reklama

diel 70 - MDAD 2022 - Medzinárodný deň (alternatívnych) detí 2022

Powerplay of the Week, blog o alternatívnej hudbe, diel 70, 1. júla 2022 Bratislava

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

logo
logo (zdroj: robert stepanik)

Tento diel som mal som v pláne „pustiť von“ 31. mája alebo 1. júna... No, ale nestihol som.

Potom som si dal druhý (zjednodušujúci) plán. Že celý prvý júnový týždeň je vlastne v znamení sviatku detí. Takže keď sa mi podarí vtesnať sa do tohto týždňa, bude termín zachovaný. Ale ani to som nestihol...

Tak som si povedal, že plán C bude „vôbec to dokončiť a pustiť von“. Keď už mi to teda zobralo čas na iné články, tak to teda nevyhodím... a čakať zase až na prvý jún 2023 sa aj mne zdá byť trochu frustrujúce (a to som už vydržal všeličo!). Ospravedlňujem sa teda za miernu neaktuálnosť, ale aj tak si tie články potom žijú vlastným životom... A fenomén "detstva" je vlastne večný. Večne sa opakujúci. (Ale faktom je, že som sa poriadne omeškal. Vlastne to ide von až v júli 2022.)

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Už sme tu mali (v rámci starších dielov tohto blogu) aj alternatívneho Valentína a alternatívne poňaté Vianoce. Toto je teda tretí môj pokus nájsť tematizovanie k nejakému obdobiu roka.

Myslíte, že by alternatíva (v zmysle hudobnom) mohla mať nejaký vzťah k deťom? A môže im niečo poskytnúť? Majú títo čudní, depresívni a (priznajme) miestami aj bizarní či „uletení“ ľudia vôbec schopnosť deti zaujať a deťom niečo pozitívne odovzdať? Môžu im byť v niečom príkladom? Nemôžu ich skôr „pokaziť“ a domotať? Uvidíme.

Deti sú naša budúcnosť. To je bez diskusie. To je všeobecne platný hard-fakt vyplývajúci už z povahy vecí (z časového sledu generácií).

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A pohľad na deti a obdobie detstva sa však môže môže meniť v rámci individuálneho plynutia času. U mňa napríklad to bolo tak, že čím viac som ja sám bol mláďa, tým viac ma deti nasierali... tí uvrešťaní, otravní zmrdi...

Ale teraz už mám veľmi príjemný generačný odstup a väčšina detí sa mi zdajú ako zlatíčka... Ja sa usmievam na nich, oni sa usmievajú na mňa a aj úplne cudzie mi často spontánne mávajú „dobrý deň, ujo!“ a „ahoooj“. Až sa ich biologickí rodičia občas zadívajú so zdvihnutým obočím, či ich dietkam pokútne nerozdávam cukríky... (nie, nerozdávam).

Môj vzťah k deťom je dnes omnoho lepší, pretože mladosť je už pre mňa nostalgiou, takže všetko mladé a svieže mi pripadá apriórne milé a cenné. A rušivé detaily nepreceňujem. A mám tiež veľkú výhodu. Nie sú to moje deti. Stretávam sa s nimi, keď sú milé a veselé a keď sú trucovité, sú „maminkine a ockove“.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ale... realita je len jedna. Pri všetkej tej adorácii potenciálu detstva aj tak nie je dobré upadať do prílišného sentimentu... Dieťa je tiež len človek. Dieťa je semienko, z ktorého vyrastie budúci strom. V tom semienku je (v podstatnej miere) jeho potenciál a pri niektorých deťoch je ten potenciál problematický. Alebo sa proste situačne zvrtne... Aj JUDr. Kováčik bol kedysi rozkošné malé dieťa, aj JUDr. Trnka, aj JUDr. Žilinka, aj JUDr. Kandera, aj JUDr. Jankovská, aj JUDr. Fico... áno, aj ten bol kedysi malé zlatíčko...

Určite existujú niekde archívne rodinné fotky, kde ležia nahí na chlpatom leskymku alebo sa usmievajú pri svojej prvej tortičke s jednou sviečkou alebo sediac na hojdacom koníkovi. Alebo sa usmievajú držiac svoju prvú bábiku... No... a čo z nich vyrástlo? Čo? Právnici. Morálne dno spoločnosti. Spodina spoločnosti*. Bléééé.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

* Právnici predstavujú problém v každej spoločnosti a na Slovensku, ktoré obľubuje lži a manipulácie, zvlášť. Právnici majú špeciálnu schopnosť „postaviť sa na zlú stranu“ histórie. Resp. (v skutočnosti) na stranu, ktorá viac platí. Lebo právnici právo používajú v prvom rade (a na Slovensku takmer výhradne) na svoje finančné seba-obohatenie. S jedinou výnimkou... Časť právnikov (zdôrazňujem že len malá časť) sa postavila proti covidizmu (= proti totalite) a prekvapujúco sa zastala obyčajného človeka, všeobecných ústavných práv a demokracie ako takej. Viď napr. občiansko-odbornú iniciatívu Charta 2022 z Českej republiky. Nemám teraz na mysli samoúčelné provokovanie nenosením rúška, to je revolta pre jednoduchších... Mám na mysli fundované poukazovanie na rozpor hygienicko-sanitárnych vyhlášok s Ústavou a tiež (spolu s niektorými lekármi) odvahu na spochybňovanie hoaxovo-vydieračského konceptu „očkovanie je jediné riešenie“. Konceptu, ktorý nijako nedokázal zastaviť šírenie samotnej nákazy, ale bezpečne dokázal šíriť vírus polarizácie a radikalizácie spoločnosti.

Nie z každého dieťaťa sa stane šikovný Juraj Slafkovský. Niektoré deti sa proste až tak nepodaria a vyrastú z nich sérioví vrahovia, zakladatelia nejakej sekty, ňuchači toluénu, notorickí opilci, zlodeji, verejne činní Polepetkovia (čo ja viem... niečo ako Romana Tabak alebo Martin Jakubec) alebo už spomínaní JUDr-psychopati - genetickí poškodenci, ktorí klamú, podvádzajú a ničia ľuďom životy... Vyrastú z nich kazisveti rôzneho druhu.

