V minulom dieli 59 ste si mohli prejsť spodnou časťou rebríčka TOP10.
Síce len toho môjho, ale nie je úplne vylúčené, že môže byť pre niekoho z vás zaujímavý.
Malá rekapitulácia? Tu je:
Miesto číslo 10 / Snail Mail Ben Franklin
Miesto číslo 9 / Oberhofer featuring King Princess Dreaming of U
Miesto číslo 8 / ex aequo Corridor Dreaming of U a Boys Noize Affection
Miesto číslo 7 / skupina HTRK, album RHINESTONES
Miesto číslo 6 / ex aequo MUNYA Voyage a Tolstoys Skin Hunger (We Are Human Beings)
Ideme na prvých 5 miest... a to už pôjde do tuhého. To už budú samé „šupy“.
Nie je ľahké už túto prvú päťku nejako relevantne usporiadať. Takže je to nahodené takto približne, skôr pocitovo a podľa toho, ako často som sa k týmto veciam v priebehu roka 2021 vracal (tzn. bral som do úvahy aj kvantitatívne hľadisko).
Miesto číslo 5 / ex aequo Party of the Sun Idle Bend a LoneLady (There´s) No Logic
New Hampshire je malý americký štát, ležiaci medzi Vermontom a Maine. Južne od kanadského Québecu. A Skupina Party of the Sun je trio z New Hampshire.
Ethan McBrien (autor piesní, gitary, banjo, klávesy, vokály), Rory Hurley (produkcia, multiinštrumentalista - gitary, klávesy, bicie, basa, mandolína) a Garrett Cameron (bicie, perkusie, vibrafón).
Pôvodne však boli len duo (McBrien + Hurley) s občasnými hosťami. Na bandcampe si vpísali do charakteristiky, že sú „psychedelic folk band“.
Ich diskografia sa dohľadáva pomerne ťažko (a nie vo všetkých zdrojoch je uvedené všetko), ale vyzerá to na épečko LAY LOW (2017), prvý album TREKKER (2019) a épečko s názvom GOLDENWOOD (2020).
Nový album bol plánovaný ako minimalistický. Mal mať pôvodne len veľmi limitovanú inštrumentáciu. Chceli tam len gitaru, mandolínu a perkusie („woodblock“). Ale nejako sa im to zvrtlo a nakoniec im z toho aj tak vyšiel album s množstvom kláves, banjom a normálnymi bicími. Preto sa aj ich nový parťák Cameron stal riadnym členom skupiny. A pekne to všetko naaranžovali a naspievali... výsledok je niečo ako „thom yorke do lesnej chaty“ alebo inak povedané :
„The result is a delicate mingling of experimental Americana, psychedelic folk and organic ambiance. ... continuation of Party of the Sun’s organic sound, however more expansive, mature, and vulnerable.“ (bandcamp.com)
Pekný plný zvuk im vyšiel, množstvo inštrumentálnych detailov a detailíkov, uchu lahodiace zvukové textúry a predsa ľahkosť a vzdušnosť. Všetko je to nahodené len akoby „ľahkou rukou“. Tematicky sa texty zaoberajú prepojením s prírodou, sú tiež o rodičovstve, o zodpovednosti nielen za seba, o snahe prekonávať každý deň oddelenosť od zvyšku sveta.
A album FULLEST HOUR má jeden z najkrajších obalov albumu v roku 2021... a pritom to vôbec nie je nejaký originálny nápad. Akoby stránka z botanickej encyklopédie... to tu už x-krát bolo, ale ja sa z toho vždy tak teším... Autorkou kresby je Charlotte Holden.
Idle Bend je song z ich druhého albumu FULLEST HOUR, ktorý vyšiel 3. septembra 2021 na značke Trailing Twelve Records. Digitálne a v limitovanej edícii na CD. Zatiaľ nevyšiel na vinyle.
Začiatkom januára 2022 už stihli vydať ďalší singel s názvom Wind Up.
LoneLady je Julie Campbell z Manchesteru (UK, Anglicko). Študovala Fine Art (to je niečo ako naša VŠVU) a obdivuje brutalistickú architektúru.
Pôvodne bola post-punková, postupne pridávala tanečné a funkové prvky. Spočiatku vystupovala len ona sama s klávesami, gitarou a automatickým bubeníkom. Možno aj preto si zvolila pseudonym LoneLady. A sama si vyrábala aj lo-fi domáce nahrávky... Julie tvrdí, že technické obmedzenia jej nevadia, lebo ju nútia byť kreatívnou. Prvé nahrávky vydávala cez lokálny label Filthy Home Recordings.
