa ich "freak" skladby, ktorch boli ich osemdesiate roky plné, v 90-tych už boli len zriedkavé a v nultých rokoch už zostala iba melanchólia. Ale asi sa to dá pochopiť, na takúto šibnutú hudbu asi jednoducho musíte byť mladý. Aj preto sa dá povedať, že celkovo rock je fenoménom mladosti (je funkciou mladosti).
miesto č. 1 - The Upstairs Room (1983)
Pre niekoho toto bude asi prekvapujúce prvé miesto. Žiadny veľký hit, skôr prehliadaná (až úplne zabudnutá) pieseň. The Upstairs Room, B-strana singla The Walk.
Je z obdoba "minialbumu" JAPANESE WHISPERS (1983, Fiction), ktorý kompletizoval 3 single od novembra 1982 do novembra 1983 – Let´s Go to Bed, The Walk a Lovecats. Plus ich B-strany.
A čo mám rád skoro najviac, je ten "in medias res" začiatok. Akoby oneskorené zapnutie záznamu. Ako keby The Cure už 20 sekúnd predtým hrali, ale záznam bol spustený s oneskorením. Ako keby sme The Cure pri tej piesni skôr "nachytali" než skutočne "nahrali". Toto sú naozaj nádherné štúdiové vychytávky. Kreatívne použite štúdia ako doplňujúceho hudobného nástroja. A vokál je "very british" (veď "britskosť" vtedy ešte existovala).
Geniálne zaranžované.... Baritónová gitara použitá ako basa (okrem toho je tam aj basový syntetizátor).
Song je veľmi svižný, v pravom zmysle tanečný. Rýchlo príde, rýchlo odíde a medzitým vás nechá ledva nadýchnuť. Zaslúžené číslo 1.
A je to úplne "out of time"... aj dnes by niekto mohol takto hrať. Ak by mi niekto povedal, že toto nahrala skupina XXXXXX v roku 2015 alebo v roku 2024, povedal by som: "OK... toto je dosť dobrý zvuk. Trochu retro, ale naozaj sexi."
Tisícky ráz som to počul... a nevie sa mi to zunovať.
Fakt, pustite si to... a potom po takých 11 sekundách (ešte kým začne vokál) skipnite opäť začiatok... a ešte raz... a ešte raz... ten úvod je úplne "beast". Tých prvých 11 sekúnd by som mohol počúvať zaslučkované úplne samostatne.
The Upstairs Room. B-strana singla The Walk. Moje číslo 1 od The Cure.
Play it loud!!!
No dobre, tak ešte bonusy... lebo uznávam jednu základnú poučku: Nastav pravidlá a potom ich porušuj...
Pristavíme sa ešte ku jednorazovému projektu The Glove, čo bolo vlastne trio Steve Severin, Robert Smith a vokalistka Jeanette Landray, takže v hudbe to predstavovalo fúziu toho najzaujímavej-šieho zo Siouxsie & The Banshees a The Cure. Predovšetkým rytmická repetitívnosť a hypnotickosť (Severin) a zvukové experimentátorstvo a temnosť (Smith). Keď máte tie skupiny napočúvané (z toho obdobia, okolo rokov 1982 – 1984), tak cítite, ako sa tam prepojili tie dve esencie, tie dve identity, ktoré neboli až tak vzdialené od seba (v zásade boli postpunkové), ale neboli ani úplne identické.
Sex-Eye-Make-Up z jediného albumu projektu The Glove, ktorý fungoval v medzičase medzi albumami PORNOGRAPHY a THE TOP.
Časť tohto zvuku viete potom identifikovať aj na albume THE TOP (1984).
Dánska skupina Leather Strip takto coverovala Lullaby. Pri coverovaní The Cure je lepšie neimitovať ich zvuk, ale "prehodiť" song úplne do iného žánru. To dáva najakceptovanejšie výsledky, v ktorých sa "coverujúci" aj šikovne vyhne porovnávaniu s originálom.
Cover vyšiel na výberovke 100 TEARS: A TRIBUTE TO THE CURE, ktorá vyšla v apríli 2006 na značke Cleopatra Records.
Podobne aj v prípade dvojičiek The Watson Twins, ktoré sa pohybujú v zóne hudobných žánrov "americana" a folku.
Na ich albume FIRE SONGS ("piesne k táboráku"), ktorý vyšiel v roku 2008 cez Vanguard Records si trúfli dokonca na jeden z najväčších hitov The Cure - Just Like Heaven.
The Cure majú plány ešte do roku 2029. V tom roku Robert Smith oslávi 70-te narodeniny a tiež bude 50-te výročie vydanie prvého albumu (THREE IMAGINARY BOYS). V roku 2029 Robert Smith chce ísť "do dôchodku" a ukončiť koncertovanie, resp. ukončiť The Cure ako hudobný projekt... Uvidíme. Príbeh zatiaľ pokračuje.
