diel 68 - rubrika: moje najhranejšie v marci 2022 - časť 2

Powerplay of the Week, blog o alternatívnej hudbe, diel 68, 18. mája 2022 Bratislava

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

logo
logo (zdroj: robert stepanik)

Tu je ešte druhá časť mojich marcových najhranejších (najpočúvanejších). Vecí, ktoré boli vydané v marci 2022 alebo som ja na ne v marci 2022 narazil. Tento diel 68 teda nadväzuje na diel 66. A spolu tvoria celok. Poďme teda dokončiť marcové udalosti.

Londýnsky oktet caroline (áno, má sa to zapisovať s "malým" písmenom c) tvorí 7 chlapcov + 1 dievča (Alex + Casper + Freddy + Hugh + Jasper + Magdalena + Mike + Oliver) a hrajú hudbu, ktorá je teda aj na mňa dosť experimentálna... No, asi experimentálna nie je to pravé slovo (lebo o novátorstve to až tak nie je), ale zvláštna... to áno.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Vznikli v roku 2017 ako duo z popudu gitaristu a speváka Caspera Hughesa (našiel som však aj zdroje, ktoré tvrdia, že vznikli „in the mid-2010s as a three-piece post-punk band“). V roku 2020 vydali svoj prvý singel a vo februári 2022 svoj prvý album (na renomovanej značke Rough Trade).

O songu s názvom IWR som sa dozvedel až koncom februára 2022... ak by som ho bol spoznal načas (v novembri 2021, lebo to bol vtedajší novembrový singel), je možné, že pravdepodobne by sa objavil aj v mojom rebríčku TOP10 za rok 2021.

Jeden poslucháč už vtedy napísal:
* Incredible incredible song - cannot wait for the album!!!

SkryťVypnúť reklamu

Zvyšok album s názvom CAROLINE je ale tak zvláštny, že to nie je veľmi prístupné počúvanie. Skupina caroline sa totiž nie veľmi obťažuje melódiami... IWR (I Was Right) je jeden z mála songov na albume CAROLINE, v ktorom sa dajú nájsť čitateľné prvky piesňovej formy. Inštrumenty pekne gradujú a tie zborové vokály (miestami až viachlasy) sú tiež vydarené.

Takýchto chcem od nich viac a keby to tak bolo, bol by som naozaj ich veľký fanúšik... Niečo ako Dirty Three skombinované s Dirty Projectors. Takto sú pre mňa zatiaľ skôr "one hit wonder". Škoda, že si caroline pri viacerých veciach nepovedali, že nie je hanba držať sa piesňovej formy... Aj keď chápem, že pri vytváraní ich post-rockových "soundscapes", by ich piesňová forma dosť obmedzovala.

SkryťVypnúť reklamu

Samotný album CAROLINE (10 piesní) vyšiel 25. februára 2022 na Rough Trade Records. Preto sa dostali do môjho marcového výberu.

Song IWR (I Was Right) začína potichu, takže je pochopiteľné, že vás to bude zvádzať vytáčať volume doprava, ale skúste to vydržať. Okolo 02:19 si oni pridajú hlasitosť sami. Tú hru s hlasitosťou vlastne použili ako zaujímavý stavebný prvok piesne... Klip bol natáčaný v Provensálsku (Francúzsko).

Live verziu IWR (I Was Right), zosnímanú len tak na mobilný telefón, si môžete vypočuť na YT v kanáli „Andy Wilkinson“.

Ešte jedna ukážka od caroline. Skydiving Onto The Library Roof naživo pre Rough Trade Sessions.

SkryťVypnúť reklamu

Pripomína mi to akoby Animal Collective vypli elektronické krabičky a hrali akusticky. Aj pre mňa je to ťažko stráviteľné :-) A hlavne to nekorešponduje s mojím „zmyslom pre zmysel hudby“. Je to tak špecificky zvláštne, že nie úplne rozumiem tomu, čo je zmyslom tejto hudby... Nenapĺňa to moju potrebu zvukového experimento-vania (existujú na scéne omnoho väčší experimentátori), ani potrebu hypnotickosti a repetitívnosti (aj v tomto na svete existujú dotiahnutejšie počiny)... v žiadnom prípade nie je naplnená moja potreba melódie a harmónie... A aby boli kultoví, nie sú zatiaľ dosť cool. Čo však musím bez váhania pochváliť je to, že hrajú minimalisticky a striedmo a neprepchávajú svoj zvuk nadbytočnými notami.