Rýchlo si ju však všimli skauti londýnskeho vydavateľstva WARP Records (prevažne zameraného na elektronickú hudbu). Prvý album NERVE UP jej vydali v roku 2010. Prvý album dokonca spoluprodukoval slávny Guy Fixsen (Moonshake, Laika). Druhý album, viac sústredený na rytmus (HINTERLAND) jej vydali v roku 2015. Na jej tretí album FORMER THINGS sa teda čakalo až 6 rokov.
A pri počúvaní toho tretieho albumu mám taký flashback... na prvý album (2009) inej Angličanky, La Roux... Z toho albumu som mal podobný feeling. Akurát zvuk LoneLady je ešte ortodoxnejšie a čistejšie zakorenený v 80-tiesoch. Skoro až na nerozoznanie od raných 80-tiesov. Ale nie je to rok 1982, ale naozaj 2021.
* Best album of the year, hands down.
* Thought I was back in 1981 for a minute there!
* You can hear that later period Cabaret Voltaire influence...
Rozmýšľal som, ktorý upload singla (There’s) No Logic vyberiem, lebo je tam aj štúdiová verzia, ktorá vyšla v júni 2021 (pekný animovano-karaokeovský klip si nájdete sami)... ale ja som vybral live verziu pre program LATER with Jools Holland pre BBC2 z konca septembra 2021. Dúfam, že nenastanú nejaké problémy s regionálnymi autorskými právami. Predpokladám, že BBC obsah si môžeme v strednej Európe pozerať. Ak by sa stalo, že by sa video časom nezobrazovalo, len ma upozornite, vložím tu potom radšej spomínaný videoklip. Ale táto live verzia mi pripadá celkom šťavnatá...
Mimo poradia (len ako bonusík) ešte singel Former Things. Asi jeden z najmilších videoklipov na indie scéne za rok 2021. Titulná skladba z albumu FORMER THINGS, ktorý vyšiel 25. júna 2021 na WARP Records. Klip natočilo NAIVE Studio z Londýna.
Príbeh klipu je vlastne cestovaním v čase. Akú radu by ste dali svojmu mladšiemu Ja? Alebo čo by ste sa ho spýtali?
Mňa LoneLady teší aj z iného (subjektívneho) dôvodu. Británia v ostatných desaťročiach je intenzívnou súčasťou udalostí, ktoré spôsobujú isté etnické zmeny na domovskom území euroatlantickej civilizácie, teda aj na Ostrovoch. A mení sa aj britská hudobná kultúra. Ešte v 70-tych a 80-tych rokoch z Ostrovov k nám prichádzali všelijaké tie hudobné výtvory bledých astenických chalanov v dandyovských sakách alebo v obtrhaných obnosených skinny džínsach a v kožených kabátoch... vedeli sme jasne, čo je to „zvuk Británie“. Bolo to niečo, čo sa dalo nazvať "typické". Dnes keď si pustíte program Selector, tak britská hudba už je na nepoznanie, a miestami ani nie práve na ovácie... „Tak toto je tá nová britská hudba? Hm, hm, hm..."
Tak LoneLady je pre mňa nielen hudobný flashback, ale aj kultúrny flashback ... zrazu jeden z už mála príkladov výsostne belošského hudobného žánru pre belošského poslucháča... a je to veľmi osviežujúce. Osviežujúce, že to vôbec ešte existuje. Vracia ma to do takej Európy, do takej Veľkej Británie, aká bola pred cca 40 - 45-timi rokmi. A je to pre mňa fajn. A Británia si svoje veci musí usporiadať sama... ak im vyhovuje primátor Londýna s pakistanským pôvodom, je to ich skúsenosť, ktorú si oni musia spracovať. A podľa toho sa zariadiť pri ďalších svojich voľbách.
Lebo postupná etnická zmena spôsobuje aj zmenu charakteru krajiny, štátu. Noví ľudia prinesú nielen svoje exotické jedlo. To by vadilo absolútne najmenej. Ale, žiaľ, prinesú aj svoje spôsoby správania, svoje lokálne problémy a averzie, svoje spôsoby riešenia konfliktov (všimli ste si epidémiu "stabbingu" v západnej Európe, predovšetkým v Británii?... jeden z čerstvých prípadov napr. pondelok 24. 1. 2022, Maida Vale, Londýn) a v dlhodobom časovom rámci aj zmenu charakteru komunálnej politiky, aj veľkej politiky.
Tak sa vám (ak ste Západoeurópan) môže stať, že sa nepohnete z miesta, ale beh udalostí vás zjavne prenesie z Európy do divokej Ázie.