Ale to už je „riziko podnikania“. Presnejšie riziko (dokonca vabank) pohlavného rozmnožovania následne ovplyvneného epigenetickými a sociálnymi vplyvmi... Základné ihrisko prinášajú gény (genetickú výbavu svojho dieťaťa ovplyvníte len výberom svojho partnera), niečo (dobré aj zlé) sa tie decká naučia cestou a niečo zariadia historické okolnosti a príležitosti, historické obmedzenia a tragédie... A niektoré životné pointy sú dosť trpké, bez ohľadu na to, koľko prísľubov bolo na tom milom detskom začiatku.

Dieťa je fenomén, ktorý nás fascinuje... pretože dieťa je optimistický balík možností (často však iluzórnych). Dieťa sa spája s optimizmom typu „čo by sa mohlo stať...“. Áno, možno sa stane aj zázrak. Luxus predikcií, ktoré nám v našich životoch nevychádzajú takmer stabilne, si v súvislosti s deťmi dopriavame pravidelne a vo veľkých dávkach. Ale bytostne to potrebujeme. Potrebujeme niečomu veriť, lebo inak by sme sa už asi načisto zbláznili... "Člověk ze zoufalství snadno pomate se..."

Rodičia prirodzene vnímajú dieťa ako extenziu či pokračovanie svojho vlastného života a preto radi do dieťaťa projekujú (od slova projekcia) svoje chcenia... Dieťa má pokračovať a upgradeovať rodičovskú misiu, a má sa vyhnúť zlyhaniam jeho genetických predchodcov... (chceme, aby naše gény boli úspešné a udržali sa ďalej v hre). Ja mám tiež rád rodovú kontinuitu, vnímam to skoro až v aristokratickom zmysle. Ako kontinuitu nadväzujúcich generácií na spoločnom diele. Preto nemám rád, keď sa energia rodu investuje nadarmo a stráca sa... Nemám rád, keď sú v rodine (rode) spory, zákernosti, manipulácie a snahy niekoho vyblokovať. A tiež sa to ani v našej rodine vôbec nepodarilo, tiež sa u nás objavili „vadné kusy“, vadné charaktery a trouble-makeri nehodní úcty, ktorí našu rodinu dostali do dlhotrvajúcich tráum a vážnych problémov a, žiaľ, aj do majetkových strát. My sme (ako rodina) plynutie a nadväznosť generácií hrubo nezvládli...

Keď vidíme dieťa, vidíme potenciál. Ľahko si tak oživujeme tú situáciu (spomienku), aké plány sa spájali s nami osobne, keď bolo všetko pred nami a ilúzie našich rodičov (či príbuzenstva) sa ešte nezrazili s realitou...

Lebo realita je drsná. Z niektorých dnešných detí jednoducho vyrastú nekvalitní, neužitoční, problémoví ba dokonca škodliví ľudia. Ale dnes to ešte nevieme... našťastie. Dnes si ešte, pri pohľade na ne, môžeme maľovať peknú budúcnosť. Aj preto je detstvo tak krásne. A stále sa oplatí oslavovať detstvo a jeho potenciál pre jednotlivca, pre rodinu a pre spoločnosť... Dieťa je nádej. Zostaňme pri tom. Nádej under construction.

No a na oslavovanie detstva a jeho potenciálu a jeho symboliky máme aj medzinárodný deň. Tak ako je Medzinárodný deň autizmu alebo Medzinárodný deň cystickej fibrózy, tak je aj Medzinárodný deň detí. A asi sa nemýlim, ak poviem, že je to zďaleka najznámejší medzinárodný deň. Pravdepodobne je to vôbec prvý medzinárodný deň, ktorý človek spozná na vlastnej koži.

MDD - mal som ho rád už ako školák. Vtedy sme vypisovali kriedou na tabuľu, že „dnes sa neskúša“ a podobné blbinky. A väčšinou sme aj mali trochu voľnejší režim... boli nejaké hry v telocvični alebo na školskom dvore (ak bolo pekne) a občas aj nejaké výlety. Napríklad sme išli niekde autobusom. Nie pešo, takže sme šli ďaleko (pre dieťa je svet omnoho väčšie miesto než pre dospelého).

Prvý jún bol už vlastne taká „generálka“ na predprázdninový týždeň... Prvý jún bol signál, že sa sprázdninieva. Síce bola pred nami ešte koncoročná klasifikácia, ale mne to bolo fuk... ja som prešiel cez základnú školu s vysvedčeniami so samými jednotkami v každom ročníku a v každom polroku. Pre mňa záver školského roka nepredstavoval ani stres a ani naháňanie sa za lepšími známkami. Veď čo? Mám si tú jednotku ešte nejako pribrúsiť?

Myšlienka oslavovať Medzinárodný deň detí vznikla v roku 1925 v Ženeve, na tzv. Svetovej konferencii pre blaho detí. Chvíľu trvalo, kým si ho ľudia osvojili (ale v USA sa oslavoval vraj už v tom roku 1925 v San Franciscu). Na Západe sa ten sviatok až tak veľmi neuchytil, no vo východnom bloku sa po 2 sv. vojne stal pevnou súčasťou ideologického konceptu budovania socializmu.

V bývalom socialistickom bloku sa MDD oslavuje od roku 1952 a vždy mal aj dobré promo... Lebo komunisti to vždy vnímali tak, že to systém musí prevziať od rodiny formovanie detí, aby tak boli garancie vychovávania socialistického človeka. (Heh... to tvrdia aj dnešní novokomunisti, ktorí budujú scitlivenú kolektivistickú spoločnosť, ktorá o.i. čoraz viac spochybňuje koncept klasickej mužsko-ženskej rodiny, základného prostredia pre výchovu detí.) Nech už sa udeje čokoľvek, mali by sme mať jasno aspoň v tom, že Medzinárodný deň detí je pôvodne západný vynález (koniec-koncov aj komunizmus je západný vynález)...

https://sk.wikipedia.org/wiki/Medzin%C3%A1rodn%C3%BD_de%C5%88_det%C3%AD


No a k deťom patria pesničky. Všetci sme tým prešli... Všetci sme prešli tým, že „jeden dva tri štyri päť... už to vieme naspamäť“.