Aj veru ostrieľanejší hudobní recenzenti sa dostali na novom albume k hraniciam svojho pochopu. Medzihru Zilch označili v Pitchforku ako "pokus prerezať zhrdzavené gitarové struny tupým nožom". A že vydať niečo také na albume je skôr otázka postoja než hudobnej dramaturgie :-)
"The longest interlude - Zilch - is two minutes of what sounds like someone trying to cut rusted guitar strings with a dull knife. The choice to include something so willfully challenging feels more like a philosophical point than a purely musical one." (pitchfork.com)

Ale svet je pestrý a niekomu sa to páči nielen do tej miery, že to počúva, ale minimálne tým ôsmim ľuďom sa to páči tak intenzívne, že takú hudbu priamo tvoria. Že je to ich život a že to nasmerováva ich kreatívnu energiu.

Ale aspoň pre predstavu, že aj také niečo existuje a že sa to vydáva (hoci komerčný efekt bude pravdepodobne len diétny, lebo toto je hudba doslova pre zopár poslucháčov)... a pre predstavu, čo sú caroline zač.

Skupina caroline naozaj vzbudzuje rozporné reakcie a je to pochopiteľné.
Veď aj k nasledujúcemu videu jeden poslucháč pripísal
* Boring and long.

A druhý mu na to odpovedal:
* Exciting and short.

Svet je pestrý. Je tu dosť rôznej hudby pre každé ucho a hlavu.

CAROLINE, debutový album, ktorý caroline pripravovali vlastne takmer 5 rokov, je prevažne inštrumentálny a prevažne akustický post-rockový album. Plný rôznych "soundscapes". Pri opakovanom posluchu postupne uvoľní svoje arómy a svoje čaro. Ale u mňa je to zatiaľ tak, že keď chcem počúvať niečo podobné, tak ešte stále radšej siahnem po niekdajších Bark Psychosis.

"caroline’s masterpiece might be yet to come, but this formative debut album opens up a world of possibilities." (nme.com)

Yumi Zouma je indie-popová (resp. sophisti-popová) skupina z Nového Zélandu, z mesta Christchurch. Jej členovia však reálne žijú v 4 mestách na 3 kontinentoch (Londýn, Wellington, Christchurch, New York).

Yumi Zouma je skupina podelená symetricky na dvoch mužov a dve ženy. Jedna zo žien (Olivia) je bubeníčka.

Vznikli v roku 2014 a traduje sa, že ich prvé vydavateľstvo - americké Cascine Label - s nimi podpísalo zmluvu bez toho, aby ich vôbec počuli vystupovať.

Debutový album (YONCALLA) vydali v roku 2016, druhý album (WILLOWBANK) v roku 2017. Tretí album TRUTH AND CONSEQUENCES vyšiel v roku 2020 už na labeli Polyvinyl Records. A 18. marca 2022 vyšiel ich štvrtý album PRESENT TENSE, ktorý nahrávali počas pandemických rokov.

Čudné meno Yumi Zouma je vraj spojenie mien (ja teda tipujem, že skôr prezývok) dvoch osôb, ktoré ich nabádali k tomu, aby spolu hrali.

If I Had A Heart for Chasing z nového albumu.

Ich tretí album (TRUTH AND CONSEQUENCES) vyšiel presne v deň, keď globalistická politická organizácia WHO vyhlásila Covid-19 za celosvetovú pandémiu. Takže kvôli reštrikciám mali turné, z ktorého stihli odohrať jeden(!) koncert - 12. marca 2020 vo Washington D.C.

Yumi Zouma nie sú žiadni experimentátori. Z albumu 2022 sa mi omnoho viac páčia nesinglové veci (If I Had A Heart for Chasing, Razorblade, Honestly It’s Fine). Nesinglové veci majú pekné melódie, singlové veci majú trochu nudné melódie... zvláštne, že v mojej hlave to takto zafungovalo. Opačne, ako v ich hlavách. Z môjho pohľadu vybrali nevhodné piesne na single :-)

Vydané single Mona Lisa (takmer to najhoršie, čo som od nich kedy počul), Where The Light Used To Lay by som rozhodne za single nevybral... a In The Eyes of Your Love si zaslúžil byť singlom asi len preto, lebo má celkom svižné tempo.