A tak sa zväčšuje počet západoeurópskych dôchodcov, ktorí chcú dožiť svoj život v omnoho bezpečnejšom prostredí strednej a východnej Európy. Po tom, čo boli pasívni alebo počas svojho plodného života dokonca kolaborujúci so systémom a s procesmi, ktoré im pokazili ich vlastnú domovinu? Bolo by to veľmi jednoduché, takto sa pokúsiť ujsť svojmu osudu... Po tom, čo sa ako zrelí hrali na progresívnych a "všetko-tolerujúcich", chcú ako prezretí dožiť v pokoji a v závetrí?
Ešte jedna ukážka z vynikajúceho albumu FORMER THINGS - Fear Colours.
S neworderovskými klávesmi aj gitarou (pripomínajúcimi roky 1983 až 1986).
Je to pôvodne pieseň staršieho dáta, hrávala ju naživo už v roku 2016.
Miesto číslo 4 / ex aequo Devotions Excess a Indigo Sparke Everything Everything
Na pozícii číslo 4 je septembrové prekvapenie z Austrálie (Brisbane), ktoré že dooosť zamiešalo karty a jedna kvalitná stálica (ktorú už ste počuli).
Tento rebríček vyšiel (ako celok) dosť indie-popovo až popovo, tak aspoň trochu niečoho post-punkového... ťažšieho... s dunivou basou. A tá gitara je skoro ako od The Smiths. Prvýkrát keď som to počul... asi koncom septembra... bola to pre mňa taká facka, že až.
Škoda že aj zvyšok albumu PUSHER (2021, Somewherecold Records) austrálskeho dua Devotions nie je až takto atraktívny... ale nie je zlý. Len nie je tak „chytľavý na prvú“ ako singel Excess.
Aj poslucháči boli nadšení:
* insanely good 10/10
* Man!! This is sooo good!!!
* incredible track
* I can't describe my love of this song
* guitar feels like listening to The Smiths
* I am so glad I clicked on this one
* this is songcrafting done right, f*ck yeah
Debutový album PUSHER vyšiel 9. septembra 2021. Klip ku Excess vyšiel v polovici novembra 2021. Nájdete ho aj na YT, ale ja som vybral radšej tento strohý topic-upload len s obalom albumu, aby vás nerušili pohyblivé obrázky a mohli ste sa sústrediť len a len na hudbu.
V rozhovore pre bigtakeover.com Luke Zahnleiter (jedna polovica dua Devotions) odpovedal, ako komponuje:
Pusher is an amazing debut album. What was the process like in terms of actually writing your tracks?
“Most of the tracks stem from what I would call a texture/tone layer. Something like a simple synth patch or skewed sample. I usually like to set an atmosphere before I even think about melodies, lyrics, structure, riffs etc. Similar to films, I always connect more with the intangible feeling of the whole thing, rather than any particular plot or character. I would then just layer guitar, vocal ideas, beats, synth over top and experiment with different loops and structures.”
O tom, aké boli jeho hudobné inšpirácie:
“Probably my first love of any real relevance was ’80s post-punk. Bands like The Smiths, The Birthday Party, Joy Division and Swans. I spent all of my late teens trying to write How Soon Is Now or The Killing Moon and to this day, I still attempt to contort my guitar in homage to Rowland S. Howard. I also really loved surf music and ’50s rock like Link Wray, The Shadows and Chris Isaak for a modern take. Moving on, I fell in love with minimal electronic and ambient music. The kind of stuff that you can listen to and suddenly whatever you’re doing at the time seems profound and important. Probably the best examples are artists like Tim Hecker, Clams Casino and Max Richter. Also acts like Htrk, Fka Twigs, Chromatics and Arca, who seem to blend ambient and pop.”
A tiež o hite Excess:
“This is probably the most direct and pop driven track on the album. I wanted to create a memorable riff as the heart of the track. It’s probably one of the only songs I wrote guitar and vocals first, with the ambience and synth layers coming later. The lyrics are pretty self-explanatory…“
Album PUSHER vyšiel ako digital dowload a na CD formáte. Na vylisovanie 100 kusov vinylu skupina Devotions zorganizovala na svojom bandcampe crowdfundingovú zbierku. Vinylové exempláre albumu PUSHER by sa mali distribuovať od začiatku februára 2022.
Keď ideme dole, tak v rebríčku ideme vlastne vyššie.
A keď sú na jednej pozícii dve skladby, tak jedna je nižšie a jedna vyššie. A vyššie na čísle 4 je stálica, ktorá bola vydaná už začiatkom roku 2021, možno preto bola trochu nespravodlivo „prekričaná“ novšími releasmi.