Ja som na maškarnom plese ako škôlkar za spievanie dokonca vyhral aj svoje prvé voskové pastelky... Doma som vtedy voskové pastelky ešte nemal, len klasické drevené (tie ma veľmi nebavili), vodovky (s tými som nemal vždy dovolené maľovať, lebo som s nimi robil neporiadok) a fixky (tie som mal najradšej, lebo mali výrazné odtiene a intenzívnu stopu, aj keď som na ne nemusel tlačiť).

Je celkom zvláštne, že si nepamätám vôbec nič z tej situácie (okrem toho, že som bol vtedy za cowboya a mal som aj kolty, ktoré mali naozaj rotujúci zásobník). Vôbec neviem, ako som sa k mikrofónu dostal, kto ma vybral, kto ma tam poslal...

V škôlke som bol celkovo dosť stratený. Chodil som tam veľmi nerád (základnú školu som mal naopak dosť rád). Ja vlastne vôbec neviem, ako som sa do tohto života dostal! :-) Samotné inkarnovanie nemáme práve pod kontrolou...

Každopádne pesničky sú pre deti veľmi dôležité... zjednodušujú učenie, pretože sa (cez sluchové ústrojenstvo) dotýkajú vývinovo starších (primitívnejších) štruktúr mozgu a takto sa malému človeku dostanú tam, kam treba... A dieťa hravou formou učia to, čo je potrebné. Detské pesničky sa síce môžu javiť ako zábavné, ale takmer na 100% sú buď edukatívne alebo mravoučné. Sú účelovo tematizované.

 

Práve v denníku SME (v edícii SME na víkend na piatok až nedeľu 27. - 29. mája 2022) vyšiel prevzatý článok Neposlúchajú vás deti? Skúste ísť na ne hudbou autorky Amy Paturel (článok pôvodne vo pôvodne Washington Post). (niektoré ďalšie citácie budú z predmetného článku)

Amy Paturel (na základe štúdie z roku 2020) v článku tvrdí, že hudba podporuje komunikáciu, spoluprácu a dôveru medzi ľuďmi. A že hudba sa v rodičovských aktivitách a plánovaní môže stať efektívnym nástrojom.

Mozog detí sa vyvíja postupne... predstavte si to akoby rast zvnútra smerom von. Tzv. vývojovo staršie (primitívnejšie) časti mozgu sú už hotové a vývojovo mladšie časti mozgu sa postupne (používaním) zdokonaľujú, zmnožujú, dozrievajú... „pridávajú sa“ k tomu základu.

Tzv. emocionálny mozog a inštinktívny mozog je hotový, ale kognitívny, abstraktný (a jazykový) mozog sa ešte len postupne vytvorí. Mozog obrazov je takmer hotový a mozog pojmov dosť nehotový... Preto je lepšie cez hudbu sa kontaktovať s tou časťou mozgovej mapy, ktorú deti už majú v pohotovosti.

„Hudba sa deťom prihovára v tých oblastiach mozgu, ktoré spracúvajú zvuk a emócie. Obe sú plne vyvinuté už pri narodení.“ Joan Koenigová, riaditeľka bilingválnej hudobnej škôlky, autorka knihy The Musical Child.


Preto deti lepšie reagujú na emócie a rytmus a pohyb... A rodičia to vedia inštinktívne... na malé dieťa vlastne ani veľmi nerozprávajú, ale rovno mu spievajú... alebo napodobňujú (zrkadlia) jeho bľabotanie a pokusy o vytváranie zvukov. A tak sa zlaďujú... Hudba a rytmus uľahčuje komunikáciu aj s dojčatami a batoľatami... Lebo aj tlkot srdca je rytmus.

Podľa Patricka Savagea (riaditeľa laboratória ComMusic Lab na Keio University v Japonsku) sú malé deti spontánne pripravené na vytváranie asociačných mozgových spojení na základe piesne (hudby). Jeho výskum dochádza k záverom, že:

„Hudba zasahuje do emocionálnych a pamäťových centier mozgu, takže informácie a pokyny doručené prostredníctvom piesne, sa tam zachytia s väčšou pravdepodobnosťou.“


Neprekvapuje, že je to vlastne podmieňovanie (podobne ako u Pavlovových psov) - vytvorí sa spoj a hudba je potom spúšťačom žiaducich reakcii.

Je spor, či hudba môže zvyšovať inteligenciu... každá dobre zvládnutá činnosť zvyšuje kompetenciu a adaptabilitu na meniaci sa život (ak je to zvnútornená adaptabilita, ktorú vie dieťa použiť na ďalšie analogické situácie).

IQ je schopnosť efektívne reagovať na meniace sa prostredie. Osobne si myslím, že hudba dokáže IQ meniť smerom nahor iba kozmeticky... Aj keď znižovať ho asi nemôže :-)  (no, ak by som bol zlomyseľný, tak by sa dalo ukázať prstom na niektoré druhy hudby, ktoré by to možno dokázali, ale tieto zlomyseľné provokácie sem teraz nepatria)

Ak teda rytmizované interakcie zvyšujú „otvorenosť“ mozgu pre učenie, potom je dobré hudobne podporovať akékoľvek učenie...

Učenie celkovo lepšie prebieha (resp. je vyšší potenciál na učenie) u jedincov, ktorí vykazujú vyššiu úroveň abstraktného myslenia a dokážu napr. vyhľadávať (chápať) analógie a podobnosti medzi situáciami. To je podstata učenia... schopnosť preniesť svoju konkrétnu skúsenosť na inú podobnú situáciu a v tej situácii už sa cítiť istejšie. Jedinec, ktorí majú nižšiu schopnosť abstraktného myslenia (prevláda u nich tzv. konkrétne myslenie), tým ani to, keď sú vystavení hudbe, asi veľmi nepomáha. Ale v prípade detí a hudby ide skôr o zvládnutie základných činností... a zapojenie „primitívneho“ mozgu do učebného procesu. Hudba pomôže tam, kde už je potenciál, kde je „priestor“ do ktorého je možné expandovať.