Je to skôr introvertná hudba... Yumi Zouma je jemná, ľahká hudba s pastelovým zvukom. Žiadne zámerné nedokonalosti, žiadne lo-fi alebo zvukové "drhnutia".
„... lighter than air yet heavy with feeling. ... Fizz bubbling in your seltzer, the mist hanging over the sea.“ (stereogum.com)

Práve v stereogum.com napísali že album PRESENT TENSE je "the best thing they’ve ever released"...
Ja si nie som až tak istý. Pripúšťam, že nový album pôsobí najkompaktnejšie zo všetkých. Dosť veľa sa zaoberali aranžmánmi a produkciou („New Zealand quartet play with a wider sonic palette on their latest release“ / pastemagazine.com), recenzenti oceňujú aj živé bicie (už spomínaná Olivia).

Veľkú pochvalu dostala Christie Anne Simpson za jej texty, ktoré sú vraj expresívnejšie a vyjadrujú zaujímavejšie a prekvapujúcejšie emocionálne nuansy (hoci nie je technicky žiadna veľká speváčka). Nepreveroval som :-) Teda tie texty.

PRESENT TENSE vo mne vyvolalo ešte jednu asociáciu. Je to album „pre prítomnú chvíľu“, teraz vyšiel, teraz sa ním človek zaoberá... trochu problém je, že zajtra si na neho už až tak veľmi nespomeniem.

A možno je to tým, že Nový Zéland. Napriek globalizácii (aj hudby), je hudba prekvapujúco lokálny produkt a je pochopiteľné, že na Slovensku bude Korben Dallas alebo Billy Barman (bez ohľadu na žáner) vždy populárnejší než nejakí Yumi Zouma. Lokálna scéna (podporená koncertmi) má vždy svoj význam...

Honestly, It´s Fine z nového albumu.

Ich predošlé albumy a épečká boli proste hitovejšie (pozri napr. songy Cool For A Second, Magazine Bay, či Persephone)... A čo je dôležitejšie pre skupinu, ktorá nehrá nejako prudko experimentálnu alternatívu, ale indie-pop?

Ja som čakal aj na novom albume viac „catchy“ piesní, a nedočkal som sa... Ale nie je to vôbec zlý album. Len to je tak trochu „background music“. Väčšina recenzií je však omnoho omnoho pochvalnejšia než toto moje stručné zhodnotenie. Ja potrebujem niečo viac „raw“, Yumi Zouma sú pre mňa až príliš „hladkí“. Ale strávil som s albumom PRESENT TENSE celkom pekné chvíle, nie že nie.

Ako príklad niečoho staršieho (hitovejšieho) je tu napr. klip ku Depths (pt. 1) z albumu WILLOWBANK. Rok 2017. Ešte predošlá zostava.

Keď sa im v minulosti vydaril hit, tak to bolo skoro až "funkujúce". Takéto niečo na novom albume absentuje vlastne úplne.

Z épečka EP III z roku 2018. Tento singel nájdete na YT aj s klipom (z apríla 2019). Teraz však postačí audio.
Yumi Zouma - Crush (It´s Late, Just Stay)

Aktuálny album PRESENT TENSE môžete mať aj na vinyle a to v takej podobe, že pri jeho prehrávaní vzniká dosť zvláštny optický efekt, keď máte pocit, že sa tá platňa netočí stále konštantnou rýchlosťou. Spôsobujú to tie biele šmuhy v čírom vinyle. Platne už dávno nie sú iba čierne...

yumi zouma - album present tense
yumi zouma - album present tense (zdroj: screenshot z YT)

Poďme k niečomu menej učesanému.

Ghost Woman je hudobný retro-projekt za ktorým je akýsi Evan John Uschenko. Kanaďan, ktorý dnes žije v Arizone (USA). Multiinštrumentalista, ktorý recykluje starý gitarový americký (psychedelický) zvuk z prelomu 60-tych a 70-tych rokov.

ghost woman (logo)
ghost woman (logo) 

Evan dlhé roky pôsobil ako nájomný tour-muzikant a štúdiový hráč.

A vraj to vôbec nemal ľahké. Pretrmácal sa cez mnoho podnájmov, postretlo ho aj vyhorenie skúšobne, aj vykradnutie gitár a zosilňovačov z dodávky. Nič ho však nezlomilo a neodklonilo od motivácie hrať a od zvukového hľadačstva. Drahšie zosilňovače nahradil lacnejšími a pokračoval... Od roku 2021 sa konečne dostal k tomu, že začal nahrávať a vydávať aj vlastnú tvorbu.

Singel Behind Your Eyes vyšiel 22. marca 2022. Klip si Evan Uschenko zrežíroval aj natočil. V prípade Ghost Woman sme teda naozaj v do-it-yourself svete.

Debutový album (10 piesní) vydá Ghost Woman 1. júla 2022 na Full Time Hobby Records.