Everything Everything od Indigo Sparke len na 4. mieste? Možno fakt dosť nízko. Ale to je tým, že som sa k tej piesni v priebehu roka (po prvom opojení z nej) už až tak nevracal... a keď zoberiem do úvahy kvantitatívne hľadisko... Tak naozaj sa to premietlo do výsledku.
Oproti tomuto štvrtému miestu je moje prvé miesto vlastne úplne banálna vec :-) Ale taký je život.
Je to naozaj ťažké usporiadať, lebo to sú rádovo tisícky nových piesní každý rok a vyberte z toho 10, keď aj vám priamo v hlave sa to poradie nestále mení... Je to živé zviera.
Ale cítim to tak, že od šiesteho miesta hore, to už ani neviem zoradiť... to sú všetko ultimátne šupy. Zoradenie tam už nehrá veľkú rolu, je to skôr kozmetická záležitosť... Ale možno som Indigo Sparke predsa len trochu ukrivdil... Lebo toto je takmer ašpirantka na vrchol rebríčka (možno mala byť bok po boku s Cassandrou Jenkins na druhom mieste)... Krásne minimalistické je to. Veľmi pôsobivé... Ivo Watts-Russel (kedysi 4AD) by z nej mal veľkú radosť.
Everything Everything bol singel, ktorý vyšiel v polovici januára 2021. Album ECHO následne vyšiel 19. februára 2021 prostredníctvom vydavateľstva Sacred Bones Records. A je to historicky prvé video, ktoré sa v tomto blogu opakuje.
Viac o Indigo Sparke v diele 49 (moje najhranejšie za január 2021), aby som sa neopakoval aj textovo.
Nezačínal ten klip inak? Tú úplne úvodnú sekvenciu v kúpeľni si vôbec nepamätám... ja si to pamätám až od obliekania tej čiernej sukne.
Miesto číslo 3 ex aequo Marie Claudel Jaseur a Men I Trust Sugar
Tretie miesto obsadili predovšetkým krásne aranžmány. A umelci z francúzsky hovoriacich regiónov.
Tretie miesto zaplnili skladby krásne zaranžované, plné nielen muzikantských remeselných schopností, ale plné esenciálnej muzikálnosti, plné feelingu a talentu...
„Klasika“, ktorá však dokázala prekvapiť a jeden príjemný objav (môj objav, pre vás možno Marie Claudel vôbec nie je nová). A je naozaj neplánovanou zhodou okolností, že sa na tejto priečke stretli dva subjekty z francúzsky hovoriacej časti Kanady.
Marie Claudel (vlastným menom Marie-Claudel Chénard) je autorka (skladateľka), gitaristka a speváčka. Une auteur et compositrice et interprète.
Odkiaľ Marie-Claudel Chénard presne je? Z juhozápadu Montérégie.
Wikipédia (a mapa) hovorí, že Montérégie je administratívna oblasť v juhozápadnej časti Québecu. Zahŕňa mestá Boucherville, Brossard, Châteauguay, Longueuil, Saint-Hyacinthe, Saint-Jean-sur-Richelieu, Salaberry-de-Valleyfield, Sorel-Tracy a Vaudreuil-Dorion.
Ono to je vlastne dosť zbytočná informácia, ale pekne to znie, že?
Nie ako Bytča alebo Púchov... ale Saint-Hyacinthe... alebo Les Jardins de Napierville. A pritom sú to tiež len nejaké malé (zaprdené) mestečká bez veľkého významu. Tá francúzština znie tak nejako aristokraticky. Vždy. Automaticky. To slovenčina (inak v pohode jazyk) môže len veľmi ťažko akusticky dobehnúť. Aj Lužina povedal (v rozhovore s Adelou #119), že by chcel byť attaché... pretože to tak dobre znie.
Nie úplne ľahko sa mi o nej zháňali informácie a chvíľu som bol dokonca v pomykove, že je aj herečka, ale... všetko sa vrátilo do normálu, keď sa ukázalo, že to len robila hudbu pre krátke filmy. Pre krátky mysteriózny film Les mains dans les poche (2012) a pre krátku drámu Here At Home / À la maison (2020).
Ešte aj recenzie jej albumov som nemohol vyhľadávať cez „review“, ale cez „la critique“. Inak by som bol našiel prd.
V roku 2014 Marie-Claudel Chénard zavŕšila svoje štúdium na Národnej speváckej škole. Jej prvé ep Charmant Fiel vydala vo februári 2016 pod pseudonymom MCC.