Ale nejde len o samotnú inteligenciu a kognitívne schopnosti. Hudba (tým, že ovplyvňuje emócie) zvyšuje u detí schopnosť empatie, tlmí nadbytočné konfrontačné správanie a podporuje spoluprácu a nápomocné správanie (tu zase treba uznať, že komunisti rozumeli tomu, prečo „budovateľské piesne“... lebo to funguje aj na dospelých). Hudba je istý druh synchronizácie (spolupráce)... a čím ste v nej aktívnejšie, tým lepšie...

A nie je to o dokonalom podaní hudby, ale o spoločnej aktivite... ak k takej aktivite dochádza medzi rodičmi a deťmi, mozog spustí emocionálne „odmeňovanie“ a oslabia sa tenzie a rozpory... Bonusy sú tak na oboch stranách... Aj na strane detí aj na strane rodičov.

Sú aj iné (nehudobné) metódy na vytváranie emocionálnej väzby medzi rodičmi a ich deťmi. Jednu (jazykovú) spomínajú americké autorky FaberMazlish vo svojej knihe (jej identifikácia je nižšie). Ich vlastné aktivity v oblasti detskej psychológie boli inšpirované zisteniami detského psychológa dr. Haima Ginotta, ktorý sa zaoberal špecifickým použitím jazyka, ktorý sa nesnaží spôsobovať emocionálne vývrtky (eskalácie konfliktu) ani emocionálne zranenia (výčitky, pocity viny), nevytvára zbytočný nátlak a predsa zachováva rodičovskú autoritu.

Co je to za jazyk, který používám, když mluvím s dětmi? ... Jazyk, ktorý používám nehodnotí. Vyhýbám sa výrazům, které by hodnotily dětskou povahu či schopnosti. Snažím se nepoužívat slova jako nemotorný, hloupý, ošklivý nebo krásný, chytrý, hodný, protože nejsou v ničem užitečná. Místo toho používám slova, která popisují. Popisuji, co vidím, popisuji, jak se cítím.

Nedávno za mnou přišla jedna holčička, donesla mi obrázek a zeptala se: „Je to hezké?“. Odpověděl jsem: „Na obrázku je fialový dům, červené sluníčko, pruhované nebe a spousta kytiček. Připadám si, jako bych byl na vesnici.“ Holčička se usmála a řekla: „Jdu nakreslit další.“ Představte si, že bych odpověděl: „Moc hezké. Jsi moc šikovná malířka.“ Garantuji vám, že by to ten den byla její poslední kresba.

... Hodnotící slova dítě jen svazují. Slova, která popisují, ho však dělají volným. Kromě toho vybízejí dítě, aby našlo vlastní řešení problému. Představte si takovou situaci - dítě vylije mléko a na to mu řeknu: „Vidím tady rozlité mléko,“ a podám mu houbu. Tímto způsobem se (jako rodič) vyhnu obviňování a zaměřím se na to, co je potřeba udělat.

Pokud místo toho řeknu: „To je hrůza. Vždycky všecho rozliješ. Ty se to snad nikdy nenaučíš“, můžete si být jisti, že místo toho, aby se dítě zaměřilo na řešení problému, začne se bránit.


Adele Faber + Elaine Mazlish - Osvobození rodiče, osvobozené děti (v origináli Liberated Parents, Liberated Children), česky 2020, Computer Press, a.s., Brno

Ak si netrúfate rovno s deťmi spievať alebo realizovať hudbu, tak môžete veľa vecí zvládnuť aj tým, že zmeníte spôsob, ako s nimi rozprávate. Ale nie je to až také jednoduché... Je potrebné sa naučiť inak myslieť. Väčšine rodičov v prvom momente voči dieťaťu jasne nabehne kritika a výčitky.

Na Slovensku sa hudobnej tvorbe pre deti systematicky venujú napr. Mária Podhradská (Spievanka) a Richard Čanaky (Zahrajko), Miro Jaroš a mnohí ďalší (napr. aj Peter Nagy svojho času). Až som bol prekvapený, aká rozsiahla je tá ponuka pre deti. A v ponuke stále zostávajú aj staré veci ešte zo socializmu... rôzne tie Zlaté brány (už dnešnými rodičmi asi aj polozabudnuté) a staré detské rozprávky na kazetách a platniach...

Problém je trochu detský vek medzi cca 9 až cca 15 rokov, keď tie echtovne-detské piesne už až tak nefungujú a od cca 14 rokov už si deti sami (a cez kamarátov) vyhľadávajú svoju hudbu, ktorá ich oslovuje, a tá hudba je už vlastne dospelácka. To už nie sú až tak deti.

V časopise Zdravie z júna 2020 Mária Podhradská k tomu plynutiu času u detí povedala toto:

Ako rástli vaše vlastné deti, nezvažovali ste, že sa preorientujete na staršie publikum?

Keď mal syn Maťko asi deväť a Terezka sedem, aj mi napadlo, či mám zmeniť naše predstavenia. Lebo práve moje deti boli tým "trenažérom", na ktorom som si mohla odskúšať, čo ich baví a čomu veria. No ony už tomu prestali veriť, spochybňovali to. Na tento vek už nezaberá Spievanka, treba byť civil a zabaviť ich viac dospeláckym spôsobom, lebo pre ne je už všetko trápne. A tak som radšej s radosťou ostala pri tvorbe pre najmenších.


Poďme teda k hudbe pre deti.

Že sú v širokej ponuke mená, ktoré sa hudobnej tvorbe pre deti venujú systematicky, nie je prekvapením. Ale otázka teraz znie inak. Sú interpreti z tzv. alternatívnej scény prístupní tvorbe pre deti? Tí ľudia, ktorí robia hudbu, ktorá je pre „menšinové publikum“, tí, ktorí sa sa zvyčajne obracajú na poučené publikum, na rafinovanejšie publikum, na náročnejšie publikum alebo jednoducho na „freak“ publikum? Ti, ktorí robia hudbu, ktorá je zvukovo čudná, často s agresívnymi zvukmi alebo s disonantnými pazvukmi, s málo zrozumiteľnými subjektívnymi textami? Tí, ktorí spievajú skôr o odvrátenej strane života? Vedia vôbec byť tak čistí a priami a nekomplikovaní, aby s deťmi nadviazali nejaké spojenie? Nie je náhodou alternatíva taký svet, ku ktorému sa ide presne opačným smerom než k tvorbe pre deti? A nie je to náhodou pre alternatívu aj niečo podradné? Umelecky ne-ambiciózne?