Singel Do You vyšiel koncom októbra 2021.

Vo videoklipe sú použité zábery z filmu PACER (1991) autora (režiséra), ktorý sa volá Guy Roland. Kým sa dostanem k tomu, aby som si to zisťoval, tak mi môžete prípadne napísať do diskusie, ak niečo viete o tom filme. Vyzerá to dosť zaujímavo.

Ak nové nahrávky Ghost Woman sú "klasicky psychedelické", tak staršie veci - z debutového épečka, LOST ECHO´S sú o dosť garážovejšie a punkovejšie. Piesne z LOST ECHO´S vraj boli nahrávané v opustenom farmárskom dome.

A "staršie" nie je to správne slovo, sú len z apríla 2021. Táto ukážka má názov Demons.

Myslím, že Quentin Tarantino nemusí už siahať iba po autenticky starých nahrávkach (aj keď chápem, že práve tie majú pravý punc pôvodnosti). Ale mohli by sa mu hodiť aj tieto, z 20-tych rokov 21. storočia... Dead & Gone

Archive je skupina z južného Londýna (UK), ktorá vznikla v roku 1994. A za cca 28 rokov ich existencie už vydali 12 albumov. V priebehu svojej kariéry sa aj žánrovo pohybovali vo viacerých priehradkách - v 90-tych rokoch pôvodne trip-hop, shoe-gaze, elektronika... neskôr (cca od tretieho albumu) aj čoraz viac avantgardný rock a progresívny rock.

Menila sa aj personálne obsadenie. Pôvodne boli štyria (vrátane rapera), ale zostava sa dosť menila... menili sa aj vokalisti, dokonca ženské hlasy aj mužské hlasy sa na vokále striedali v rôznych obdobiach. Napriek tomu, že zmena speváka je vždy pre skupinu kritická, pretože silne ovplyvňuje zvukový „brand“ skupiny. Od roku 2004 to Archive dotiahli až do takého stavu, že aj oficiálne boli skupinou, ktorá nemá frontmana, ale sú len voľný kolektív umelcov, ktorí vytvárajú spoločný sound. Podobne ako svojho času Gus Gus alebo v 80-tych rokoch This Mortal Coil... Akurát Archive nikdy nedosiahli taký stupeň popularity a vplyvu na alternatívnu scénu.

Archive majú aktívny presah aj do iných žánrov umenia. V roku 2013 nahrali album AXIOM, ktorý následne vyšiel ako soundtrack k filmu, ktorý bol natočený až neskôr (tzn. trochu opačný postup než zvyčajne). A v tejto súvislosti ich režisér predmetného filmu Jesus Hernandez dosť pochválil: "Archive has produced a great album that works like an entire movie script... Our challenge was to translate the band’s script into images."

V hudbe Archive sa dajú nájsť aj symfonické vplyvy... je tam trochu viac pátosu, než by som chcel. Ich hranie je dosť profesorské, častokrát je to dosť „l’art pour l’artism“, z môjho pohľadu chýba skupine Archive akási intuitívna (spontánna, iracionálna) zložka...

V mojich očiach nie sú ani až tak originálni, ako by som potreboval... Pre mňa sú (napriek ich hudobným schopnostiam) dosť nudná skupina a veľmi dlho som rozmýšľal, či to nepoviem nejako kulantnejšie a diplomatickejšie... ale je to tak, ja sa pri Archive zvyčajne nudím a prefackáva ma pátos.

Album CALL TO ARMS & ANGELS vyšiel 29. apríla 2022. Nový album je dvojcédečko (resp. troj-vinyl) so 17-timi trackmi a my máme teda už výhodu oproti marcu (v ktorom sme akože teraz, v tomto texte), pretože sa potvrdilo, že aj nový album je nudný... Neviem sa s Archive zžiť, ale nevadí... hudby je obrovské množstvo.

Album vychádza po takmer 6 rokoch (predošlý vyšiel v roku 2016). Album z roku 2020 VERSIONS (remixy a re-worky už predtým vydaných vecí) sa väčšinou nezaraďuje do riadnej diskografie.

Archive si postupne masírovali svoje publikom singlami už od cca novembra 2021 (Shouting Within).
Nižšie uvedený singel We Are The Same vyšiel v polovici marca 2022. Ten je celkom vydarený.

* Definitively Archive music is not for everybody; sounds magical done by people fantastic for people fantastic.
* Fantastic chord progressions in B flat. Very similar to Vangelis 'Light and Shadow'.
* Playing this on repeat, love the Lost Highway vibes from the video.