Prvý album NE PARLE PAS AUX ÉTRANGES vydala v roku 2018 na značke Sainte Cécile, jej druhý album VERSION LONGUE vyšiel 12. novembra 2021 na značke Maison Métropole (je to jej vydavateľstvo a nahrávacia spoločnosť - „sa maison de disque“).
Po troch rokoch od prvého albumu prišla s rockovejším albumom... a ukazuje aj svoju razantnejšiu a dynamickejšiu stránku... Každopádne Marie Claudel dozrela a aj album je pestrejší a zvukovo zaujímavejší a dotiahnutejší.
Krásne krásne krásne krásne krásne zaranžovaný prvý singel Jaseur vyšiel začiatkom októbra 2021 (druhý singel bol Paysages). Nádhera. Ja som na neho narazil náhodne cca o mesiac neskôr, resp. v polovičke novembra 2021. Alebo žeby náhody neexistovali? V časoch algoritmov asi už ani nie. Týždeň som nepočúval nič iné... Ale aj celý album VERSION LONGUE je krásne zaranžovaný.
La ville s’endort et comment te le dire encore
La ville s’endort, mais pas moi
Je veux te voir apparaître encore ce soir
Ça fait longtemps
Je fixe le mur
Et vois ton visage
Je parle et murmure
Comprends-tu mon langage?
Začínala ako folkáčka (ale už vtedy veľmi zaujímavá gitaristka), dnes má bohatší, plnší, šťavnatejší, rockovejší zvuk. Ako ukážky z albumu ešte Les années folles a titulná Version longue z albumu VERSION LONGUE (2021, Maison Métropole).
Na novom albume spolupracovala s väčším počtom hudobníkov... len tie mená v našich končinách nie sú až tak známe. Ale spomeniem napr. meno Andrew Barr zo skupiny The Barr Brothers alebo kanadský pesničkár a producent Jesse MacCormack.
Men I Trust sú z francúzsky hovoriacej časti Kanady (Montréal, Québec). Vznikli v roku 2014.
25. augusta 2021 vydali album s názvom UNTOURABLE ALBUM.
Napriek tomu, že teda by to mal byť album "netúrovateľný", album „s ktorým sa nedá ísť na turné“, z klipu jasne vyplýva, že nejaké turné teda bolo :-) Americká časť turné začalo už hneď v septembri 2021.
Men I Trust potvrdili svoj vysoký štandard, aj keď na albume si skôr než jednotlivé skladby zafixujete jednotnú (ale príjemnú) atmosféru.
Vynikajúci zvuk (produkcia), hudba pekne plynie, netreba až tak preskakovať tracky, všetko v strednom až pomalom tempe... Na môj vkus je to až príliš loungeové... nekoná sa žiadne veľké prekvapenie (čo je moja výhrada voči Men I Trust všeobecne). Ale oni pôvodne boli vlastne jazzová kapela (pred príchodom speváčky Emmanuelle Proulx v roku 2016). Nie sú to práve skupina zvukových či konceptuálnych experimentov, ale skupina dokonalo zvládnutého remesla a precízneho pesničkárstva.
Ale zvuk na novom albume je o čosi viac kozmickejší (resp. futuristickejší) než na predošlých albumoch (za to palec hore). Trochu ako svojho času skupina Air... tiež sa im to na albumoch tak vlnilo... áno, Air je dobrý príklad. Atmosféra o niečo prevláda nad muzikantským exhibicionizmom. Je fajn, že Men I Trust ovládli svoje nutkanie hudbu jazzovo zahusťovať a nahrali to pomerne vzdušne a „prázdne“... Miestami UNTOURABLE ALBUM pôsobí takmer ako hudba k filmu... ako soundtrack.
Jeden z trackov však čnie nad všetky ostatné. Krásne zaranžovaná Sugar by sa mohol vyučovať v kurzoch... v kurzoch kreatívneho komponovania. Všetko je na svojom mieste, všetky stopy, všetky nástroje hrajú len to nevyhnutné a v správnom čase. Pôsobí to prirodzene a neuveriteľne jednoducho. Aké jednoduché je napísať a zaranžovať hit... keď na to máte genetické predpoklady (vrodený talent). Že?
Stále sme na čísle 3. Sugar je fakt veľmi vydarená vec, ktorá prežije aj skúšku času, a môže byť v merku aj takých ľudí, ktorí sa pri Men I Trust zvyčajne trochu nudia. Viac o Men I Trust nájdete aj v dieli 47 (výnimočné live).
Text Sugar je ale absolútna haluz...