Vlastne nevieme... málokto sa vyjadrí úplne priamo, ale podľa ovocia ich spoznáme... keď sa hľadá, tak sa nájde a zistí sa, že pre niektorých ľudí z alternatívnej scény je občasné ukročenie bokom smerom k deťom prekvapujúco osviežujúce aj pre nich. Dáva im to navyše občas možnosť spievať o milých, pekných, pozitívnych a užitočných veciach... Dáva im to možnosť vypadnúť z role nasratých alebo melancholických dospelákov a na chvíľu sa stať opäť deťmi...

Zaujímavým zdrojom takého materiálu je americko-kanadský detský program, ktorá sa volal YO GABBA GABBA!. Bol vysielaný medzi augustom 2007 až novembrom 2015 na kanáli Nickelodeon.

https://en.wikipedia.org/wiki/Yo_Gabba_Gabba!

A z neho si niečo aj vyberieme... A tu vložím jednu technickú poznámku:

Mám drobné obavy, pretože sú v tejto súvislosti pravdepodobne v hre tzv. „lokalizované autorské práva“. Nie som si istý, či tieto videá je možné šíriť na území Slovenska, a nerád by som, aby sa k nim nakoniec nedalo pripojiť (keď som tu svojho času nalinkoval live vystúpenie z nejakej americkej late night show, tak sme veľmi skoro zistili, že nám bolo zamedzené sa k tomu zo Slovenska pripojiť). Ak sa len občasne pripojí niekto zo Slovenska, nie je to problém. Preto som špekuloval, ako ich sem zverejniť, aby zbytočne nevznikol okolo nich nevhodný frmol...

Takže ich pre tentokrát nebudem do textu embeddovať, ale urobím z nich len screen a zverejním zámerne zdeformovaný YT-link, do ktorého vložím navyše 3-krát xxx (na záver). Vy si skopírujete link bez tých troch písmen x a sami sa pripojíte (v novom okne) ku kanálu YO GABBA GABBA!. Hľadal som nejaký kompromis medzi zrozumiteľnosťou, vizuálnou atraktivitou a nekomplikovanosťou. Aj keď, samozrejme, je to komplikovanejšie než "kliknem a ide mi video"...

Uvidíme, ako sa to celé bude chovať a či sa k tomu (v dlhšom časovom) kontexte budeme môcť dostať.

V programe Yo Gabba Gabba! sa vystriedalo mnoho interpretov, ktorých by ste vo zvyčajnom detskom programe nečakali... Veď aj ktorýsi diskutér pod jedným z videí aj povedal niečo na spôsob, že „Yo Gabba Gabba! má lepších hudobných hosťov ako Show Davida Lettermanna“. No a títo hostia pre program Yo Gabba Gabba! vytvorili krátke (väčšinou 2 až 2 a pol minútové) skladby na nejakú tému.

Vybral som 8 (z môjho pohľadu) najlepších a zoradil som ich. Vo všetkých prípadoch ide o skupiny (interpretov) z tzv. alternatívnej scény.

miesto č. 8 - Cornelius (Japonsko)

Cornelius je vlastne hudobník a producent Keigo Oyamada. Predtým než sa vydal na sólovú dráhu, pôsobil v skupine Flipper’s Guitar, ktorá recyklovala zvuk z 80-tych rokov. Niektorí publicisti (hlavne z USA) ho volajú „japonský Beck“. Okrem albumov urobil aj nejakú hudbu k filmom. Jeho súkromie pre tentoraz vynecháme (lebo jeho súkromie vôbec nie je dobrým príkladom pre deti).

Cornelius pripravil pre detský program pieseň Count Five or Six

Deti sa rady učia počítať... aspoň čo ja poznám deti. Často chcú vedieť, koľko je čoho a keď už aspoň trochu vedia počítať, tak sa pokúšajú počítať samé (a s písmenkami je to veľmi podobné). Možno je aj škoda, že nakoniec ich školský systém väčšinou od matematiky tak nejako odpudí...

Tím Cornelius z Japonska stavili na opakovanie a repetitívnosť... Je to síce trochu drsné a besné (tá pieseň nepôsobí úplne ako detská pieseň... otázka je tiež, či Cornelius naplnili zadanie) a možno reflektuje japonskú (aziatskú) záľubu v drile :-) Každopádne je rytmizovaná a opakovanie je matka múdrosti... Raz... dva... tri... štyri... päť... šesť... Raz... dva... tri... štyri... päť... šesť...

Pri zisťovaní školskej zrelosti (v cca 6-tich rokoch) bolo v mojom posudku napísané "ovláda číselný rad do 28"... ale bolo tam aj to, že som dieťa príliš hravé a neschopné adekvátne reagovať na inštrukcie a že moje zaškolenie je teda lepšie odložiť o rok... 

a tu je link:
https://www.youtube.com/watch?v=FDcouGIvDi4xxx

cornelius
cornelius (zdroj: screenshot z YT)

miesto č. 7 - I´m from Barcelona (Švédsko)

Švédsky „umelecký kolektív“ (o skupine už tu nehovoríme, pretože to je skoro taký malý dav... v úvode kariéry mali 29 členov!) I´m from Barcelona (v skutočnosti sú prevažne z Jönkopingu) si pripravili pre deti lekciu tolerancii a diverzity.  

Vznikli v roku 2005 a „kapelníkom“ je ten týpek s fúzikmi, Emanuel Lundgren. Prvý svoj album vydali v roku 2006. Všetci členovia spievajú a inštrumentácia je pestrá - dychové nástroje drevené aj kovové, banjo, akordeón, kazoo, gitary, klávesy, bicie, hrozne veľa najrôznejších perkusií... Kto už by mal vedieť viac o pestrosti než I’m from Barcelona? V tomto zmysle to bol dobrý výber...