V apríli 2022 vyšiel ešte singel Frying Paint s klipom s 3D animáciou... bože, ako ja nemám rád 3D animáciu! :-) Škaredo to vyzerá, neprirodzené pohyby... ale z nejakého dôvodu má taká vizualita veľa fanúšikov.

Phoebe Green je z Manchestru (UK). Ryšavka s divokým účesom a tiež trochu „neučesanou“ osobnosťou.

Začala vydávať už v roku 2016. Niektoré skladby napísala spoločne s Juliette Jackson, speváčkou zo skupiny The Big Moon. Prvý album nahrala v roku 2016. Potom si dala pauzu až do roku 2019. Je to indie-pop akoby trochu s „bedroom“ zámerne nedotiahnutou, nedočistenou produkciou. Vydáva prostredníctvom Chess Club Records.

Phoebe Green „ulietava“ na astrológii a znameniach... “The first drunk question I ask anyone is ‘what’s your star sign?’ I guess it straight away and I’m usually right.” (nme.com)

Podľa nej je škorpiónka ako ona typická tým, že sa síce veľmi zaujíma o ľudí a sociálny kontakt, ale to len preto, aby zakryla, že nie je až tak otvorená, ako sa zdá. Aj vo svojich textoch predovšetkým analyzuje vzťahy a charaktery.

Začiatkom marca 2022 vydala singel Make It Easy. Singel je jej zatiaľ najatraktívnejšie zaranžovaný. Zaujímavé je, že nezmenila ani vydavateľstvo, ani producentov(!), ale zvuk je to radikálne iný... elektronickejší (použitie tzv. „dronov“), viac naefektovaný vokál. Toto by mohol byť jej prvý veľký hit a tiež prienik z britskej scény na svetovejší rozmer popularity.

Aj nový singel Lucky Me (ktorý vyšiel 10. mája 2022) je celkom vydarený a potvrdzuje aktuálne "elektronické smerovanie" Phoebe Green. Debutový album LUCKY ME jej vyjde 19. augusta 2022 na značke Chess Club Records.

Dnes tu budeme mať až 3 skupiny, ktoré sa majú zapisovať s malými písmenami (caroline, supernowhere a dayaway).

supernowhere sú trio zo Seattlu (Meredith + Kurt + Matthew), pôvodne však pochádzajú zo štátu Vermont. V skupine spievajú basáčka Meredith a gitarista Kurt.

Vznikli v roku 2016, v roku 2018 vydali svoje debutový album GESTALT (v reedícii v auguste 2021).

V marci 2022 vydali svoj druhý album SKINLESS TAKES A FLIGHT prostredníctvom Topshelf Records
"The songs feel dreamlike and airy, driven by delicate, languid vocals, melodically intricate drumming, and slithery guitars, they can also feel muscular and vivid, each element moving at the same pace yet never staying in one place for too long." (ourculturemag.com)

https://ourculturemag.com/2022/03/18/artist-spotlight-supernowhere

Singel The Hand vyšiel začiatkom februára 2022. Zaujímavé je, že Kurt Pacing má podobnú farbu hlasu a podobný vokálny prejav ako Neil Halstead z Mojave 3 (predtým Slowdive). Normálne by som si ich dvoch vedel zvukovo pomýliť.

Začiatkom decembra 2021 vydali supernowhere singel Basement Window.

A ten je zase so ženským vokálom (Meredith). Z tohto singla je vidieť, že oni tak balansujú na hrane medzi indie-rockom a o niečo maniéristickejším a formálnejším math-rockom.

dayaway (opäť zapisované s tzv. mínuskami, s "malými" písmenami) je natoľko nový projekt, že viem len to, že je to nejaká dream-popová skupina z Queens (NYC).

Zatiaľ pod názvom dayaway vydali len dve piesne - 7. marca 2022 singel Cool Water a koncom apríla 2022 singel Dayaway. To je zatiaľ celá ich diskografia.

Sami o sebe tvrdia, že:
"dayaway is a band of friends making dream-pop songs for hazy days at the beach."

"Oceanside dream-pop for kissing and crying at the beach."

Takže ich inšpiruje oceán a pláže... Aj artworky ich "obalov" (dávam do úvodzoviek, lebo zatiaľ vydávajú len digitálne, nemajú ešte vonku vydané fyzické nosiče), je taký piesočnato-plážový. A rozostrený.

https://www.facebook.com/dayawayyy

Singel Dayaway si ešte ponechám bokom pre jednu úplne novú rubriku.
Ale na ich bandcampe si poklikajte všetko - všetky dva single.