I ran out of made up consolations
I’ve been waiting forever
How can you call me with such conviction?
“Sugar cane, sugar“
Miesto číslo 2 / ex aequo až tri piesne Lunar Isles Former Lives, jennylee In Awe Of a Cassandra Jenkins Hard Drive (prvé miesto jej ušlo fakt len o kúsok)
Sme na druhej priečke. Tú ovládla Cassandra Jenkins. Ale aj kvôli podobnej atmosfére od apríla 2021 dýchal Cassandre na chrbát tento David Skimming, ktorý vystupuje pod umeleckým menom Lunar Isles. Album TIDES (digitálne) vydal vlastným nákladom dňa 23. apríla 2021. A je na ňom aj táto krásna minimalisticko-psychedelická Former Lives („predošlé životy“).
Odporúčam počúvať nahlas... ak je to možné, fakt si to vyhulte. Myslím, že aj Robin Guthrie (ex Cocteau Twins) by z neho mal radosť... Former Lives totiž trochu pripomína obdobie cocteausovského albumu VICTORIALAND (1986, 4AD).
A je zaujímavá skutočnosť, že David Skimming je Škót. Škót žijúci v Južnej Kórei (vraj v meste Cheongju Si). A dve tretiny Cocteau Twins boli tiež Škóti.
Od cca 03:30 je fade-out až do skoro 04:40... veľmi pomaly tá pieseň plynie a veľmi pomaly odchádza.
Lunar Isles sa v tomto roku dosť činil, bol to pre neho dobrý a plodný rok. Takmer každý mesiac niečo vydal a vydal ešte o jeden album viac. 12. novembra 2021 si vydal (digitálne) ďalší album MIRROR SHAPES, ktorý má však už o niečo zvyčajnejší, popovejší zvuk. Príklad? Seasons.
Podľa neho samého hrá „dreamy surf-pop“. Tak asi áno... neviem.
Sympatická jennylee (vlastným menom Jenny Lee Lindbergh) bola chvíľku (podmienečne) dokonca až hore, úplne na prvom mieste (spolu s ďalšími piesňami). Ale singel Stop Speaking / In Awe Of vyšiel len 17. decembra 2021 (Rough Trade Records), takže jej pôsobivý výsledok pred záverom roka bol spôsobený psychologickým „efektom nového“. Koniec-koncov, ako môže byť hitom roku 2021 niečo, čo vyšlo týždeň pred Štedrým dňom? Na posúdenie hitu je potrebné mať odstup. Hit musí potvrdiť sám seba.
Prelom rokov mi však dal trochu časovú rezervu na to, aby mi to v hlave všetko „sadlo“ a poradie som ešte trochu zreálnil...
Jenny Lee Lindbergh vám môže byť nejaká povedomá, že? Pretože je basgitaristkou los-angeleskej skupiny Warpaint. Viackrát už na nich zabŕdla reč a v dieli 58 máte aj ich koncertnú ukážku.
jennylee pripravuje vydanie svojho druhého albumu a spomenutý singel je tretím singlom v poradí z toho albumu. Album by mal vyjsť na Record Store Day (23. apríla 2022).
Je to fajn, že má jennylee aj vlastnú sólovú tvorbu. Ale aj tak rada spolupracuje so svojimi spoluhráčkami z Warpaint (hlavne s bubeníčkou Stellou), takže často je to „takmer Warpaint“. Ale predsa len je to možnosť a priestor robiť si veci po svojom. Ešte sa k nej vrátime... jennylee In Awe Of
Stále sme na druhom mieste...
Cassandra Jenkins bola pre mňa stálica už od februára 2021 (singel vyšiel v polovici januára 2019)... prišla, videla a takmer zvíťazila.
Cassandra Jenkins je hudobníčka z Brooklynu (NYC). Cassandra Jenkins sa narodila do predurčenia. Narodila sa do hudobníckej rodiny. Jej rodičia hrávali na výletných lodiach. A ona mala príležitosť už v nízkom veku sa učiť na gitaru a spievať.
Prvú ep vydala v roku 2013 a dva albumy vydala v rokoch 2017 a 2021. Jej druhý album AN OVERVIEW ON PHENOMENAL NATURE vyšiel 19. februára 2021 na značke Ba Da Bing Records. Album pozberal nadšené reakcie recenzentov.
Album je kombinácia folku, rocku a americany s krásnym vzdušným zvukom... a pekná hudba a close-mic spievanie sú kreatívne doplnené vo finálnom mixe o útržky dialógov a „field recordings“ (zvuky prostredia). Jeden z najlepších albumov roka... teda v alternatívnom svete.
Je to zase video, ktorá sa už v tomto blogu opakuje (lebo taký už je údel rekapitulácie). V tomto dieli som vôbec po prvýkrát v tomto blogu opakoval piesne (obsah). Sú na YT aj live nahrávky Hard Drive, ale tie ma zase až tak nepresvedčili. Štúdiová nahrávka je parádna a klip je tiež vydarený. Tak si ho zopakujeme. Viac o Cassandre nájdete aj v dieli 52 (moje najhranejšie vo februári 2021).
Tak konečne... ideme ku najvyššej priečke. Zase som na ňu napchal toho viac, než by sa patrilo. Tiež dva kusy.
Miesto číslo 1 / ex aequo Hobsons Bay Coast Guard Love Song (podmienečne) a Mazey Haze Sad Lonely Groove (zaslúžene)
Hobsons Bay Coast Guard (niekedy skracované na HBCG) sú kvinteto z Austrálie (Melbourne). 4 muži a jedna žena.
Svoj štýl nazývajú „experimental surf-pop“. Čo môže byť všeličo :-) Ale v reále je to pomerne rýchle, bláznivé, veselé, s divokými vokálmi (viachlasmi). Trochu retro, ale veľmi fresh. Blízkosť mora má na ich tvorbu pozitívny vplyv.
Ich druhý album TUBULAR SWELLS vyšiel 1. decembra 2021. A ja tak rozmýšľam, čo vedie skupiny vydávať albumy v decembri. Nemyslím single, to je v poriadku... ale album? Už v januári musia povedať „náš minuloročný album“ a pôsobí to, ako keby bol ten album starý. Najminulejší týždeň roka je vždy ten ostatný decembrový týždeň, keď ste už v januári. Môže to byť len predpredvčerom, ale zdá sa to strašidelne ďaleko.
Artwork albumu TUBULAR SWELLS (akoby kombinácia Miró + Kandinsky + Dalí) je dielom ich spoluhráča Zaca Terryho, ktorý má aj vlastnú sólovú hudobnú kariéru pod menom Zac E Tea a pod tým menom aj robí výtvarné veci. V limitovanej verzii vyšiel album aj na matnom žltom vinyle s plagátom.
Najlepší z albumu je Love Song... s veľkým nasadením to hrajú... v druhej časti stopáže zvuk pripomína trochu také to inštrumentačno-opulentné obdobie Sufjana Stevensa (cca v období okolo albumu ILLINOISE... roky 2006, 2007), keď mal pri živých vystúpeniach na pódiu okrem skupiny aj niekoľkočlennú dychovú sekciu. Možno aj 10-11 ľudí na pódiu to potom bolo. Navyše mali kostýmy s nalepenými farebnými reflexnými pásikmi a plastovými krídlami. Dosť tesno bolo vtedy na pódiu. Podobnosť v piesni Love Song navodzuje práve to použitie dychových nástrojov.
Je to také podmienené prvé miesto... koniec-koncov, ako môže byť hitom roku 2021 niečo, čo vyšlo 1. decembra 2021? Zohráva tu rolu „efekt nového“. Niečo, čo sa nestihlo plynutím času ešte „ovrzať“. Podobný prípad ako jennylee na 2. mieste.
A na prvom mieste sa tu zopakuje situácia zo spodných priečok rebríčka. Že ide skôr o jednotlivé výnimočné piesne z albumov, ku ktorým sa ako k celku nebudem až tak vracať. Ak vôbec. Ale keď sa dajú vyzobkať takéto pekné „hrozienka z koláča“, ktoré sa dostanú takto vysoko, tak čo by som reptal... Aspoň v niečom je svet v poriadku.
A sme konečne úplne na vrchole. Pod umeleckým menom Mazey Haze sa skrýva Nadine Appeldoorn z Amsterdamu.
Na bandcampe má takúto (paradoxnú) charakteristiku:
„Hello I am Mazey Haze and I try to make music you can dance to while you're sad.“
Na svojom webe zase: „... dreamy guitar-driven indie-pop. Reflective, insightful, often wistful and always unashamedly honest.“
Spoluautorom hudby je Sam Verbeek a často sú spolu aj na fotografiách na sociálnych sieťach. Vlastne je dosť možné, že by sme Mazey Haze mohli považovať za duo. Pre live vystúpenia sú až piati (vlastne klasická kapela - bicie, gitara, basa, klávesy, vokál). Ak ich chcete vidieť naživo, nájdete na YT jej (ich) live vystúpenie, keď si zadáte napr. "mazey haze op ESNS 2022".