V roku 2008 sa objavili v programe s piesňou Just Because It´s Different Doesn´t Mean It´s Scary.

Určite je to pozitívne a žiaduce, ale... všetko má svoj háčik, lebo život funguje podľa symbolu jin a jang (realita je duálna (polaritná)... vždy... realita je vyváženosť polarít). Nie je možné vybrať si len jeden pól z polarity a ísť lineárne ad absurdum... ale je potrebné pulzovať (lavírovať) medzi dvomi pólmi a správne ich dávkovať, aby sa konštruktívne uplatňovali tam, kde treba. Neexistuje len láska, lebo jej odvrátenou stranou je nenávisť (áno, nenávisť reálne existuje a je to psychologicky legitímna emócia), neexistuje len tolerancia a akceptácia bez hraníc, lebo občas je dobré povedať "toto už netolerujem(e), toto už je za čiarou". Občas má svoje miesto aj netolerancia. Netolerancia je totiž podobne legitímna a konštruktívna ako tolerancia, vždy ide o kontext. Tolerancia bez hraníc je podobne absurdná blbina ako nekonečný ekonomický rast... Je to priamka namiesto kruhu... Fikcia namiesto reality.

Samozrejme deťom netreba motať hlavy predčasne a zahrnovať ich zložitosťami tohto sveta (ani im predčasne hovoriť o viac pohlaviach než o dvoch a o dúhových rodinách...). Oni si časom budú precizovať svoje postoje a sami si vytvoria osobné mierky, čo je pre nich YES a čo NO a čo NO WAY...

Deťom nie je potrebné motať hlavy, ale je žiaduce minimalizovať posmešky a šikanu v detskom kolektíve, preto je dobré deťom predložiť ZJEDNODUŠENÝ základný koncept reality - že inakosť je ok (že rodičia sú otec a mama, že muž ľúbi ženu). Deti sú prirodzene zvedavé. Neskôr zistia sami, že až také ružové (slniečkové) to s tou inakosťou nie je a že niektoré odlišnosti sú komplikácia a problém. A dozvedia sa aj to, že občas aj muž ľúbi muža alebo žena ženu. Všetko má svoj čas.

Keď tak sledujete správy zo Švédska, asi vám tiež napadne, či Švédi niečo neprepálili a či rozumejú dualite jin/jang. Že akceptovať a neakceptovať je rovnako súčasťou reality. Švédsko je celkom poučný ľavicový (neomarxistický, neokomunistický) trenažér a bude napínavé sledovať, čo sa s tou krajinou stane a či Švédsku realita prinesie šťavnaté alebo naopak trpké a zhnité ovocie... Švédska polícia dnes už pripúšťa, že nie je schopná vymáhať zákon na celom území Švédska a niektoré Ukrajinky pri svojom úteku z Ukrajiny odmietli ísť do Švédska, hoci taká ponuka pre nich bola... údajne povedali, že nechcú ísť z vojny do vojny.

Zatiaľ deti môžeme učiť nejakej bazálnej akceptácii, to je v poriadku, to im neuškodí. Na zložitosti (aj genderové, aj etnické, aj kultúrne, aj rasové) majú dosť a dosť času... Len či má Švédsko pred sebou ešte dosť času.

Ale OK, hlavná myšlienka je v zásade v poriadku...
Inakosť nie je dôvod na strach a šikanovanie. Hrajte sa pekne všetci spolu, dobre?

Ale nalejme si čistého vína... táto pesnička trochu "smrdí" naivným ľavičiarstvom.

a tu je link:
https://www.youtube.com/watch?v=arTB1Z6L-0cxxx

i´m from barcelona
i´m from barcelona (zdroj: screenshot z YT)

miesto č. 6 - of Montreal (USA)

Rodičia nám často pripomínali, čo je dobré jesť a že to robíme pre zdravie a rast. Ale nie vždy sa "čo je dobré jesť" prekrývalo (v našich detských očiach) s "čo nám chutí". Preto je občas potrebné z jedla urobiť pre deti zábavu.

Pri hrášku to nie je problém, hrášok je komická zelenina sama osebe. Hrášok je vlastne taký zeleninový komik... a väčšinou deťom nedovoľujeme vkladať si do úst malé guľaté veci. Pri hrášku robíme výnimku.

Ale čo taká mrkva? Chúďa, mrkva je zúfalo nudná a takmer bez chuti (a varená už totál), takže inšpirovať malé dietky, aby mrkvu zjedli a urobili to pre svoje oči, sa takmer na 100% míňa účinkom.

Preto je dobré, keď máte k dispozícii nejakú detskú gastro-pesničku, ktorá rodičov podporí. Bananas, Rice, Applesauce, Toast.

A s tým vypomohli americkí of Montreal. Sú z mesta Athens (Ga., USA), z mesta, z ktorého pochádzali aj R.E.M. Vznikli v polovici 90-tych rokov a ústrednou postavou skupiny je Kevin Barnes, spevák s celkom zaujímavou farbou hlasu. Štýl je bláznivý, eklektický, často označovaný ako baroque-pop alebo psychedelic-pop. A najpsychedelickejšie sú názvy ich skladieb a albumov. To sú čisté haluze... Osobne mám najradšej ich album HISSING FAUNA, ARE YOU THE DESTROYER? (2007, Polyvinyl Records). Veľmi odporúčam. Obžerstvo zvukov a skvelých vokálov.

A viete, čo je zaujímavé? Väčšina skupín sa pre program Yo Gabba Gabba! prezliekli do kostýmov... Weezer sa dokonca prezliekli za hmyz... Bubeník bol modlivka. of Montreal (vo svojej vtedajšej zostave) sa nemuseli na to detské natáčanie vôbec prezliekať. Nie. To nie sú žiadne špeciálne kostýmy. Sú to ich bežné koncertné outfity... Takto dogabaní prišli aj do Yo Gabba Gabba!. Milé, že?

a tu je link:
https://www.youtube.com/watch?v=iVrBOJ8CAt0xxx

of montreal
of montreal (zdroj: screenshot z YT)

miesto č. 5 - MGMT (USA)

Od potravy pre telo, poďme k potrave pre dušu. Výchova detičiek k estetike a umeniu...