Still Corners z Londýna (UK) sú duo (Gregory Fraser Hughes + Tessa Elizabeth Murray). Tessa je Angličanka a Greg je Američan, ktorý sa rozhodol žiť v Británii.

Mám s nimi trochu problém, pretože ich neviem identifikovať podľa ich zvuku. Tiež jemný a v niektorých piesňach takmer šepkaný vokál Tessy tomu veľmi nepomáha. Viem, že prvé épečká (pred rokom 2010) a prvý album - CREATURES OF AN HOUR (2011, Sub Pop) - sa mi veľmi páčili... ale ďalšie albumy a single som si už akosi nevedel priradiť k tomu prvotnému zážitku a zvuku. A takto je to až doteraz.

Tiež žánrovo nie sú konzistentní (alebo povedzme radšej, že sú pestrí). Je to indie-pop, je to dream-pop? Gitarová psychedélia? Pesničkárstvo? Neviem... Z každého trochu, ale nie v čistej podobe. Sú to prevažne gitary, ale keď si vypočujete Beatcity z albumu STRANGE PLEASURES (2013, Sub Pop), tak zistíte, že vedia imitovať aj elektronický zvuk 80-tych rokov (a dosť dobre!).

Tak sa nechávam prekvapovať a vždy len poviem ako taký slabomyseľný truhlík... „aha, tak to sú tí Still Corners“, ako keby som počúval hudbu tri mesiace aj s cestou. Still Corners ma vždy nejako dostávajú do pomykova...

Zatiaľ vydali 5 albumov, ostatný v januári 2021 - THE LAST EXIT (2021, Wrecking Light Records).

Far Rider je najnovší singel, ktorý vyšiel len digitálne. Nemám informáciu, že by sa pripravoval album.
A Far Rider je opäť žánrový experiment - tentoraz je to tak trochu "americana" (folk + country).

Začiatkom marca 2022 vyšla cover verzia jednej naozaj ikonickej skladby z konca 80-tych rokov - Buffalo Stance od Neneh Cherry.

Je to celé taká švédska akcia - Robyn je originál Švédka, Neneh Cherry je Švédka (narodená v Stockholme) so zmiešaným etnickým pôvodom (jej otec je zo Sierra Leone) a Mapei to má ešte trochu zložitejšie, ale tiež je prepojená so Švédskom.

Raperka a speváčka Mapei (vlastným menom Jacqueline Mapei Cummings) má zmiešaný pôvod, jej matka je z Libérie (identita biologického otca nie je uvádzaná v zdrojoch, ktoré som mal k dispozícii) a nevlastný otec je Švéd. Narodila sa v USA, od cca 10-tich rokov žila vo Švédsku a potom okolo 18-tich odišla naspäť do USA, kde žila cca 3 roky a následne sa opäť rozhodla pre Švédsko. Debutový album HEY HEY vydala v roku 2014 (Downtown Records). Zatiaľ vydala 3 albumy a 2 épečká. Mapei nie je v mojom hľadáčiku takmer vôbec, ale vyrozumel som, že jeden z jej najväčších hitov je Don’t Wait. A je celkom fajn...

Spievané pasáže v novom Buffalo Stance sú od Robyn (ale faktom je, že všetky tri baby aj spievajú), rapujúce pasáže sú v prevažnej miere od Mapei a Neneh si tam robí niektoré "slogany", aby sa to prepojilo s pôvodným originálom. Neneh sama o sebe vždy tvrdila, že je speváčka, ktorá trochu aj rapuje.

Rozhodnutie pre Robyn sa môže (s ohľadom na originál) zdať prekvapujúce, ale ono to vyplýva z vrúcnych osobných vzťahov medzi Robyn a Neneh. Neneh sa vyjadrila jasne: “I’ve known Robyn for three decades, she is my sister, my friend, my family, a creative inspiration.”

Buffalo Stance 2022 produkoval šikovný Devonté Hynes (Blood Orange).

Tento cover je upútavkou na nový album Neneh Cherry, na ktorom budú rôzne spolupráce. "The re-release of “Buffalo Stance” is the first taste of a collaboration-album Cherry will release later this year." (rollingstone.com)

Originál je z roku 1988, cover je z roku 2022, takže je tam rozdiel celkom slušných 34 rokov... 34 rokov trvalo, kým sa niekto odvážil. A aj tak je to vlastne aktivita Neneh Cherry. Lebo coverovať Buffalo Stance je celkom trúfalosť.