Sad Lonely Groove bola úplne prvá vec, ktorú oficiálne vydala (na značke LUSTRE).
Držím jej palce, aby nebola „one hit wonder“, aj keď zatiaľ to tak vyzerá... asi naozaj platí, že „první vyhrání, z kapsy vyhání“.
Potom v auguste 2021 vyšlo Headspin a v septembri 2021 Always Dancing. A nie je to až taká sláva (mix v Always Dancing dokonca až trochu „ťahá uši").
Debutové 5-piesňové ep ALWAYS DANCING vyšlo 22. októbra 2021. Na ktorom sú aj tie predošlé 3 single a ešte niečo k tomu... a nie je až tak prevratné.
Možno si niektorí ťukáte na čelo, že „toto na prvom mieste?“. Áno.
Je to len hra... nič vážne a nič objektívne v tom nie je... Objektívne to nemôže byť už z princípu. Je to môj rebríček.
Ja som sa sám seba pýtal, ktoré songy a v akej miere mi v priebehu roku 2021 „robili radosť“. Ku ktorým kúskom (s vročením 2021) som sa vracal s najväčšou chuťou a plezírom. A tento Sad Lonely Groove to vyhral kvantitatívne... fakt bol u mňa dosť „v rotácii“. Intenzívne od cca polovice júna 2021 (vyšiel na začiatku júna). A udržal sa krásne stabilne až do konca roka 2021 (resp. do dnešných dní). Bez toho, aby ma unavil, bez toho, aby ma čo len na jednu sekundu nebavil. Vždy som sa tešil ten zvuk basgitary a na 01:19, keď tam prvýkrát príde tá vysoko-hrajúca gitara.
Áno, určite súhlasím s vami, že v priebehu roka vznikli mnohé relevantnejšie, artovejšie a aj krajšie piesne. Cennejšie pre ľudstvo (trochu pátosu nezaškodí pri bilancovaní, že? :-) A určite aj „alternatívnejšie“. Zvláštne vymyslené, so skvelým zvukom, s originálnymi nápadmi a hudobnými výkonmi (aj keď teraz naozaj nemyslím na virtuozitu, to ma v hudbe vlastne veľmi nezaujíma). Už len keď si zoberieme číslo 2, číslo 5 a 4 alebo čokoľvek z čísla 7 v tomto rebríčku.
Ale veď kultúra nie je len o veľkom umení, ale aj o zábave a spontánnosti, o „telovej skúsenosti“ (body experience) skôr než „intelektuálnom uspokojení“. A hit je presne o tom... nejako sa dotkne (cez fyzické štruktúry vnútorného ucha) vášho tela a náhle všetko klikne... a poviete si: „yeah, toto je presne to!“ Áno... „it’s only (indie)pop, but I like it!“
Tak toto je môj hit roku 2021. Až sa čudujem, že na Rádiu FM tento song v priebehu roka 2021 vôbec neobjavili...
Na YT nájdete tento song aj s klipom, ale vybral som strohejší „topic“ upload, aby ste sa neboli rušení obrázkami a mohli sa sústrediť na hudbu.
Sad Lonely Groove zo začiatku júna 2021. Prišlo, uvidelo, zvíťazilo. Zaslúži si potlesk.
Dosť loungeovo a dosť pohodovo dopadol tento osobný rebríček, že? Dúfam, že ste s ním aj vy strávili celkom fajn chvíle. Prevažuje síce melanchólia, ale štýlová...
Rok 2021 je za nami. Bol to odporný, s*urvený, svinský, proto-totalitný rok. Bol to ešte horší rok ako 2020 (a to sme si na jeho konci mysleli, že horšie by už nemalo byť). Bol to rok plný vážnych konfliktov z banálnych alebo umelo navodených príčin. Bolo to rok nezdržanlivosti, zákernosti, zastrašovania, vydierania a hrubého nátlaku. Lebo takí sme... keď je priestor na konflikty, tak ideme do konfliktu. S nadšením, s pasiou, s nadprácou... Prečo by sme sa k sebe správali slušne? Prečo by sme sa starali o seba, keď môžeme pchať nos do života iným? A vôbec... prečo by sme niekomu robili dobre? Od toho tu Slováci naozaj nie sú...
Bol to odporný rok. Videli sme, čo s ľuďmi dokáže urobiť masová psychóza. Videli sme, koľko ľudí stále žije (a chce žiť) podľa modelu „píšte všetci modrým perom...“.
Bol to odporný rok. Ale hudba nám ho trochu uľahčovala... Že?
A hlavne... nedávajte si Pfizera!!!