MGMT vznikli v roku 2002 v meste Middletown (Ct., USA), vydávajú od roku 2004. Zatiaľ majú vydané 4 albumy. Ostatný LITTLE DARK AGE vyšiel v roku 2019 na Columbia Records.

Ich prvý album ORACULAR SPECTACULAR (2007) bol magazínom New Musical Express vyhlásený za album roka 2008. V roku 2010 bola skupina nominovaná na Grammy v kategórii Best New Artist. A už som to spomínal v jednom dieli, že až ich tretí album je rovnomenný - album MGMT z roku 2013. Je to nezvyčajné, pretože skupiny väčšinou nechávajú bez názvu svoje debutové albumy (chtiac propagovať zatiaľ neznámu "značku" skupiny). MGMT tak urobili až s tretím albumom.

No a (na rozdiel od of Montreal, ktorí sa ani neprezliekli) MGMT vystúpili v Yo Gabba Gabba! naozaj vo veľko-kostýmovom štýle... Pochopiteľné. Keď tvrdíte, že "umenie je všade" (Art Is Everywhere), aby ste tak kultivovali čerstvú detskú dušičku, tak tam sa znesie trochu kostýmov. Takže z MGMŤákov sa stali akoby postavy z ilustrácií v detskej knižke. Nejakí "Galovia" (a la Asterix) v prilbách s rohami a krídlami a v gladiátorských sandáloch.  

mgmt
mgmt (zdroj: screenshot z YT)

Myslím, že pri tom prskaní a mazaní farbami, sa celkom aj oni vyzabávali... Aspoň ja by som sa určite...

a tu je link:
https://www.youtube.com/watch?v=9UFQmbsUp9cxxx

mgmt
mgmt (zdroj: screenshot z YT)

miesto č. 4 - Dean & Britta (USA)

Dean & Britta je americké hudobné duo, ktoré funguje od roku 2003. Tvoria ho Dean Wareham pôvodne zo skupiny Galaxie 500 (Dean nahráva aj sólovo) a jeho manželka, basgitaristka Britta Phillips.

Zatiaľ vydali 4 albumy, medzi nimi aj album-fiktívny soundtrack ku kamerovým skúškam (screen-tests), ktoré natáčal Andy Warhol - 13 MOST BEAUTIFUL: SONGS FOR ANDY WARHOL’S SCREEN TESTS (2010, Double Feature).

Plus nahrali 3 naozajstné soundtracky k existujúcim filmom. V roku 2006 s nimi nakrútil live video-session aj francúzsky avantgardný video-projekt La Blogothéque.

No a Dean & Britta sa nechali nahovoriť aj na spoluprácu s programom Yo Gabba Gabba! a pripravili pieseň o výletoch a bicyklovaní a pádlovaní. Všetky deti majú radi výlety... Let´s Ride.

a tu je link:
https://www.youtube.com/watch?v=F8m7r35O9vgxxx

dean & britta
dean & britta (zdroj: screenshot z YT)

miesto č. 3 - The Shins (USA)

The Shins sú americká indie-skupina. Vznikli v roku 1996 v Albuquerque (New Mexico, USA). Hlavnou postavou je spevák, gitarista a takmer výhradný autor James Mercer. A okolo neho sa menila zostava skupiny. Najzaujímavejšia bola úvodná zostava, ktorá nahrala ich debutový album OH, INVERTED WORLD (2001, Sub Pop) a pretože boli z Nového Mexika, v skupine boli aj hráči s hispánskymi priezviskami ako Sandoval alebo Hernandéz.

OH, INVERTED WORLD (2001, Sub Pop) bol album, ktorý urobil okolo seba „humbug“ (viac ako 100 000 predaných exemplárov za 2 roky) a pomohol aj seattleskému vydavateľstvu Sub Pop, ktoré dlhší čas (od grungeovej vlny v prvej polovici 90-tych rokov) nemalo žiadnu indie-hviezdu. Album bol plný perlivého sviežeho gitarového indie-popu, ktorý si navyše dostal cestu aj do kompilačných soundtrackov k filmom (tak populárnych od 90-tych rokov) a do reklám... The Shins postupne rástli a z ich tretieho albumu sa predalo 100 000 kópií nie za dva roky. Ale za dva prvé týždne od vydania...

The Shins pre Yo Gabba Gabba! urobili pieseň, ktorá by hudobne vlastne mohla byť na ktoromkoľvek ich albume (hlavne na ich prvých dvoch)... Medzi ich tvorbou pred deti a pre dospelých nie je takmer vôbec rozdiel (no, v texte áno). Oni takto hrajú stále. Nie sú vždy optimistickí, to nie... ale ich pesničkárstvo je takmer rano-beatlesovské, chytľavé, zvuk je iskrivý a slnečný... Pomáha tomu aj vysoko posadený hlas Jamesa Mercera.

It´s OK, Try Again. Nikto učený z neba nespadol. The Shins dávajú deťom dôležitú lekciu vo frustračnej tolerancii. Keď sa nedarí, nie je to dôvod vzdať sa. Je to OK, vyskúšaj to znova. Až kým ti to nepôjde... Až v dospelosti tie deti zažijú, že nebudú mať po úplne každom páde dosť síl znova vstať... ale to už bude úplne iná pesnička.

a tu je link:
https://www.youtube.com/watch?v=UNUCckyv0Wsxxx

the shins
the shins (zdroj: screenshot z YT)

miesto č. 2 - Ladytron (UK)

Ladytron vznikli v Liverpoole okolo roku 1999. Albumy vydávajú od roku 2001. Daniel Hunt je Angličan, Reuben Wu má čiastočne ázijský pôvod, Helen Marnie je Škótka a Mira Aroyo má bulharské korene.