* I always thought “Buffalo stance” was one of those uncoverable songs. It’s just such a unique and commanding track, all the elements locked in place perfectly. Glad to discover I was wrong! This is marvelous.

Ale dáme si aj originál, lebo „nothing beats original“. A špeciálne v prípade tejto piesne. Buffalo Stance je jedna z esenciálnych vecí z konca 80-tych rokov, keď už sa prejavoval oplodňujúci vplyv houseovej a hip-hopovej tanečnej (klubovej) scény na alternatívnu scénu... a neskôr na hudbu celkovo (minimálne v tom, že tzv. breakbeaty sa dostali aj do popu).

A hoci cover 2022 je v strednom až pomalom tempe, pôsobí skôr kontemplatívne a zasnene, tak originál je naozaj odviazaná energická parketová tanečná vec s množstvom samplov, scratchov, so sexi basmi a vysoko infekčnou melódiou. Buffalo Stance je ikonická pieseň z roku 1988. Vyšla koncom novembra 1988. Album RAW LIKE SUSHI následne vyšiel v roku 1989.

Autorstvo Buffalo Stance je skupinové, ale povedzme, že autormi sú predovšetkým Neneh Cherry a jej manžel, Angličan Cameron McVey. V podstatnej miere ale zvuk finálnej nahrávky (vo všetkých jej oficiálnych verziách) ovplyvnil producent Tim Simenon (= Bomb The Bass). A toto je tá kľúčová spojitosť s alternatívnou scénou. Preto tá pieseň má taký silný britský klubový feeling. To tam dostal práve Tim.

Nižšie je Buffalo Stance v mixe z albumu RAW LIKE SUSHI, má cez 5 minút. Paráda. Lebo singlová verzia má len 04:10. A to mi naozaj nikdy nestačilo... Ešte aj v tejto verzii si ju často dávam niekoľkokrát za sebou.

Určite ste ju už aspoň raz za život počuli, aj keď možno nefixujete názov. Skoro každý si asi spomeniete na ten úvod, kde Neneh „predstavuje“ nástroje, ktoré sa postupne pridávajú.

"No money-man can win my looove..."

Buffalo Stance nájdete na YT (a to teraz beriem do úvahy len oficiálne uploady) vo viacerých remixoch - Electro Ski Mix, Arthur Baker´s Nearly Neu Beat Mix, Kevin Saunderson´s Remix - ktoré ju posúvajú do ešte tanečnejšej alebo funkujúcej podoby.

A Tima Simenona si môžete tiež poštudovať (ak vás toto meno doteraz nejako obišlo). Môžete začať s Beat Dis.
Nie je to oficiálny upload, tak práve preto bez prelinkovania. V prípade záujmu si (cez názov) nájdete sami.

beat dis (extended) (1988, Rhythm King Records)
beat dis (extended) (1988, Rhythm King Records) (zdroj: screenshot z YT)
logo
logo (zdroj: robert stepanik)

Tak som zase trochu čítal.

Toto napísal hudobník Petr Fiala v pravidelnej rubrike Mňága: Happy End,
článok JARO JE TADY, Reflex 18/2022 (5. 5. 2022), strana 16

Odkazuje sa na jar a na to, že záhradu necháva rásť a "moc se do jejího chodu nepletu". A že hmyzové majú "vzrostlou louku taky mnohem raději" a že potom je "zahrádka plná ptáků".

Necháva veciam voľný priebeh... na rozdiel...
"Slyšel jsem o hmyzích hotelích, které si stavějí pražští hipsteři na svých zahrádkách, které nejdřív srovnají do pravého úhlu, z trávníku udělají třímilimetrový Wimbledon, odstraní vše křivé, vysekají vše přečuhující, postaví kamínky do latě a až potom si všimnou, že sice vytvořili něco, co vypadá jak z tlustýho barevnýho časáku o bydlení, ale kam žádný hmyz ani ptáček nezaletí, protože není debil, aby ztrácel čas v pustině.

Pak se tedy na vybrané místo umístí dřevěná bedna vystlaná klacíky, mechem a stébly trávy, která má napodobit přirozené hmyzí bydliště.

To, co by normálně fungovalo přirozeně, se nejdřív zničí, aby mohla zafungovat lidská představa o dokonalé přírodě, a pak, když se zjistí, že vznikla jen další divná kulisa, se do ní hledá život.

Největší radost z toho tak má strakapoud (= ďateľ), kterému stačí vždy navečer zaletět k takové bedně plné hmyzu, pořádně se nadlábnout a nemuset u toho mlátit hlavou o strom. Aspoň někdo!"

 

A toto je esenciálny paradox bielej euro-atlantickej civilizácie. Sme tak civilizovaní (ne-prirodzení), až nám občas chýba prirodzený zmysel pre život...

Napriek tomu som veľkým fanúšikom bielej euro-atlantickej civilizácie a považujem ju za tú najkomplexnejšiu, najzaujímavejšiu a najproduktívnejšiu civilizáciu, akú zemský povrch kedy na svojom chrbte niesol (zvlášť, keď sa pozriem napr. na taký islamský svet).

Podstatnú časť kultúrnych hodnôt a technologických výdobytkov priniesol tomuto svetu (dnes natoľko nenávidený „opressor“) biely muž.

Len jeden problém tu je... a nie je to vôbec malý problém - naša civilizácia je zraniteľná na úrovni ideí. A občas sú tie idei jednoducho hlúpe... A niektoré idei sú tak kapitálne absurdné a utopické, že sa pre ne môže nadchnúť iba intelektuál. (Lebo intelektuál žije vo „svete myšlienok“, zatiaľ čo väčšina bežnej populácie žije vo „svete činov“.)

Preto biela euroatlantická civilizácia prešla toľkými slepými uličkami (= pseudo vývoj) a priniesla svetu nielen penicilín, lietadlo, demokraciu, kozmické lety, optické káble, sociálne siete alebo 3D tlačiarne, ale aj svetové vojny, ľavicové ideológie, deštruktívne covidové lockdowny (ej, tu neviem, či to náhodou nie je „žltý vynález“), koncept nekonečného ekonomického rastu či koncentračné tábory (lebo v divokej farebnej Rwande vám rovno rozsekli hlavu mačetou... podľa príslušnosti ku kmeňu... tam žiadne sústreďovacie tábory neboli nikdy potrebné... načo? pre koho?).

Nech to znie akokoľvek čudne a kontroverzne, koncentračný tábor je vlastne vždy ešte znamením civilizovanej zdržanlivosti (ne-ochoty či neschopnosti zabíjať okamžite, nebrzdene, spontánne, neochoty zabíjať krvavo a v-tomto-momente).

Nech to znie akokoľvek kontroverzne, utopický multikulturalizmus (= komunizmus 21. storočia) je len „další divná kulisa“, ktorej sa dodatočne hľadá zmysel. Dodatočne sa do neho hľadá život... To je to nebezpečenstvo nadchnutia sa "civilizovaných ľudí" pre neprirodzené idey.

To je pravda odvěká, že kto nič nerobí, nič nepokazí... A my sme toho aj urobili veľa, aj pokazili veľa. Časť našich euroatlantických dejín sú úplné magoriny, ktoré nikdy nemohli fungovať a ktorým sme sa mohli vyhnúť (a za ktoré je dobré sa hanbiť), ale... ale aj tak som hrdý na to, že som biely Euro-Atlanťan. Len občas musím akceptovať, že nám poriadne zadrbáva... Že náš mozog nás vedie smerom, ktorý nie je v poriadku a nie sme ochotní počúvať našu intuíciu... Darí sa to len výnimočne prebudeným jedincom. Lebo to čo vyvinuté a nevyvinuté civilizácie prepája, je to, že 60 až 70% (možno aj viac) ich príslušníkov sú ovce (followeri), ktoré potrebujú impulz zvonku, aby vôbec začali preberať cudzie myšlienky a nieto ešte aby začali sami premýšľať...

Problémom euro-atlantickej civilizácie je humanistická, antropocentrická „hra na Boha“, arogantná neochota akceptovať, že ľudský level nie je najvyšší možný level vecí, udalostí a fenoménov. Že sú tu prirodzené pravidlá hry a cesta do pekla je dláždená subjektívnymi (resp. subjektívnymi skupinovými) dobrými úmyslami... Často neprirodzenými úmyslami.

Myslím, že mám trochu strach o našu civilizáciu. Lebo sa vôbec nezdá, že by nám prestávalo zadrbávať... Ba práve naopak. Horda followerov zavesených na sociálnych sieťach, si myslí, že myslia... A to je tragický omyl, ktorý nás asi príde draho.

Robert Štepaník

Robert Štepaník

Bloger 
  • Počet článkov:  70
  •  | 
  • Páči sa:  11x

Tento blog vás pozve do zaujímavého a pestrého sveta alternatívnej hudby... a ako doplnok sa objavia témy z umenia, spoločenských vied a politiky. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

275 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Lívia Hlavačková

Lívia Hlavačková

43 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

717 článkov
SkryťZatvoriť reklamu