Pomenovali sa podľa piesne od Roxy Music. Hrajú zmes elektro-popu a post-punku... Väčšinou vydávali pre Nettwerk Music. Prvé albumy boli celkom fajn, potom sa však zhoršovali... album LADYTRON (2019, !K7 Music) je normálne prúser, na ktorom nenájdete jedinú výraznejšiu (dobrú) skladbu... Helen Marnie svojimi dvomi sólovými albumami (roky 2013 a 2017) tiež veľa vody nenamútila. Ale keď sa zameriate na ich staršie veci, tak nájdete veľa dobrého.

Mysteries. Pre program Yo Gabba Gabba! nahrali pieseň o zvedavosti, odhaľovaní tajomstiev, o bádaní a skúmaní. Z niektorých jej malých poslucháčov možno naozaj raz budú vedci.

Ladytron to urobili tak, ako oni vedia - veľmi štýlovo a atmosféricky... Ladytron to urobili tak, ako keď hrajú pre dospelých... Je to jedno z mojich najobľúbenejších vystúpení v tomto detskom programe.

a tu je link:
https://www.youtube.com/watch?v=biKjL0PlEcwxxx

ladytron
ladytron (zdroj: screenshot z YT)

miesto č. 1 - The Postmarks (USA)

The Postmarks bola indie-popová skupina z Floridy (USA), žánrovo trochu nevyhranená, ktorá vznikla zo skupiny See Venus a bola aktívna medzi rokmi 2006 až 2009. Vydali jedno épečko a tri albumy, z toho jeden album plný cover-verzií piesní, ktoré majú v názve číslo...

The Postmarks pripravili pre Yo Gabba Gabba! oddychovku o balónoch. Balloons. Nepoučujúcu a milú vec o tom, ako mať radosť ...

Kto nemal rád balóny, nevie, čo je detstvo... Ja som bol najviac na „větvi“, keď som raz dostal do daru (zo zahraničia) balón podlhovastého tvaru. Taký dlhý valček, keď sa nafúkol. Tak som sa s ním bláznil, že ešte v ten večer mi praskol... Vtedy som pochopil, že život je zmar, rozpad a rozklad :-)

Ale balóny sú najlepší priatelia detí. A The Postmarks týmto urobili asi najkrajšiu pieseň svojej kariéry...

a tu je link:
https://www.youtube.com/watch?v=iPOnLhTtZzsxxx

the postmarks
the postmarks (zdroj: screenshot z YT)

Toľko teda veľmi subjektívny výber toho najlepšieho a zároveň najalternatívnejšieho z (dnes už neexistujúcej) detskej série Yo Gabba Gabba!. Overili sme si tak, že alternatívci sa nevyhýbajú tvorbe pre deti... aj keď... možno by bol ešte zaujímavejší zoznam umelcov, ktorí ponuku odmietli a necítili sa na to.

OK, dúfam, že sa k vybratým videám dostaneme aj dnes, aj zajtra, aj o niekoľko rokov. Ospravedlňujem sa za drobné komplikácie, Dúfam, že napriek istému nepohodliu, ste boli príjemne prekvapení a dokonca ste sa aj pobavili.

A na záver si dáme ešte niečo v bežnom video-režime.

Kanadská pesničkárka, speváčka a gitaristka Leslie Feist je v niečom ako Stephen Patrick Morrissey. Tiež ich oboch oslovujeme priezviskom - Feist (resp. Morrissey).

Feist je nositeľkou jedného z najzaujímavejších kanadských ženských hlasov. Okrem sólovej kariéry je aj členkou superskupiny Broken Social Scene. Veľkým prelomom v kariére Feist bol jej tretí sólový album THE REMINDER z roku 2007. Na ňom sa nachádza jej veľký (spoluautorský) hit 1-2-3-4 a tiež skvelá pieseň Intuition. Album sa dostal do výročných rebríčkov "top albums" časopisu Rolling Stones, Spin, portálu Pitchfork... dokonca do rebríčku časopisu Time.

THE REMINDER vyhral ocenenie "Pop Album of the Year" na Juno Awards 2008, získal 4 nominácie Grammy - nielen v kategórii Best Pop Vocal Album, ale aj v kategórii Best New Artist (!!!). Pre komerčný hudobný svet bola Feist nový umelec s jej tretím albumom :-)

V roku 2008 Feist takto prepracovala song 1-2-3-4 pre detský program Sesame Street.

Spievaniu pre deti a s deťmi sa venuje aj americká speváčka a gitaristka Kimya Dawson (tiež členka lo-fi indie skupiny The Moldy Peaches). V septembri 2008 vydala detský album ALPHABUTT.

Neviem, či je to až tak výchovný názov, lebo „butt“ znamená... No... Veď to naznačujú aj tie prdiace zvieratká na obale. Vo voľnom preklade by sme mohli povedať, že ABECE(PR)DA.

Pre Kimyu Dawson to však nie je zase až také výrazné odskočenie od jej bežnej hudobnej reality.

Wiggle My Tooth

Na Slovensku tiež už máme nejaké pokusy. Napríklad projekt Toddler Punk. Z prvého Toddler Punku z roku 2019 som vybral pieseň Mamina.

A úplne najlepšie je, keď priamo deti (s podporou svojich hudobných rodičov) robia vlastnú hudbu pre deti... a dokonca aj pre dospelých. Honey Hahs sú z Peckhamu (South London). Sú to sestry Halletové. Ich mama bola členkou skupiny Tiger a ich otec členom skupiny Flame Proof Moth.

Začali v roku 2017 so singlom OK. Debutový album im v septembri 2018 vydalo renomované vydavateľstvo Rough Trade a sprodukoval ho Steve Mackey zo skupiny Pulp.

Ešte sa k nim niekedy vrátime. Možno o rok, možno aj skôr.

I Know You Know z albumu DEAR SOMEONE, HAPPY SOMETHING (2018, RoughTrade)

Robert Štepaník

Robert Štepaník

Bloger 
  • Počet článkov:  103
  •  | 
  • Páči sa:  69x

Tento blog vás pozve do zaujímavého a pestrého sveta alternatívnej hudby... a ako doplnok sa objavia témy z umenia, spoločenských vied a politiky. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

73 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

19 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu